Z 0 na 100: Harry Kane

Žiadne bránky. Žiadne poriadne ihrisko. Potrebovali sme iba trávnik, dva stromy a boli sme šťastní. V tom čase som hrával za mládežnícky tím Arsenalu. Bol som síce u nepriateľa, ale bola to pre mňa obrovská príležitosť.

Takže v ten deň, mal som vtedy 8 rokov, sme kráčali s otcom do parku, kedy mi z ničoho nič hovorí: ,,musím ti niečo povedať."

Povedal som: ,,O čo ide?"

Pamätám si, ako mi položil ruku na rameno a povedal: ,,Harry...Arsenal ťa vyhodil."

Neviem presne opísať, ako som sa v ten moment cítil. Aby som bol úprimný - ani som presne nevedel, čo to vlastne znamená. Bol som príliš mladý. Pamätám si ale, ako zareagoval môj otec a aký pocit to vo mne zanechalo. Nekritizoval ma. Nekritizoval ani Arsenal. Nevyzeral ani, že by ho to veľmi trápilo. Jednoducho povedal: ,,Neboj sa Harry. Budeme trénovať tvrdšie - dostaneme sa cez to a nájdeme si nový klub, dobre?"

Keď sa na to pozerám teraz, mysleli by ste si, že som bol nahnevaný. A veľa otcov, ktorí by chceli, aby bol ich syn profesionálny futbalista...myslím si, že by reagovali trochu inak. Ale môj otec, nech sa stalo čokoľvek - nikdy na mňa netlačil. Vždy myslel pozitívne. Jeho klasický postoj, v akejkoľvek situácii, bol: ,,No, tak poďme teda na to!"

A presne to sme urobili.

Po Arsenale som sa vrátil do môjho miestneho klubu, kde si ma všimol skaut Watfordu, ktorý ma zavolal na skúšku. Je zvláštne, ako to v živote niekedy chodí - rovnako ako tomu bolo, keď som hral za Watford proti Tottenhamu a dostal som ponuku, aby som prišiel do akadémie Tottenhamu.

Biely dres mi podľa mňa sedí viac  Pamätám si, ako sme hrali prvýkrát proti Arsenalu...dokonca aj vtedy, cítil som, že nemali pravdu. Môže to znieť smiešne, veď som mal iba 8 rokov, keď ma vyhodili - ale vždy keď sme hrali proti Arsenalu som si pomyslel: ,,OK, uvidíme, kto mal pravdu a kto sa mýlil."

Keď nad tým teraz rozmýšľam, bola to asi najlepšia vec, aká sa mi mohla vtedy stať, pretože mi dodala ,,drajv", ktorý mi dovtedy chýbal.

Som veľmi šťastný, že som strelil 100 gólov v Premier League. Keď ma poslal na dva roky Tottenham na hosťovanie, niekedy som sa sám seba pýtal, či dostanem vôbec šancu, aby som dal v Premier League aspoň jeden gól. Za tie dva roky som sa toho ale veľmi veľa naučil. Pamätám si, ako som v roku 2012 išiel do Millwallu, ktorý vtedy bojoval o záchranu. Fanúšikovia Millwallu sú neslávne známi kvôli svojej prehnanej vášni. Oni sú úplne iný level. Počas jedného z mojich prvých zápasov na The Den urobil rozhodca jednu chybu. Iba jednu jedinú chybu. Z ničoho nič začali fanúšikovia Millwallu hádzať na ihrisko kopu rôznych predmetov. Tam letelo jednoducho hocičo. A hlavne veľa! Rozhodcovia museli na 5 minút prerušiť zápas, kým sa fanúšikovia ukludnili. A nezabúdajte - vtedy som mal 18 rokov. Pozerám okolo seba a hovorím si: ,,Wow, toto je...toto je šialenstvo."

Ako tak sezóna pokračovala a my sme boli stále v pásme zostupu, niektorí spoluhráči začali v šatni hovoriť veci, ktoré som naozaj nečakal: ,,Chlapče, keď zostúpime, budem dostávať o polovicu menší plat." Alebo: ,,Keď zostúpime, ostanem bez zmluvy."

