Tajomstvo: Dani Alves

Pamätáte si, keď sa Barcelone podaril ten famózny obrat proti PSG? Každý jeden moment som sledoval veľmi pozorne z môjho gauča. Z toho, čo bolo napísané v novinách si možno myslíte, že som chcel, aby môj bývalý klub prehral.

Keď ale môj brat Neymar skóroval ten nádherný gól z priameho kopu? Vyskočil som z gauča a kričal som priamo do televízie.

,,Vamoooooooooooos!"

A keď sa Sergi Robertovi podaril v 95. minúte zázrak?

Myslel som, že sa od radosti zbláznim, asi ako každý fanúšik Barcelony v tom momente. Pravdou je, že mám Barcelonu stále v krvi.

Zneúctila ma správna rada Barcelony predtým, ako som v lete odišiel? Jednoznačne. Tak to jednoducho cítim a môžete mi hovoriť hocičo. Nemôžete ale nemať klub, v ktorom ste strávili 8 rokov a vyhrali s ním všetko čo sa dalo, navždy v srdci. Tréneri, hráči, členovia správnej rady prichádzajú a odchádzajú. Barca ale nikdy neodíde.

Správnej rade som pred svojím odchodom do Juventusu povedal: ,,Budem Vám chýbať!"

Nemyslel som, že im budem chýbať ako hráč. Barca má veľa neuveriteľných hráčov. Myslel som ale, že im bude chýbať môj duch. Budem im chýbať to, ako som sa ,,staral o kabínu". Bude im chýbať to, ako som bol ochotný aj zabíjať, keď som si obliekol dres Barcelony.

Keď som musel v ďalšom kole nastúpiť proti Barcelone, bol to zvláštny pocit. Špeciálne v odvete na Nou Campe som sa cítil, že som sa opäť vrátil domov. Tesne pred zápasom som išiel pozdraviť mojich kamarátov na lavičku Barcelony, ktorí mi hovoria: ,,Dani, poď si sem sadnút s nami! Obsadili sme ti miesto!"

Všetkým som podal ruku, keď som z ničoho nič počul rozhodcov hvizd. Otočil som sa a videl som, že rozhodca začal zápas. Šprintoval som naspäť na ihrisko a počul som, ako sa Luis Enrique smial.

Smiešne že? Ten zápas ale smiešny naozaj nebol, obzvlášť pre mňa. Keď ma ľudia stretnú, vždy povedia, že rád vtipkujem.  Že sa vždy smejem. Že nie som vážny.

Počúvajte, poviem Vám ďalšie tajomstvo. Predtým ako som nastupoval proti najlepším útočníkom na svete - Messimu, Neymarovi, Cristianovi - ako posadnutý som študoval ich silné stránky a slabiny a potom som plánoval, ako budem útočiť. Mojím cieľom je ukázať celému svetu, že Dani Alves je na rovnakej úrovni. Možno sa cezomňa jeden alebo dva krát prekľučkujú. Jasné, OK. Ale ja budem útočiť tiež. Nechcem byť neviditeľný. Dokonca aj v 34 rokoch, po 34 získaných trofejách, stále to musím dokazovať.

Je to ale ešte hlbšie.

Pred každým zápasom mám svoj rituál. Postavím sa na 5 minút pred zrkadlo a nevnímam absolútne nič. Potom sa mi v hlave začne premietať film. Je to film o mojom živote.

V prvej scéne mám 10 rokov. Spím na svojej posteli z betónu, v našom malom dome v Juazeire, v Brazílii. Matrac na posteli je tenký ako prst. Po celom dome vonia mokrá zem a vonku je tma. Je 5 hodín, slnko ešte nevyšlo a ja musím ešte pred školou pomáhať môjmu otcovi na farme.

Keď sme vyšli s bratom na farmu, otec tam už dávno bol a pracoval. Na chrbte mal veľkú a ťažkú nádrž a sprejoval ovocie a zeleninu s chemikáliami, aby zničil všetky baktérie.

Boli sme príliš mladý na to, aby sme pracovali s chemikáliami, ale aj tak sme otcovi pomáhali. Pracovali sme, aby sme prežili. Hodiny a hodiny sme sa s bratom pretekali o to, kto je lepší robotník. Otec vždy určil toho, kto mu pomáhal viac a mal právo jazdiť na našom jedinom bicykli.

Keď ste nevyhrali jazdu na bicykli, museli ste 12 míľ šlapať pešo do školy. Cesta zo školy domov bola ešte horšia. Nikdy som nestihol začiatok nášho futbalového zápasu s kamarátmi a vždy začali bezomňa. Takže som bežal 12 míľ naspäť a potom som ešte behal po ihrisku.

Ale keď som vyhral bicykel? Potom som mal aj dievčatá. Mohol som jedno zobrať a ponúknuť jej jazdu do školy. 12 míľ s dievčaťom. Páni...

