Stephen Ireland: Hral som v Premier League a snažil som sa vychovávať dve deti za 85£ týždenne

Bude to vôbec po prvýkrát od zápasu Stoke City proti Swansea z 13. mája 2018, kedy sa opäť objaví na ihrisku. Neskôr strávil krátky čas v rozpadávajúcom sa Boltone, ale na ihrisko sa nedostal ani na jednu jedinú minútu.

,,Viem, že nie som legendou Manchestru City," povedal počas trojhodinového rozhovoru o jeho kariére, pričom v jeho hlase bolo cítiť frustráciu, výčitky, zraniteľnosť a vzdor.

Aj napriek tomu sa počas exhibičného zápasu nesnaží vyvyšovať nad svojich protihráčov, pretože musí dávať pozor na svoju kondíciu a na to, aby si neobnovil nejaké staré zranenie. Nechce byť jediný muž na ihrisku, ktorý bude trhať trávnik naplno proti futbalistom, ktorí už dávno ukončili svoju kariéru, ako napríklad Paul Scholes, či Ryan Giggs.

Ireland má ešte iba 33 rokov, nemá žiadny klub, ale aj napriek tomu cíti, že má stále čo ponúknuť.

Myslím si, že by som úplne v kľude mohol hrať na najvyššej úrovni v Anglicku," povedal s vášňou pre magazín The Athletic. Viem, že by som to dokázal.

Jediným problémom je, že som jediný, kto tomu verí. Som naozaj jediný, preto nemám žiadne ponuky ani z Championship (2. liga), dokonca ani z League One (3. liga), čo je naozaj desivé.

Dokonca som klubom hovoril: ,,Zoberte ma na šesť mesiacov, budem hrať zadarmo. Nechcem peniaze. Iba chcem hrať futbal."

Patrí sa povedať, že názor na Stephena Irelanda je jednoznačný: talentovaný hráč, ktorého je ťažké zvládnuť. Bola to všetko iba jeho chyba? Alebo mal na tom nešťastí iba nejaký podiel?

Existuje niekoľko vecí, na ktoré si spomeniete o niečo skôr, ako na jeho najlepšie výkony v dresoch City alebo Aston Villy.

Ak napíšete do googlu meno Stephen Ireland, google Vám k nemu ako prvé neodporučí slovo góly, ale slová ako ,,auto", ,,tetovanie", ,,dom", alebo dokonca ,,akvárium". Dokonca aj slovo ,,stará mama,, Vám google odporučí skôr, ako slovo ,,góly".

Môj život sa obrátil hore nohami potom, ako sa mi narodili moje dve deti, keď som mal iba 18 rokov, pretože s ich matkou som sa rozišiel. Takže som bol na nich úplne sám a bolo to ťažké. Veľmi, veľmi ťažké.

V tom čase neexistovala pre hráčov nejaká pomoc, alebo podpora. Nikto mi nepomohol. Mal som 19 rokov, zarábal som 85 libier týždenne, hral som v Premier League a vychovával som dve deti. Moja dcéra mala 8 mesiacov a môj syn mal 22 mesiacov. Bolo to veľmi náročné, navyše som nemal vodičák. Nemal som žiadnu podporu od rodiny. Moji rodičia sa rozviedli - mama síce bývala v meste, ale nerozprávali sme sa. Môj otec býval v Írsku. Neviním môjho otca za nič. Celý ten tlak som vzal na seba a nemal som od nikoho žiadnu podporu. Chodil som na zápasy taxíkom, v jednej ruke som držal dieťa, v druhej batoľa a tašku a tak som kráčal na štadión hrať za City. Keď ma videli fanúšikovia, museli si povedať: ,,Kto je tento maniak?" Hral som proti United a iným tímom, zápasy vysielala televízia a o moje dve deti sa staral bratranec Trevora Sinclaira v miestnosti pre hráčov.

Sledoval som hráčov ako Micah Richards a Joe Hart, ktorí išli po zápase domov a chystali sa do mesta oslavovať. Vždy sa ma pýtali: ,,Stephen, ideš dnes von oslavovať?" Ja som ale doma vymieňal plienky a pozeral som televíziu. Nikdy som necítil, že som niečo dosiahol, pretože som sedel doma s dvoma malými deťmi mladšími ako 2 roky úplne sám a smutný.

Ireland je veľmi vďačný tým, ktorí mu počas toho obdobia pomáhali, vrátane Stuarta Pearca, ktorý mu doprial debut v drese City v zápase proti Boltonu v roku 2005. Aj napriek tomu to bol ten istý Pearce, ktorý mu ponúkol novú zmluvu, ktorá ale iba sotva zlepšila jeho situáciu.

