Riaditeľ: Massimiliano Allegri

Bola to nádherne technicky prevedená akcia v prípravnej fáze a ešte krajšie zakončenie od Maria Mandžukića. Podľa mňa to bol gól, aký sa už nikdy nezopakuje. Poukazuje na rozdiel, ktorý musí mať tím, aby sa dostal do finále Ligy Majstrov. Nestačí byť výborný. Musíte byť výnimočný.

My máme výnimočných hráčov. Nanešťastie, Real Madrid ich má veľmi veľa. Počas druhého polčasu som vedel, že nemáme tie kúsky skladačky, ktoré potrebujeme. Mali sme dvoch hráčov, ktorí kvôli zraneniu ledva stáli na nohách a Real Madrid odohral veľmi rozumný zápas. Boli zrelaxovaní. Boli v kľude.

Aby ste sa dostali do finále, potrebujete talent a šťastie. Aby ste vyhrali finále, musíte byť lepším tímom. Možno to bude znieť zvláštne, ale po finále som odišiel z ihriska úplne kľudný. Vedel som, že sme neboli lepším tímom. Jednoducho to tak bolo.

Odišiel som z Cardiffu s tímom a vrátil som sa do Talianska. Na druhý deň večer, keď som prišiel domov, musel som sa sám seba spýtať veľmi ťažkú otázku: je toto koniec cesty? Je toto najďalej, kam dokážem doviezť tento tím?

Rozmýšľal som nad tým, či by som nemal napísať poslednú kapitolu môjho príbehu v Juventuse. Jedna časť zo mňa rozmýšľala nad tým, že v pondelok prídem a s rešpektom rezignujem.

Potom som sa ale zamyslel nad tým, prečo som sa vôbec stal trénerom.

Musel som sa vrátiť naspäť do čias, keď som mal 14 rokov. Vtedy prišlo veľmi ťažké obdobie. Pamätám si, že život bol veľmi jednoduchý, keď som bol malý chlapec. Bol som šťastné, tiché dieťa. Najradšej spomínam na to, ako ma môj starý otec brával na dostihovú dráhu v Livorne. Z detských čias je to všetko, čo si pamätám: dostihy, futbal, možno ešte večere s mojou mamou. Nemal som rád školu, ale vtedy ešte nebola taká vážna.

Potom, keď som mal 14 rokov, ale už vážna bola.

,,Massi, nemôžeš vynechávať školu! Musíš tam chodiť! Musíš tam sedieť a učiť sa o Napoleónovi!"

Neznášal som to. NEZNÁŠAL!

Pamätám si, ako na mňa bola jedného dňa kvôli niečomu veľmi nahnevaná naša učiteľka. Vtedy som si niečo uvedomil. Pamätám si, ako som si povedal: ,,Nemám na to, aby som bol dobrým študentom. Ale mohol by som byť dobrým riaditeľom."

Možno každý futbalový tréner sníva o tom, že bude riaditeľom školy - il preside - možno áno.

Dokonca aj keď som bol na ihrisku ako tínedžer, chcel som byť učiteľom. Aby som bol úprimný, bol som...povedzme, že som bol neposlušný. (Niektorí tréneri by na to mali možno iný výraz) S mojimi trénermi som mal niekoľko vášnivých diskusií, ale nikdy to nebolo kvôli hraciemu času alebo niečomu podobnému. Bolo to preto, že už vtedy som chcel viezť tím mojím vlastným spôsobom. Keď som ukončil kariéru a vyjadril som sa, že chcem byť trénerom, niekoľko ľudí si to nevedelo predstaviť.

Už ako tréner som dokonca odmietol moju úplne prvú ponuku z Pistoiese, takmer pred 20 rokmi, pretože som nechcel sedieť v školskej lavici. Vtedy bolo pravidlom, že som musel mesiac chodiť do školy a stráviť 5 hodín denne v lavici, aby som dostal trénerskú licenciu. Predstavoval som si, že by to bolo, ako keď som mal 14 rokov - nočná mora! Namiesto toho som si vybral Coverciano, kde som licenciu dostal za 15 dní. Musel som sedieť v lavici iba 2 hodiny a zvyšný čas som trénoval.

Možno som trochu tvrdohlavý. Som ale presvedčený, že špeciálne dnes, kedy sa hra veľmi rýchlo mení, že je to to, čo potrebujete. Médiá vždy hovoria o formáciách. Hovoria o matematike.

3-5-2

5-4-1

4-2-3-1

,,Pán Allegri, ako budete hrať? Musíme to vedieť."

Na ihrisku je to ešte o niečo komplikovanejšie. 3-5-3 môže byť 3-5-3 keď máte loptu, ale keď ju nemáte, potrebujete aby to bolo 5-4-1. Alebo blablablablabla...

Podstatné je mať tvár, disciplínu a inštinkty. Myslím si, že Vaše inštinkty sú to najdôležitejšie. Keď neverím svojim inštinktom, keď o sebe pochybujem, vtedy robím chyby. Ako tréner sa najviac naučíte z neúspechu. Keď rozmýšľam nad najdôležitejším momentom kariéry, nemá to nič spoločné s výhrou Scudetta alebo s Ligou Majstrov.