Boli to chlapi, ktorí mali doma malé deti - a vtedy som sa začal pozerať na futbal trochu inak, vážne. Uvedomíte si, že niektorí nehrajú futbal iba kvôli hre samotnej. Živia tým rodinu, chápete? Začnete si uvedomovať, aké to môže byť celé krehké - všetko, čo ste futbalu obetovali, môžete stratiť v jednom jedinom momente. Moje chvíle v Millwalle ma prinútili, aby som si uvedomil, že už sa viac nemôžem správať ako dieťa. Bol to pre mňa dôležitý moment - a nie je náhoda, že som odvtedy začal hrať lepšie. Ešte dôležitejšie bolo, že sme nezostúpili. Vďaka tomu mám s fanúšikmi Millwallu obrovské prepojenie. Milujem ich...aj napriek tomu, že sú niekedy naozaj šialení.

Myslel som si, že som urobil všetko preto, aby si ma Tottenham ponechal v ďalšej sezóne v kádri. Bohužiaľ, poslali ma opäť na hosťovanie - a to bol začiatok naozaj ťažkého obdobia. Najhorší moment bol počas môjho pôsobenia v Leicesteri, kedy som sa nedokázal prebojovať do zostavy. V tom čase boli ešte v Championship (2. liga) - pamätám si, ako som sedel vo svojom byte na gauči a rozmýšľal som: ,,Ako by si mohol hrať v Premier League za Tottenham, keď nehrávaš v Championship za Leicester?!"

Bolo to prvýkrát v mojej kariére, kedy som začal mať pochynosti. V ten večer za mnou prišla moja rodina - mali sme naozaj ostrú debatu. Bol som tak na dne, že som dokonca môjmu otcovi povedal, že chcem odísť. Bola by to veľká chyba, ale ja som o sebe naozaj pochyboval. Môj otec mi povedal: ,,Pozri, pokračuj v práci - jednoducho pokračuj. Prenes sa cez to a všetko bude v poriadku!"

O niekoľko týždňov, opäť som sedel doma - v tom čase som veľmi sledoval NFL (americký futbal). Keď som netrénoval, buď som hral Madden, alebo som pozeral na YouTube videá New England Patriots. Jedného dňa som narazil na dokument o Tomovi Bradym. Je to o ňom a 6 rozohrávačoch, ktorí boli draftovaní v NFL drafte pred ním.

Tom Brady bol draftovaný zo 199 miesta. Predstavte si to. Šokovalo ma to - ale v dobrom. Ten dokument so mnou vážne zamával. Celý život Toma všetci podceňovali. Dokonca aj na strednej škole ho chceli tréneri vymeniť za iného rozohrávača. Ukázali Bradyho obrázok na vážení do NFL, na ktorom bol bez trička...je to smiešne, pretože vyzeral ako úplne obyčajný chlap, chápete? A jeden z trénerov hovorí: ,,Pozerali sme sa na Bradyho, bol vysoký, bez svalov a vyzeral, ako keby nikdy nevidel posilňovňu."

Pripomínal mi mňa. Ľudia sa zvykli rovnako pozerať aj na mňa: ,,Viete, nevyzerá ako poriadny útočník."

Doslova ma to inšpirovalo. Brady si tak dôveroval - a nestále trénoval a trénoval, bol takmer posadnutý tým, aby bol lepší. Naozaj sa ma to dotklo. Môže to znieť zvláštne, ale bolo to, ako keby mi v hlave zablikalo svetlo. Priamo na mojom gauči v Leicestri - z ničoho nič som si povedal: ,,Vieš čo? Dokážem to. Budem pracovať najtvrdšie ako viem a keď príde moja šanca, chytím ju!"

O niekoľko zápasov neskôr sme hrali proti môjmu bývalému tímu, Millwallu - jeden z ich obrovských obrancov sa ma snažil zastrašiť. Počas nášho vhadzovania stál priamo za mnou a hovorí mi: ,,Oi Harry."

,,Čo je," hovorím mu.

Povedal: ,,Ešte som nedostal žiadnu žltú kartu."

,,No a čo teraz," odpovedal som.

A on na to: ,,To je dobré, pretože jednu použijem na teba!"