Ponúkol mi presne také isté peniaze, čiže 85 libier týždenne, akurát mi navýšil bonusy za štart v zápase. Cítil som, akoby ma oklamali kvôli mojej rodinnej situácii a mojim deťom, lebo som potreboval niečo dlhodobejšie, niečo viac ako iba peniaze. Cítil som však, akoby ma donútili to podpísať.

Niekoľko z jeho spoluhráčov mu pomohlo, keď nevychádzal s peniazmi.

Richard Dunne bol naozaj úžasný. Takisto aj Ben Thatcher. Benova žena mi z času na čas pomohla s opatrovaním detí. Nemohol som si dovoliť ani autosedačky, takže Ben mi s podobnými vecami veľmi pomáhal. Micah Richards mi poskytol takisto pomoc. Bývali sme vedľa seba vo Warringtone a pomáhal mi vo všetkých smeroch. Dodnes mu píšem ďakovné správy. Vždy mi odpíše niečo ako: ,,Pre boha chlape, ukľudni sa, nemusíš mi stále ďakovať." Naozaj si veľmi vážim, čo pre mňa urobil. Vždy keď som koncom mesiaca nemal peniaze na plienky a podobné veci, pomohol mi. Čo sa týka mojej hrdosti, bolo to veľmi ťažké, pretože bol mladší ako ja. Vždy keď som ale potreboval nejaké peniaze, dal mi niekoľko stovák libier a nikdy si ich nepýtal späť.

Irelandova ďalšia zmluva ho už ale zaradila k najlepšie zarábajúcim hráčom tímu. To všetko vďaka neuveriteľnej štedrosti vtedajšieho majiteľa Thaksina Shinawatru.

Jedného dňa za mnou prišiel Sven-Goran Eriksson. Mal som neuveriteľnú prípravu a naozaj som pomaly začínal hrať podľa svojich predstáv. Povedal som teda Erikssonovi o mojej situácii a to, čo urobil, bolo neuveriteľné. Povedal: ,,Pozri, nedokážem si ani predstaviť situáciu, v akej sa nachádzaš a naozaj mi je to ľúto. Choď domov, vezmi si papier a pero a napíš mi, akú zmluvu by si si predstavoval." (Ireland sa začal smiať) Tak som si večer sadol na posteľ s mojou priateľkou, vzal som si notes a začal som písať. Dal som tam samozrejme podobné hlúposti ako bonus za každých 5 štartov, za každých 5 gólov a podobne. Bolo to doslova akoby som hral hru Football Manager, naozaj som sa nechal uniesť. Po každých 5 štartoch sa mi zdvihne plat, keď nastúpim od 75. minúty, bude sa to počítať, akoby som odohral polčas, takže dva takéto štarty by sa počítali ako celý zápas, takže som sa kryl pre prípad, ak by som nastúpil iba z lavičky a podobne. Na ďalší deň som prišiel za šéfom s týmto papierom a on povedal: ,,OK, žiadny problém, daj mi pár dní." (Ireland sa opäť zasmial) O niekoľko dní neskôr za mnou prišiel s oficiálnou zmluvou, ktorú som podpísal. Vybavené. Bodka. Nechcel som tomu uveriť. Nastavil som si to tak aj na základe motivácie, pretože som chcel dosiahnuť svoje ciele a chcel som si byť istý, že ostanem ,,hladný" a plný energie.

Ireland trvá na tom, že efekt jeho prvej zmluvy v Premier League ho neuspokojil. Čo sa týka jeho kariéry, má viacero výčitiek. Čo sa týka míňania peňazí, nemá ani jednu. Takže, ,,zbláznil" sa trochu z jeho nového platu, alebo nie?

Zo začiatku trochu áno. Moja rada väčšine mladým hráčom znie: Ak podpíšete veľkú zmluvu, počas prvých šiestich mesiacov si to užite, doprajte si všetko, o čom ste vždy snívali, ale potom sa ukľudnite a sledujte si Váš rozpočet.