Bol to moment, keď som prišiel do kancelárie AC Miláno a bol som vyhodený. Nebolo to žiadne prekvapenie. Vedel som, že ma vyhodia. Urobili to s rešpektom. Povedali mi do očí, že už ďalej nebudem trénerom AC Miláno. Aj napriek tomu to ale nezabránilo tomu, aby som nebol sklamaný. Viete, že byť vyhodený je súčasťou trénerského života, ale ani to nezabráni tomu pocitu, ktorý máte v srdci. Pocitu zlyhania.

Koniec v Miláne som vnímal ako zlyhanie mojej práce.

Niekedy ma vnímajú ako chladného. Ako tréner si musíte držať odstup, ak sa chcete posúvať. Milujem futbal a v mojej práci nachádzam radosť - preto sa k nej každé ráno vraciam - ale nie je to môj život 24 hodín denne. Najdôležitejší čas dňa je pre mňa o deviatej hodine ráno.

Vlastne, nadôležitejší čas cez deň je o siedmej ráno, kedy si dám moje espresso. Ale môj druhý najdôležitejší čas je o deviatej ráno, kedy beriem môjho syna Giorgia do školy. Možno to majú ostatní inak. Ja ale nemôžem byť strojový tréner. Nemôžem byť niekým, kým nie som. Môžem byť iba tým, kým som.

Keď som pred 3 rokmi prišiel do Juventusu, veľa som toho na začiatku nezmenil. Klub mal pod trénerom Contem veľké úspechy. Ale postupne, ako prišli noví hráči, začal som to budovať podľa seba - ako by sme mohli spolupracovať, ako by sme mohli byť v útoku silnejší, takticky flexibilnejší.

A v tej sezóne sme sa dostali do finále Ligy Majstrov. Bolo to ako otvorenie La Scaly. Tá všetka práca, ktorú to obnášalo. Všetci tí ľudia, ktorí pozerajú. Atmosféra, emócie. Očakávania. Nič sa tomu nevyrovná. Bolo to ako opera.

Teda keby to neskončilo našou porážkou. Bol som veľmi sklamaný, ale myslím si, že som sa z tej prehry poučil.

Keď sme sa potom dostali do ďalšieho finále proti Realu Madrid myslel som si, že som naozaj zapracoval na všetkom, čo nám chýbalo. Technicky a takticky.

Najmä keď Mario strelil ten nádherný gól, pomyslel som si, že toto by mohol byť náš moment.

Očividne nebol...

Keď som sa vrátil domov, naozaj som musel veľmi rozmýšľať, či budem pokračovať ďalej. Rozmýšľal som nad tým, prečo som sa vôbec stal trénerom. Tiež som myslel na môjho starého otca. Bol ťažko pracujúcim človekom - bol murár. Keď som bol malý, bol na každom mojom zápase. Bolo jedno, či sme vyhrali alebo prehrali. Vôbec sa nezaujímal o futbal.

Hovorieval: ,,Dobrý zápas, Massi. Tak čo, ideme sa pozrieť na kone?"

Nikdy sa ma nespýtal na zápas. Zaujímalo ho, či som sa zabával a že na tom zápase bol, aby ma videl.

To sú hodnoty, ktoré v sebe nosím. Na tejto úrovni je vo futbale obrovský tlak a musí tam byť. Vždy sa ale snažím myslieť na to, prečo to robím. Nerozmýšľam nad sebou ako trénerom. Premýšľam nad sebou ako nad mládežníckym trénerom.

Robím to preto, lebo milujem ľudí učiť. Naozaj to milujem. Rád robím hráčov lepšími a múdrejšími.

Takže keď rozmýšľam nad kádrom Juventusu, moje rozhodnutie je trochu osobné. Viem, že toho musím ešte veľa dokázať. A viem, že toho môžem ešte veľa naučiť.

Takže tú noc, predtým, ako som išiel spať som sa rozhodol, že pokiaľ je vedenie na rovnakej vlne a stále sa môžeme spolu posúvať, zostanem.

Ráno som sa zobudil s čistou hlavou. Prišiel som do kancelárie o siedmej ráno a dal som si svoje espresso. Bola už nová sezóna, nové príležitosti. O tomto tíme a hráčoch sa toho v médiách popísalo veľmi veľa. Čo môžeme dokázať. Čo nemôžeme dokázať.

Ja sa pozriem na Paula Dybalu a Gigiho Buffona. Sú symbolom tohto tímu.

Vidím Dybalu ako prváka, ktorý práve prichádza do školy. Buffon, ako Majster Sveta sa práve chystá dokončiť doktorantské štúdium. Jeden s celou kariérou pred sebou, druhý pred jej koncom. Jeden, ktorý chce dokázať, že bude patriť medzi najlepších v Európe. Druhý, ktorý je na vrchole a chce zanechať svetu svoj odkaz.

Viem, že zo seba môžeme zmyť rany z Cardiffu. Viem, že môžeme mať výbornú sezónu. Viem, že môžeme mať vynikajúcu cestu Ligou Majstrov.

Viem, aké bude zajtrajšie ráno. A ráno potom. A ďalšie...

Pokračujeme ďalej v našej práci. Znovu sa pokúsime dostať na otvorenie La Scaly. Dobrá vec na opere je, že každý rok sa tam koná nová šou.