Snažil sa ma zastrašiť, jednoducho a primitívne. Potom môj spoluhráč poslal loptu do ihriska...obidvaja sme vyskočili do hlavičky...bolo tam trochu starých-známych lakťov...a viete čo? Nechtiac som ho trafil do rebier. Dopadol na zem, zvíjal sa od bolesti - ako tam tak ležal tak som ho prekročil. Nepovedal som vôbec nič. Jednoducho...som ho prekročil. Bol to spôsob, akých som dokázal jemu, sebe a všetkým ostatným, že sa nenechám zastrašiť.

V ďalšej sezóne som sa vrátil do Tottenhamu a stretol sa s vtedajším trénerom Andrém Villasom-Boasom. Chcel ma opäť poslať na hosťovanie. Zaujímalo sa o mňa niekoľko dobrých klubov, takže by to bolo OK, ale to nebol môj sen. Mojím snom bolo hrať v Premier League. Mojím snom bolo hrať v Premier League v drese Tottenhamu.

Tak som mu povedal, celkom otvorene: ,,Nechcem odísť."

Ako tie slová vychádzali z mojim úst, pomyslel som si: ,,Oh, wow, možno som nemal..."

Pozrel sa na mňa celkom prekvapene.

Potom som pokračoval: ,,Dokážem Vám, že by som mal hrávať v tomto tíme. A môžete mi každý piatok pred zápasom povedať, že nehrám. Bude to v poriadku. Ale nechcem odísť."

A bolo to. Nechal ma v klube a trénoval som s prvým tímom - bol to dôležitý moment pre moje sebavedomie. Vždy som cítil, že mám schopnosti, ale musel som sa o tom sám presviedčať. Bolo to, ako keby som videl svoj detský sen a bol priamo predomnou...ale aj tak som na neho nemohol dosiahnuť. Čakal som na niekoho, kto mi ho podá. Ale v živote to tak nefunguje, že?

Musíte si ho vziať sám!

Na tréningoch sa mi darilo, ale aj tak som sa nedostal do zápasu. V zime trénera vyhodili a na jeho miesto prišiel Tim Sherwood - a ten mi dal šancu!

Zvyšok, ako sa hovorí, je história. V prvých troch zápasoch som dal 3 góly a bol to naozaj neuveriteľný pocit, špeciálne môj prvý gól na White Hart Lane. Ale aby som bol úprimný, všetko, čím som si prešiel, až kým som nedal svoj prvý gól...to zo mňa urobilo to, čím som dnes.

Keď prišiel v ďalšej sezóne Mauricio Pochettino, všetko sa zmenilo. Nielen pre mňa, ale pre celý klub. Nikto nemal na moju kariéru väčší vplyv ako Mauricio. Nielen kvôli trénerskej filozofii, ktorú priniesol. Dokázal nás všetkých spojiť. Ako hráč mal veľkú kariéru, nikdy o tom ale nehovorí. A nikdy to nie je to ňom, ako o trénerovi - je to vždy o pomáhaní hráčom a je jedno, či ide o najlepšieho, alebo najhoršieho hráča. Samozrejme, pokiaľ nepracujete naplno a ste lenivý...vtedy je nemilosrdný. Vtedy nebudete hrať a jeho dvere pre Vás nebudú otvorené. Ale keď mu preukážete rešpekt a pracujete naplno? Vtedy Vám dá všetok čas na svete.

Jedna z mojich najlepších futbalových spomienok je, keď som pred niekoľkými sezónami strelil hattrick a Mauricio si ma po zápase zavolal do svojej kancelárie. V tom čase sme si boli blízki, ale zase nie až tak veľmi. Nebol som si istý, čo odomňa chce. Tak som otvoril dvere...a on si tam sedí za svojím stolom, s fľašou červeného vína - bol to asi Malbec alebo niečo podobné. S obrovským úsmevom na tvári. Zamával na mňa a hovorí: ,,Poď sem, poďme sa odfotiť."

Jednou rukou ma chytil, v druhej mal pohár červeného vína a odfotili sme sa. Bolo to brilantné. Vtedy som si prvý raz pomyslel: ,,Toto je špeciálny človek."