Do svojich 23 rokov som nešoféroval a všetci moji spoluhráči mali autá už od 18tich. Tak som si povedal, že budem mať dve alebo tri autá a trochu si to užijem. Veď prečo nie? Absolútne to neľutujem a nikdy ani nebudem. Vôbec ma nezaujíma čo o tom ľudia hovoria, pretože neboli v mojej pozícii a nezažili to...Keď od svojich 17tich rokov vychovávate deti a keď dostanete šancu si trochu užiť peniaze v 22 alebo 23 rokoch...máte na to právo a ja som si to užil. Neovplyvnilo to moje výkony a je to jedine moja vec, nikoho iného. Názor ostatných ma nezaujíma. Mal som také obdobie, ktoré skončilo a bol som normálny. Dnes ma autá, hodinky, ani šperky vôbec nezaujímajú. Jediné čo robím je, že míňam peniaze na život mojej rodiny. Ak Vám poviem, koľko míňame s mojou priateľkou mesačne peňazí, tak budete prekvapení. Je to pravdepodobne rovnako, koľko míňa väčšina ľudí. Minieme zhruba niečo medzi 2 až 3 tisíc librami mesačne, pretože žijeme normálnym životom. Tá suma zahŕňa potraviny, telefónne účty, nákupy, kino, reštaurácie...naozaj žijeme takto a vždy sme tak žili. Keď ideme na dovolenku, jednoducho sa spolu rozhodneme kam pôjdeme a ideme. Nerobí to snáď takto každý? Nemáme bezodnú studnicu peňazí. Mám ale priateľov, ktorí mesačne minú 20, 30, 40 tisíc libier. Ja by som ani nevedel ako mám také množstvo peňazí minúť, pretože to nie je môj životný štýl.

Existuje jedna tému, o ktorej Ireland nehovorí rád ani po 12 rokoch. V septembri roku 2007 nečakane opustil reprezentačný zraz Írska, pretože tvrdil, že mu zomrela jeho stará mama. Keď uniklo na povrch, že stále žije, povedal, že išlo o starú mamu z otcovej strany a neskôr povedal, že išlo o ženu, s ktorou sa jeho starý otec druhýkrát oženil.

Ireland sa za to ospravedlnil, ale cítil, že sa mu tie klamstvá vymkli z rúk. Čiastočne to bolo preto, že musel roky vymýšľať výhovorky, aby sa dostal z Írskej nominácie a mohol sa tak starať o svoje deti.

S tou vecou ohľadne reprezentácie Írska...počas niekoľko prvých reprezentačných zrazov som bol najšťastnejším človekom na planéte. Bolo to, akoby som vyhral v lotérii, miloval som to, bol to pre mňa obrovský úspech. Neskôr ale už záležalo na okolnostiach. Steve Staunton (vtedajší tréner Írska) mi povedal, že môžem na zraz vziať aj svoje deti a dať ich na hotelovú izbu, kde budú mať zabezpečenú opatrovateľku. Čo by to ale mali za život? Nesúhlasil som s tým, takže som si musel vybrať, kedy pôjdem za Írsko hrať a kedy nie. 10- dňové kempy boli pre mňa príliž veľkým sústom. Pamätám si, ako sme hrali so City zápas, ktorý vysielala televízia. Po zápase som mal spolu s Richardom Dunnom odísť na zraz Írskej reprezentácie. Ja som ale zavolal Steveovi Stauntonovi a povedal som mu, že sa necítim dobre, a že nemôžem prísť. On na to: ,,Pred chvíľou som ťa sledoval v televízii!" Nedokázal som sa obetovať a ísť hrať za Írsko, pretože to bolo buď Írsko alebo moje deti. Za každých okolností by som si vybral moje deti.

Irelandova žena Jessica potratila, ale rodina túto správu chcela ochrániť pred médiami. Vďaka tomu sa klamstvo o Irelandovej starej mame vymklo spod kontroly.

Chcel som iba, aby to prehrmelo a namiesto toho to vybuchlo. Bolo to šialené. Absolútne šialené. Hovoril som si: ,,Povedal som iba malé klamstvo." Viem, že to nebolo iba malé klamstvo. Viem, že som urobil niečo, čo sa robiť nemá. Bol to okamih po zápase v šatni. Chcel som jednoducho iba získať čas. Spoluhráči sa ma pýtali kam idem. Povedal som im, že idem na pár dní naspäť do Anglicka, pretože moja stará mama na tom nie je najlepšie. Všetci ma obijímali a vtedy som sa cítil ako ozajstný ču*ák. Predstavte si, ako sa vrátite naspäť a hovoríte: ,,OK chlapci, počúvajte..." V tom momente som chcel naozaj ukončiť kariéru. Prisahám, že som naozaj uvažoval nad koncom kariéry. Napísal som SMS môjmu účtovníkovi: ,,Mám na účte dostatok peňazí, aby som mohol skončiť?" On mi povedal: ,,Áno, máš, ale záleží na tom, čo pre teba znamená dostatok." Bol som vtedy ešte celkom mladý. Želám si, aby som mohol urobiť niektoré veci inak, aby som sa s niektorými vecami vysporiadal inak. Na druhej strane ale nemôžem povedať, že by som nejako ľutoval, že som za Írsko už nikdy nenastúpil. Išlo v prvom rade o rodinu a ja som veľmi rodinne založený. Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Preto rešpektujem hráčov, ktorí odohrajú 50, 60, 70 zápasov za národný tím a obetujú sa a prídu na každý jeden reprezentačný zraz. Neznamenalo to, že by ma Írsko nezaujímalo, jednoducho to bolo pre mňa veľmi ťažké. To je niečo, čo so mnou pôjde už navždy.