Nadrel som sa ako kôň.

Predtým ako som odišiel do školy som sa pozrel na otca. Stále mal tu obrovskú nádrž na chrbte. Mal pred sebou celý deň na poli a potom sa ešte v noci staral o svoj bar, aby zarobil peniaze navyše. Ako mladý, bol môj otec neskutočný futbalista, nemal však peniaze na to, aby išiel hrať do väčšieho mesta a všimli si ho skauti. Chcel sa uistiť, že ja tu šancu dostanem. Aj keby ho to malo zabiť.

Obraz sa zafarbí do čierna.

Je nedeľa a my pozeráme na našej čierno-bielej televízii futbal. Anténa je zabalená do celofánu, aby sme chytili signál aj z mesta. Pre nás to bol najlepší deň v týždni. Dom je plný radosti.

Obraz sa zafarbí do čierna.

Otec ma vezie vo svojom starom aute do mesta, aby som sa mohol ukázať pred niekoľkými skautami. Auto malo iba dva prevody - pomalý a pomalší. Cítim zápach.

Môj otec je frajer. Budem aj ja frajer.

Obraz sa zafarbí do čierna.

Mám 13 rokov, som v mládežníckej akadémii vo veľkom meste, ďaleko od rodiny. V tej malej ubytovni bolo 100 detí. Je to skoro ako väzenie. Deň pred mojím odchodom do akadémie išiel môj otec do mesta a kúpil mi novú futbalový výstroj. Trochu mi zväčšil šatník, pretože som mal iba jedno oblečenie.

Po prvom tréningu som si zavesil moje nové futbalové oblečenie von, aby sa mi uschlo. Ráno bolo preč. Niekto mi ho ukradol. Vtedy som si uvedomil, že už viac nie som na našej farme. Toto je reálny svet a reálnym ho nazývajú preto, lebo je v ňom naozaj veľa svinstva.

Išiel som naspäť na moju izbu a umieral som od hladu. Trénovali sme celý deň a v akadémii nebolo dostatok jedla. Niekto mi ukradol oblečenie. Chýbala mi rodina a určite som nebol najlepší hráč v akadémii. Zo 100 detí som bol možno na 51. mieste. Vtedy som si niečo sľúbil.

Povedal som si: ,,Nevrátiš sa na tú farmu, pokiaľ neurobíš svojho otca hrdým. Môžeš byť v akadémii na 51. mieste. Ale dostaneš sa na 1. alebo 2. miesto. Staneš sa bojovníkom. Domov nejdeš za žiadnu cenu!"

Obraz sa zafarbí do čierna.

Mám 18 rokov a povedal som svoje jediné klamstvovo futbale.

Hral som za Bahiu v najvyššej brazílskej lige, prišiel za mnou jeden skaut a hovorí: ,,Sevilla by ťa chcela angažovať."

Povedal som: ,,Sevilla! Vynikajúce!"

Skaut povedal: ,,Vieš kde to je?"

Hovorím: ,,Samozrejme, že viem kde je Sevilla. Sev-iiiiilllllaaaaaaa. Páči sa mi to!"

V skutočnosti som nemal ani najmenšie tušenie, kde by Sevilla mohla byť. Mohla byť aj na mesiaci, nevedel som nič. Ale ako povedal ten názov klubu, znelo to veľmi dôležito, preto som klamal.

O niekoľko dní, keď som sa začal vypytovať a som zistil, že Sevilla hrá proti Barcelone a Realu Madrid. V Portugalčine máme pre takýto moment jeden výraz.

Povedal som si: ,,Agora."

Je to ako. Bang. Teraz. Poďme na to.

Obraz sa zafarbí do čierna.

Som v Seville a bol som tak vychudnutý, že sa na mňa tréneri a spoluhráči pozerajú, ako keby som doteraz hral iba za nejaký mládežnícky tím. Nachádzam sa na začiatku najťažších šiestich mesiacov v mojom živote. Nepoznám jazyk. Tréner mi nedáva šancu a ja po prvý raz uvažujem nad tým, že sa vrátim domov.

Potom si ale z ničoho nič spomeniem na to nové oblečenie, ktoré mi môj otec kúpil, keď som mal 13 rokov. To, ktoré mi ukradli. Myslel som naňho, ako má na sebe tú veľkú nádrž s chemikáliami. Rozhodol som sa, že ostanem, naučím sa jazyk, nájdem si nejakých priateľov, takže keď sa nakoniec vrátim do Brazílie, budem mať aspoň nové zážitky.

Keď začala sezóna, tréner všetkým povedal: ,,V Seville obrana nikdy neprejde za polovicu. Nikdy!"