Mauricio je naozaj fantastický človek. Rešpektujem ho ako trénera a šéfa, samozrejme - ale je mojím ozajstným priateľom aj mimo ihriska. Je dôvodom, prečo sa naše mužstvo naozaj tak zblížilo - sme ozajstní kamaráti. Myslím si, že v dnešnom futbale je to ojedinelá vec.

Vyhadzov z Arsenalu je pre mňa najlepšia vec, ktorá sa mi mohla stať. Keď som si v roku 2015 viazal šnúrky pred mojím prvým Severolondýnskym derby, spomenul som si na časy, keď som mal 11 rokov a hrali sme proti mládežníckemu tímu Arsenalu. Bolo to ako déjà vu. Pred každým zápasom si predstavujem, ako v danom zápase skórujem. ,,Obaľovačka" ľavou nohou do horného rohu. Volej pravačkou z hranice pokutového územia. Vždy som to tak robil. A predstavujem si to veľmi detailne.

Keď som si to predstavoval vtedy a predstavoval som si obrancov v drese Arsenalu, mal som zimomriavky.

Stáli sme v tuneli a pomyslel som si: ,,OK, trvalo mi to 12 rokov. Ale uvidíme, kto mal pravdu a kto sa mýlil."

Dal som dva góly, pričom druhý bol v 86. minúte a bol víťazný. Bolo to niečo, čo som pred zápasom ani nedokázal predstavovať. Bola to hlavička - asi moja najlepšia hlavička - a ten pocit, keď sa lopta dotkla siete...nikdy som nič podobné v mojej kariére necítil.

Pamätám si, ako sme po zápase kráčali okolo celého ihriska...a tlieskali fanúšikom...a bolo to ako: ,,Vidíte, ja som Vám to hovoril."

Nebolo to iba o Arsenale. Bolo to hlbšie. Išlo o to, aby som to dokázal sebe a svojej rodine, ktorá dôverovala každému môjmu kroku. Aj keď som bol v Millwalle, Norwich City a Leicestri, aj keď som pochyboval, či to vôbec niekedy dokážem.

Teraz, keď som dal 100 gólov v Premier League je ten správny čas, aby som pár ľuďom poďakoval:

Ďakujem mojej snúbenici Kate za to, že ma podržala v časoch, keď nešlo všetko podľa predstáv.

Ďakujem môjmu otcovi, ktorý stál za mnou, keď ma vyhodili z Arsenalu. Ďakujem celej mojej rodine, ktorá mi dohovorila, keď som bol na dne v Leicestri.

Ďakujem mojej mame, že ma hodiny a hodiny vyvážala tam a všade a za to, že robila to, čo mamy robia.

Ďakujem môjmu bratovi Charliemu, že som mnou hral 1 na 1 tisícky hodín - a že mi niekedy dovolil, aby som bol Teddy Sheringham.

Ďakujem Tomovi Bradymu, že dáva nádej chlapom, ktorí vyzerajú, ako keby nikdy nevideli posilňovňu.

Ďakujem všetkým mojim spoluhráčom a špeciálne tým, ktorí za mnou prišli počas tréningov, kedy som nedostával žiadnu šancu v zostave a povedal mi: ,,Zaslúžiš si hrať!" Znamenalo to pre mňa veľmi veľa.

Ďakujem Mauriciovi Pochettinovi, že zo mňa dostal ako z útočníka úplne všetko.

A ďakujem, samozrejme, fanúšikom Tottenhamu. O tom, že budem hrať za Spurs, som sníval odmalička. Dlho bolo mojou motiváciu to, že keď zavriem oči, predstavujem si, ako dávam v Premier League gól Arsenalu. Podarilo sa mi to niekoľkokrát a nikdy ma to neprestane baviť. Teraz je moja motivácia ale trochu iná. Teraz, keď zavriem oči, predstavujem si, ako dvíham pohár pre víťaza Premier League s mojimi spoluhráčmi na našom novom štadióne. Kľudne za to vymením ďalších 100 gólov.

Posledné sezóny sme k tomu nemali ďaleko, ale myslím si, že k tomu cieľu vedie iba jedno - bojím sa, že je to trochu nudná odpoveď. Ako by povedal môj otec: ,,Musíme pracovať, ísť ďalej. Pustiť sa do toho."