Ireland často prerušuje rozhovor a vedie konverzáciu odlišným smerom, keď sa uňho prejavia emócie. Po niekoľkominútovej debate o jeho deťoch sa vráti do roku 2009, keď bola jeho kariéra na križovatke.

Jeho žena Jessica priniesla do ich domácnosti stabilitu a tak sa mohol naplno venovať výkonom na ihrisku v drese City pod trénerom Markom Hughesom. Stal sa dokonca klubovým hráčom sezóny 2008/2009. Abu Dhabi United Group vstúpila do City v septembri a v decembri Mark Hughes v klube skončil.

V tom veku, mal som 24 rokov, som mal pravdepodobne získať cenu pre najlepšieho mladého hráča v Anglicku, ale nakoniec ju získal Ashley Cole. Mal som vo svojich výkonoch pokračovať a byť v City bohvie dokedy a mal som sa stať klubovou legendou. Mal som sa dostať na úplne inú úroveň, ale nepodarilo sa mi to...keď sa občas zamyslím nad tým, na akej úrovni som bol počas tej sezóny, lomcujú mnou emócie. Som veľmi smutný, keď si pomyslím na môj vzťah s fanúšikmi a na to, ako to išlo zrazu všetko rýchlo a ja som išiel z klubu preč. Na môj vkus to išlo všetko strašne rýchlo a ja som s tým nanešťastie nevládal držať krok.

Ireland povedal, že City zrazu prepustilo zamestnancov klubu, pri ktorých vyrastal takmer 10 rokov a jeho sa to dotklo. Toto je podstatná téma nášho rozhovoru. Neskôr povedal, že jedna z najťažších vecí, keď opúšťal Stoke City bola, že sa musel rozlúčiť s trávnikármi, kuchármi, fyzioterapeutmi, hospodármi, s ktorými si vybudoval úžasné vzťahy.

Je to pre mňa veľmi ťažké. Veľmi ľahko sa emocionálne upnem na ľudí a dokážem pre nich urobiť čokoľvek. Moja žena mi stále hovorí, že je to moja slabosť, ale ja si to nemyslím. Keď sa neskôr popálim, tak sa popálim. Pre takýchto ľudí mám srdce na dlani a taký jednoducho som. Zrazu sa v City snažili tí noví ľudia adaptovať a mne to prišlo, akoby som bol v úplne inom klube. Akoby som bol v Reale Madrid. Pripadalo mi to trochu ako obchod.

Fanúšikovia City si budú Manciniho navždy pamätať kvôli zisku FA Cupu v roku 2011 a víťazstvu v Premier League o rok neskôr. Jeho striktný prístup však znamenal, že Ireland nikdy nemohol byť súčasťou týchto úspechov. Ireland verí, že jeho dni boli zrátané ihneď po príchode Manciniho.

Od prvého dňa som cítil, že ma nemá príliš v láske. Moja tvár už nepasovala do tímu a myslel som si, že sa ma bude chcieť čo najskôr zbaviť. Vždy som cítil, že ma akýmsi spôsobom šikanoval tým, že ma neustále posielal hrať za rezervný tím a spôsobom, akým so mnou komunikoval. Snažil som sa najlepšie ako som vedel, aby som sa mu zapáčil. Doslova som za ním chodil a pýtal som sa ho, či by som mohol po tréningu nacvičovať situácie 1 proti 1 so streľbou, pretože som si pamätal, že hrával na pozícii ,,desiatky,, a mohol by mi poradiť. Dúfal som, že si pomyslí: ,,Tento chlapec sa chce učiť." Futbal je bohužiaľ aj o lození do zadku a ja som bol ochotný zájsť až takto ďaleko, pretože klub pre mňa znamenal veľmi veľa.