Hral som pár zápasov a pozeral som sa na tú čiaru na polovici ihriska. Ako pes, ktorý sa bojí prekročiť neviditeľný plot na svojom pozemku. V jednom zápase, z nejakého dôvodu, som jednoducho išiel ďalej. Musel som. Musel som byť sám sebou.

Povedal som si: ,,Agora."

A jednoducho som išiel. Útok, útok, útok.

Fungovalo to ako kúzlo. Hneď za mnou prišiel tréner a hovorí: ,,OK Dani, nový plán. V Seville útočíš."

Počas niekoľkých sezón sme sa stali klubom, ktorý už nebojoval o záchranu, ale ktorý 2 krát vyhral pohár UEFA.

Obraz sa zafarbí do čierna.

Zvoní mi telefón. Je to môj agent.

,,Dani, Barcelona má o teba záujem."

Tentoraz som nemusel klamať. Viem kde je Barcelona.

Toto je film, ktorý sa mi prehráva v hlave, keď stojím pred zrkadlom pred každým zápasom. Nakoniec, predtým, ako sa vrátim do šatne si poviem tú istú vec:

,,Prišiel som z ničoho."

,,A teraz som tu."

,,Je to neuveriteľné, ale som tu."

Keď som mal 18, letel som cez oceán, aby som hral za tím, ktorý hrá proti Barcelone. Mať to privilégium, hrať za Barcelonu? Bolo to neuveriteľné.

Pamätám si, ako na jednom tréningu robil Messi také veci s loptou, že porušovali logiku. Samozrejme je to niečo, čo Messi predvádza každý deň. Tentoraz to bolo ale iné.

Musím Vás upozorniť, že to bol naozaj tvrdý a intenzívny tréning. Nehrali sme v rukavičkách. Messi dribloval okolo obrancov a zakončoval ako zabijak.

Ako raz prešiel okolo mňa, pozrel som sa na jeho kopačky a sám seba som sa pýtal: ,,Toto je vtip?"

Prešiel okolo mňa znovu a hovorím si: ,,Nie, to nie je možné."

Zase prešiel okolo mňa a už som si bol istý, čo vidím.

Jeho prekliate kopačky boli rozviazané. Obidve!!!

A mám na mysli ÚPLNE rozviazané. Tento chlap hrá proti najlepším obrancom na svete, behá okolo nich ako nič a správa sa, akoby hral v nedeľu v parku futbal. Toto bol moment keď som si uvedomil, že už nikdy v živote nebudem hrať po boku hráča, ako je on.

A samozrejme, je tu ešte Pep Guardiola.

Keď otočíte slovo počítač naopak, čítate ho ako Steve Jobs.

Keď otočíte naopak slovo futbal, čítate ho ako Pep Guardiola.

On je génius. Poviem to znovu. Génius.

Pep Vám povie úplne presne ako bude zápas prebiehať ešte predtým, ako vôbec začne. Napríklad zápas proti Realu Madrid v roku 2010, v ktorom sme vyhrali 5:0? Pep nám pred zápasom povedal: ,,Dnes budete hrať tak, ako keby bola lopta horúca. Nebudete ju držať na kopačkách. Ani pol sekundy. Keď to urobíte, Real nebude mať vôbec žiadny čas na to, aby nás pressoval. Vyhráme úplne ľahko."

Po každom Pepovom príhovore sme išli na ihrisko, ako keby sme už vyhrávali 3:0. Boli sme tak plní sily, tak pripravení, že sme si mysleli, že už vyhrávame.

Najzábavnejšie bolo, keď sme išli cez polčas do šatne a zápas sa nevyvíjal podľa našich predstáv. Pep si sadol a šúchal si ruku o čelu. Viete ako to vyzerá? Už ste to niekedy v televízii videli, že? Ako keby si masíroval mozog a hľadal toho génia v hlave.

Robil to priamo pred nami, v šatni. Potom to zrazu prišlo, ako nejaké kúzlo.

Bang!

,,Mám to!"

Potom zrazu vyskočil a začal hovoriť inštrukcie, kresliť figúrky na tabuľu, ako keby to bola nejaká matematika.

,,Urobíme toto, toto a toto a takto skórujeme."

Potom sme išli von a urobili sme toto, toto a toto a takto sme skórovali. Bolo to šialené.

Pep bol vôbec prvý tréner v mojej kariére ktorý mi ukázal, ako mám hrať bez lopty. A nechcel od svojich hráčov, aby jednoducho zmenili svoju hru. Posadil si ich a vysvetlil im pomocou štatistík a videa, prečo by mali zmeniť svoju hru.

Vtedy sme boli takmer neporaziteľní. Hrali sme naslepo. Vedeli sme, čo ideme urobiť. Nemuseli sme ani rozmýšľať.

Preto, až do dnešného dňa, je Barcelona stále v mojom srdci.