Ireland vysvetlil ako išiel s tímom na predsezónne sústredenie do USA a ako predtým trénoval ako maniak, pretože veril, že tréner je na jeho strane.

Pomyslel som si: ,,Áno, nesklamem Manchester City, pretože je to klub môjho srdca. Chcem tu byť čo najdlhšie a budem tvrdo pracovať, dokonca aj pod týmto človekom. Nemám ho príliš v láske, ale musíme si vytvoriť pracovný vzťah, nájsť si k sebe cestu." Boli sme v USA a mne sa neskutočne darilo. V každom zápase som bol kapitánom tímu a dokonca som hovoril priateľom a žene, že mám Manciniho na svojej strane, že ma podrží. No a zrazu prišiel posledný zápas nášho predsezónneho amerického turné. Sedel som s Mancinim, ktorý si zavolal Davida Platta, aby mu pomohol s prekladom. Hovorím: ,,Viem, že to medzi nami nebolo ideálne, ale mám pocit, že sme sa posunuli. Naozaj chcem mať pod vaším vedením vydarenú sezónu." Pozrel na mňa a začal sa smiať. Hystericky sa mi smial priamo do tváre a ja som netušil, čo sa deje. Pozrel som na Davida Platta a on sa pozrel na mňa. Na to Mancini povedal: ,,Počúvaj, túto sezónu ťa nezaregistrujeme do tímu pre Premier League, takže keď pred začiatkom sezóny neodídeš, budeš hrávať za rezervný tím." (Ireland je podráždený) Bol som doslova na dne, nedokázal som to pochopiť. Prisahám na svoje deti, že keď som sa vrátil do svojej izby tak som plakal a v hrdle som mal takú guču, že keď som zavolal mojej žene, aby som jej povedal, čo sa práve udialo, nedokázal som rozprávať. Ten večer som mal odohrať svoj posledný zápas za City, ale psychicky som bol na tom veľmi zle. Dokonca som poprosil Manciniho, aby ma nepostavil, že jednoducho nechcem hrať. Povedal: ,,Určite nie, budeš kapitán." Povedal som mu, že keď chce, aby som odišiel z klubu, tak nech ma nepostaví. Nesúhlasil. Do ri*i! Keď sme sa vrátili do Anglicka, poslal ma spolu s Bellamym a Robinhom do rezervného tímu.

Ireland trvá na tom, že neurobil nič, čím by si proti sebe Manciniho poštval. S určitým zmätkom odhaľuje ako ho Mancini srdečne pozdravil, keď sa stretli náhodne po štyroch mesiach počas školského behu.

Objal ma a povedal mi: ,,Ako sa máš? Je všetko OK?." Išiel som preč a premýšľal som nad tým, ako sa môže takto správať. Keď som bol v klube, mal som pocit, že už ma viac nemôže nenávidieť.

Tréneri ma nemajú radi, pretože im ,,neustále klopem na dvere". Musíte sa ich pýtať. Musíte ich donútiť aby veci naozaj ,,manažovali," nie iba aby prišli na raňajky, pozreli si tréning a išli domov. Sú to manažéri (anglické pomenovanie trénera) a ich práca je veci manažovať, takže ich k tomu musíte donútiť. A to je presne to, čo som robil. Nepáčilo sa im, že som ich nútil stavať sa do pozoru. Ak by mi nezáležalo na klube, nerobil by som to. Prečo by som mal sedieť na lavičke, poberať svoj plat a nepýtať sa, prečo nie som v základnej zostave? Ľudia si myslia, že vychádzať so mnou je veľmi ťažké, ale pravdou je, že som snom každého manažéra. Verte tomu, či nie. Nie som blázon.

Tvrdí, že manažér Aston Villy Paul Lambert bol jedným z mála, ktorý si cenil Irelandov prístup, aj keď po čase ho možno už trochu otravoval. Takisto mal Ireland aj smolu, čo sa týka jeho nenaplneného potenciálu a kariéry.

Jednoznačne som mal smolu, ale niekedy som aj ja robil chyby. Možno som mal niektoré veci urobiť inak, ktovie. Keď som prestupoval do Aston Villy (zo City, v roku 2010), nebolo to zrovna jednoduché. Angažoval ma manažér Martin O'Neill, sadli sme si do kancelárie, podpísal som niekoľko papierov, ale z ničoho nič som sa zastavil, pozrel som na svojho agenta a povedal som mu: ,,Mohli by sme ísť na chvíľu von a porozprávať sa?" Išli sme von a povedal som mu: ,,Mám z toho celého zlý pocit." Moja žena mi hovorila, aby som tam nešiel, ale agent trval na svojom: ,,Pozri, nemusíš to podpisovať, ale možno máš zlý pocit iba preto, že si bol v City príliš dlho." Neviem prečo, ale tú zmluvu som podpísal. Vždy verím svojim inštinktom, ale v tej chvíli som urobil presný opak. Z kancelárie som išiel do hotela Belfry, ktorý bol hneď za rohom, bolo okolo pol piatej poobede. Posadil som sa a ako som jedol, pozeral som Sky Sport s mojou ženou. V tú noc vyšla na Sky Sports správa: ,,Martin O'Neill opúšťa Aston Villu."

ČO SA TO PRÁVE STALO?????

Volal som svojmu agentovi a spýtal som ho, či to môžeme ešte zrušiť. Povedal mi, že nevie. Pomyslel som si, že čo do pekla tam budem robiť. To je neuveriteľné. Toto sa môže stať iba mne. Nikomu inému iba mne. Stávajú sa mi tie najšialenejšie veci. Také, že by mi to ani ľudia neuverili. Ak by ľudia skutočne poznali aký naozaj som, myslím si, že by som bol niekde inde, ako som. Neviem...

Na druhý deň som prišiel do klubu a majiteľ klubu Randy Lerne mi povedal: ,,Pozri, ja stále chcem, aby si bol súčasťou tohto klubu, riešime práve nového manažéra a bla bla bla bla bla." V prvom zápase sme vonku podľahli Newcastlu United 6:0 a sám seba som sa pýtal, že ako som sa tu mohol ocitnúť. Potom prišiel do klubu Gerrard Houllier s Garym McAllisterom. Pomyslel som si, fajn, Gary McAllister vyzerá ako fajn chlapík, bol to výborný stredopoliar, mohol by som s ním vychádzať dobre a naozaj tomu tak bolo, ale Houllier bol...Prišiel a povedal mi niečo v štýle: ,,Si veľmi dobrý hráč, ale ja som ťa sem nekúpil, takže ťa tu nechcem." Pre boha...a je to tu zase...

Zatiaľ čo Ireland priznáva, že za veľa problémov počas kariéry si mohol sám, stojí si za tým, že Houllier bol zodpovedný za jeho odchod z Aston Villy a celkom možno aj za nie príliš vydarenú kariéru po odchode z City.

Hral som pod niekoľkými naozaj katastrofálnymi manažérmi, ale Gerard Houllier bol asi tým najhorším. Vôbec nedokážem pochopiť, ako mohol dostať taký človek niekedy prácu vo futbale. Aby som bol presný, doslova ma to až desí. Myslím si, že aj ja by som mohol byť kľudne trénerom, keď ním mohol byť on. Dokonca aj môj záhradník by mohol byť trénerom, keď ním mohol byť Houllier. Bol naozaj až taký hrozný.

Čo také urobil Houllier, keď si od Irelanda vyslúžil takéto hodnotenie?

Každý príhovor, ktorý kedy Houllier hovoril bol o tom, aké to bolo v Liverpoole: ,,Ale no tak chlapci, keď som v Liverpoole povedal Gerrardovi a Murphymu toto a vyšli na ihrisko na druhý polčas tak urobili toto a toto..." Môj bože, tak ty sa nás snažíš nakopnúť pred druhým polčasom a hovoríš nám historky o Stevenovi Gerrardovi a Danny Murphym? Úprimne, iba sme na seba so spoluhráčmi neveriacky pozerali.

Myslím si, že nemal ani šajnu o futbale. Pamätám si, ako sme trénovali ako maniaci, aby sme sa dostali do základnej zostavy a on sa prechádzal s rukami za chrbtom, štyri ihriská ďalej od nás a obzeral si kvetinky. Ako do pekla v sobotu zvolí základnú zostavu? Bolo to hrozné. Zabíjalo ma to.

Vôbec mi nedával šancu. Občas som naskočil na niekoľko minút, alebo som išiel hrať za rezervu. Čo sa to do pekla deje? Poslal ma na hosťovanie do Newcastlu a...aaaaaaaa...hovoril som si: ,,Čo sa to do pekla deje s mojou kariérou?"

Aby som bol úprimný, mal som z Aston Villy odísť hneď potom, ako skončil O'Neill. Kiežby som mal vtedy viac času na rozmyslenie, ale ani som sa nenazdal a sedel som v šatne Aston Villy a mal som na sebe ich tréningové tričko.