Preto, keď sme porazili Barcelonu v štvrťfinále Ligy Majstrov som išiel za mojím bratom Neymarom a objal som ho. Plakal a časť zo mňa plakala tiež.

Viem si predstaviť, že keď budú ľudia čítať tieto riadky tak sa budú pýtať, prečo sem píšem tieto tajomstvá.

Pravdou je, že mám 34 rokov. Neviem ako dlho ešte budem hrať. Možno dva alebo tri roky. A mám pocit, akoby mi ľudia nerozumeli a nepoznali celý môj príbeh.

Keď som prišiel do Juventusu, bolo to, akoby som znovu opúšťal domov. Stalo sa to, keď som mal 13 rokov a išiel som do akadémie. Stalo sa to, keď som mal 18 a išiel som do Španielska. A stalo sa to, keď som mal 33 rokov a išiel som do Talianska.

Keď som prišiel do Juventusu, cítil som sa, akoby som prišiel do úplne novej školy. Celý svoj život milujem útočenie. A teraz som prišiel niekam, kde si obranu cenia viac, ako všetko ostatné.

Znova som bol tým psom na pozemku. Začínal som za neviditeľným plotom.

Mal by som ísť?

Nešiel som. Na začiatku sezóny som chcel všetkých hráčov Juventusu uistiť, že rešpektujem ich filozofiu a históriu. Keď som sa uistil, že aj oni rešpektujú mňa, snažil som sa im ukázať moje silné stránky.

Jedného dňa, pozeral som na tú čiaru na polovici ihriska a povedal som si: ,,Mal by som ísť?"

...Bang, Ahora!

Útok, útok, útok. (OK, samozrejme aj trochu obrana, lebo inak by na mňa Buffon vrieskal )

Niekedy si myslím, že život je kruh.

Pozrite, nemôžem sa zbaviť tých Argentínčanov.

V Barcelone som mal Messiho.

V Juventuse som mal Dybalu.

Géniovia ma prenasledujú všade, prisahám.

Jedného dňa som v tréningu u Dybalu videl to, čo som predtým videl u Messiho. Nebol to iba obrovský talent. Videl som to v živote veľakrát. Bol to obrovský talent s odhodlaním dobyť svet.

V Barcelone sme hrali naslepo.

V Juventuse, je to trochu iné. Je to náš kolektívny duch, ktorý nás doviedol až do finále Ligy Majstrov. Keď zaznie hvizd, jednoducho nájdeme cestu k víťazstvu. Za každú cenu. Víťazstvo pre Juventus neznamená iba cieľ, je to ako posadnutosť. Neexistujú žiadne výhovorky.

Túto sobotu mám šancu vyhrať v 34 rokoch svoju 35. trofej. Je to pre mňa špeciálna príležitosť. Nemá to nič spoločné s tým, že správna rada Barcelony urobila chybu, keď ma nechali odísť, a že by som im to chcel dokazovať.

Viem, že to nikdy nepriznajú.

O to mi nejde.

Pamätáte si na moment, o ktorom som Vám hovoril ešte keď som bol v akadémii v Brazílii? Keď som si povedal, že sa domov nevrátim predtým, ako urobím môjho otca hrdým?

Viete, môj otec nie je práve ten emocionálny typ človeka. Nikdy som vlastne nevedel, či sa mi niekedy podarilo ho urobiť hrdým. Väčšinu mojej kariéry bol v Brazílii. V roku 2015 ale prišiel do Berlína, aby ma videl zvíťaziť vo finále Ligy Majstov. Pamätám si, že po oslavách na ihrisku usporiadala Barcelona špeciálnu oslavu pre rodiny hráčov. Oslalovali sme s ľudmi, ktorí nám dopomohli k naplneniu našich snov. Pamätám si, ako som bol na rade, držal som trofej s mojím otcom a pózovali sme spolu na fotku.

Povedal vetu v Portugalčine, ktorá bola trochu neslušná, takže Vám ju nebudem prekladať 

V podstate ale povedal: ,,Môj syn je teraz mužom."

A viete čo? Plakal ako malý chlapec!

Bol to najlepší moment môjho života.

V sobotu budem mať možnosť hrať znovu o trofej Ligy Majstrov a opäť proti známemu protivníkovi. Ako vždy, budem študovať Cristiana Ronalda ako posadnutý.

Ako vždy, pred zápasom sa postavím pred zrkadlo a v hlave sa mi bude prehrávať ten istý film.

Potom sa obraz zafarbí do čierna...

Moja posteľ z betónu.

Vôňa mokrej zeme.

Môj otec s nádržou s chemikáliami na chrbte.

12 míľ na bicykli do školy.

Nové oblečenie.

Prázdny šatník.

,,Samozrejme že viem, kde je Sevilla."

,,Prišiel som z ničoho."

,,A teraz som tu."

,,Je to neuveriteľné, ale som tu."