Počas hosťovania v Newcastli mala Irelandova žena autonehodu a on si poranil členok, takže sa o šesť týždňov skôr vrátil do Midlands. Povedali mu, aby si zobral dovolenku o niečo skôr a vrátil sa fit na predsezónnu prípravu. Alex McLeish nahradil Houlliera vo Villa Parku.

,,Alex McLeish bol veľmi dobrý človek, niečo ako taký náš otec. Prišiel za mnou a povedal mi: ,,Neviem čo mám s tebou robiť. Si až príliš dobrý na to, aby si bol v tomto klube. Doslova ohrozuješ tím, pretože ostatní nie sú na rovnakej vlnovej dĺžke ako ty. Naozaj, zavolám Alexovi Fergusonovi a opýtam sa ho na teba." Povedal som: ,,K*rva, áno! Prośim, urobte to, prosím!" Bohužiaľ, nič z toho nebolo.

Ireland ale svoju šancu v Aston Ville dostal. Bolo to na Nový Rok v roku 2011. McLeish ho zaradil do zostavy na úkor chorého Darrena Benta v zápase proti Chelsea na Stamford Bridge.

Alex za mnou prišiel a povedal mi: ,,Mrzí ma to, ale musím ťa zaradiť do zostavy. Jednoducho tam choď a hraj. Dúfam ale, že v januári konečne prestúpiš." Nastúpil som, dal som gól, vyhrali sme 3:1 a bol som vyhlásený za hráča zápasu. Po tomto zápase som dohral zvyšok sezóny za Aston Villu a bol som zvolený za hráča sezóny v Aston Ville.

Veci sa ale opäť obrátili k horšiemu, keď McLeisha vystriedal Lambert. Majiteľ Aston Villy Randy Lerner sa rozhodol predať niekoľko najlepšie zarábajúcich hráčov tesne predtým, ako predal klub na začiatku sezóny 2012/2013. Ireland si navyše v septembri v zápase proti Southamptonu poranil zápästie a to ho už nadobro stálo miesto v tíme.

Bol som iba ja a kondičný tréner. Ihrisko a spoluhráči boli odomňa tak ďaleko, že som tam ani nedovidel. Boli to ihriská, ktoré akoby ani neboli ihriskami. Bola to trávnatá plocha so stromami. Pamätám si, ako za mnou prišiel v piatok jeden novinár a hovorí: ,,Stephen, prosím ťa, všetci novinári chcú na chvíľu hovoriť s trénerom, mohol by si sa prosím ťa schovať za jeden z tých stromov?" Samozrejme, že NIE! Bolo to tak ponižujúce! Robím tu kliky, čakajúc na kondičného trénera, aby mi naordinoval behy v parku. To som robil - ako profesionál, ako človek, ako futbalista. Pravdou bolo, že som sa cítil osamotený, bol som izolovaný od ostatných a ešte ma aj majú za blbca. Potom mi povedali, že piatky nemám chodiť na štadión.

Ireland mal stále iba 27 rokov, keď dostal pomocnú ruku od Hughesa, ktorý bol manažérom Stoke City. Po výbornom štarte sa jeho hosťovanie v sezóne 2013/2014 zmenilo v trvalý prestup. Na začiatku sezóny 2015/2016 začal vzťah Irelanda a Hughesa upadať. Na konci sezóny utrpel Ireland dvojitú zlomeninu nohy a musel podstúpiť 3 mesačnú rehabilitáciu v Katare, ďaleko od rodiny. Vynechal celú sezónu 2016/2017 a v tej nasledujúcej nastúpil iba v 5 zápasoch za prvý tím potom, čo mu Stoke City dvakrát na 6 mesiacov predĺžilo zmluvu, aby mu pomohlo v rekonvalescencii.

Do 3 zápasov z vyššie spomenutých 5 nastúpil ako náhradník už v období, kedy Stoke City zostupovalo do Championship (2. liga). Lambert vymenil Hughesa v januári, ale nebol príčinou Irelandovho odchodu. Ireland tvrdí, že bol uistený, že v Championship bude hrať pre klub dôležitú úlohu, na čo ho neskôr prepustili cez e-mail.

Bolo to veľmi zvláštne a zároveň veľmi tvrdé, pretože som ten klub miloval. Vždy som sa snažil odovzdať maximum a prešiel som si naozaj ťažkým obdobím po zlomemine nohy. Myslel som si, že si ma v klube vážili o niečo viac ako ostatných.

Irelandovi dvaja synovia sú stále hráčmi Stoke City. Joshua, ktorý má 15 rokov reprezentuje Anglicko v kategórii U16 a bol Irelandovým ,,pokusným králikom" pre jeho sprostredkovateľskú spoločnosť Seven Sports. Ireland už stihol zazmluvniť niekoľko ďalších mladých futbalistov, prevažne z akadémií Premier League, niekoľko golfistov a iných mladých atlétov.

Nemal som sa od koho učiť a nikto mi s tým nepomáhal. Vždy som sa všetko musel naučiť sám a tým najťažším možným spôsobom. Chcem mojim klientom pomôcť pripraviť sa na to čo ich čaká a pomôcť ich rodinám. Môj syn je toho vynikajúcim príkladom. Po mentálnej stránke som ho pripravoval roky, pretože viem, aké je toto prostredie tvrdé. Mentálne je naozaj veľmi silný, niečo ho len tak nerozhádže.

V snahe pripraviť futbalistov na ich budúcu kariéru Ireland tvrdí, že vždy svojim mladým hráčom povie, keď odohrali zlý zápas. Jeho práca ale nie je iba o tom - mladých hráčov navštevuje doma, poradí im, čo by mali jesť, dáva im individuálne tréningy a dokonca ich aj vezme hrať malý futbal s hráčmi ako Darren Fletcher, či Emile Heskey.

Fyzicky sa cítim tak na 26, alebo 27 rokov a viem, že som schopný hrať na vrcholovej úrovni a ešte niečo dosiahnuť.

Ireland však vie, že jeho časy sa v Anglicku skončili a z tejto destinácie už zaujímavú ponuku asi nedostane.

Chcem sa jedného dňa posadiť a povedať si, že som fyzicky a mentálne urobil maximum a som spokojný. Momentálne ale nie som spokojný, pretože viem, že ešte mám čo ponúknuť. Desivé je, že vo futbale je všetko rýchle a razom je všetko preč.

Zdôrazňuje, že nemal nikdy depresie, ale keď sa ho spýtate na to, či sa cíti nenaplnený, nemá o tom žiadne pochybnosti.

Jednoznačne sa tak cítim. Sklamal som samého seba v tom, kde som dnes mohol byť a nepodarilo sa mi to.

Vníma to až tak, že sa medzi tými všetkými hviezdami na Kompanyho rozlúčkovom zápase necíti dobre.

Beckham za mnou raz prišiel, keď som bol na Miami. Prišiel za mnou do reštaurácie, sadol si k môjmu stolu a rozprávali sme sa asi 20 minút. Pomyslel som si: ,,Čo sa to práve deje? Ako je vôbec možné, že vie kto som?" Takisto ku mne prišiel raz Ryan Giggs a pýtal sa ma ako sa mám. Cítil som sa akoby som bol stále ten malý chlapec, ktorý tomu nemôže uveriť. Bolo to zvláštne. A teraz mám ísť na ihrisko a odohrať zápas proti hráčom ako Thierry Henry a tí mi budú hovoriť: ,,Ahoj Stevie, ako sa ti darí?" A ja sa ich opýtam to isté.

(Smiech)

Pri Scholesovi a ostatných hráčoch sa cítim, že nie som ani na takej úrovni, aby som sa s nimi vôbec mohol rozprávať. Nechem s týmito ľuďmi dokonca ani sedieť pri káve, pretože si myslím, že si niečo také ani nezaslúžim.

Toto je pre Irelanda typické. Verí, že ešte stále môže hrať na najvyššej úrovni, ale aj napriek tomu sa vnútorne necíti na to, aby si dal kávu s futbalovými velikánmi. Tvrdí, že by na svojej kariére nič nemenil, ale stále veľa vecí ľutuje. Vie, že niektorým manažérom svojím správaním ubližoval, ale aj napriek tomu tvrdí, že je snom každého trénera.

Nepozerám sa na seba ako na legendu Manchestru City. Som šťastný, že som hral za City, ale nechcem aby ma nazývali legendou klubu, pretože si myslím, že som si to nezaslúžil. Bude to pre mňa ale veľmi emotívne, pretože je to asi naposledy, čo si zahrám na štadióne Etihad a bude to asi naposledy, čo bude zdieľať jednu šatňu s takými hráčmi. Je to celkom desivé, keď sa nad tým takto zamyslím. Nechcem byť na seba príliš upjatý a tvrdý, čo sa týka môjho výkonu, chcem si len zahrať futbal s trochou voľnosti a s úsmevom na tvári.

Je nemožné počúvať Irelandov príbeh a nedporiať mu to.

Originálny článok: theathletic.com - Stephen Ireland