89 minút skandovali fanúšikovia Liverpoolu nepublikovateľné veci o mne a mojej mame. Bolo to 0:0. Rozhodca pre nás odpískal priamy kop na hranici pokutového územia Liverpoolu.
Ryan Giggs stál nad loptou. Fanúšikovia na Old Trafforde boli tak hluční, že ste nepočuli ani vlastné myšlienky.
V tom momente je Vaša myseľ, telo a koncentrácia na úplnej inej úrovni. Je to iné ako Arsenal. Je to iné ako Chelsea. Je to dokonca iné ako Manchester City, teda aspoň pre mňa. To napätie je obrovské.
Je to zápas, ktorý máte v hlave už dva týždne pred ním, pred očami ho máte týždeň pred ním a udiera Vás priamo do nosa tri dni pred ním.
Keď porazíte Liverpool, bude to najlepší deň sezóny.
Keď prehráte, bude to absolútna katastrofa.
Takže...beží 90. minúta, Giggsy stojí nad loptou a všetko čo si pamätám je, že ju posiela do pokutového územia, Rio Ferdinand sa zavesí do vzduchu a hlavou posiela loptu do siete. Štadión explodoval. Zvyšok bol iba inštinkt.
Otočil som sa na fanúšikov Liverpoolu ku vzialenejšiemu rohu a pomyslel som si: ,,Idem po nich."
Šprintoval som asi 80 metrov a bol som úplne mimo. Keď som prišiel ku nim, no...
Pozeral som sa do tvárí tých fanúšikov, ktorí 89 minút skandovali, ale v tom momente boli bez slov. Úplne ticho. Bol to jeden z najlepších momentov v mojom živote.
Futbalová asociácia mi dala pokutu 5000 libier. Kľudne by som ju zaplatil aj stokrát.
Pamätám si, že vtedy veľmi vážení ľudia hovorili niečo ako: ,,30 ročný chlap by sa takto nemal správať."
Mali pravdu. A práve to robí futbal tak magickým. Na 90 minút môžete byť zase malým chlapcom. To je to, o čom všetci snívame, nie?
Veľmi dobre si pamätám, ako som ako päť, či šesťročný išiel s otcom po ceste M60. Bolo to ešte predtým, ako som vôbec poznal smer cesty. Pamätám si, ako som nedočkavo pozeral z okna a hovoril som si: ,,Sme už blízko? Kedy tam už budeme?"
Potom sme prešli cez Barton Bridge a tam som to už poznal. Boli sme 10 minút od Old Traffordu. S otcom to bol náš pravidelný sobotný program a nikdy sa to nezmenilo. Akonáhle som mal Divadlo Snov pred očami, rozbúchalo sa mi srdce. Potom sme zaparkovali auto a išli sme do Marina Grillu na koláč a hranolky.
Nie som zrovna nostalgický typ, ale chcel by som vrátiť tie dni, kedy som čakal v rade s ostatnými fanúšikmi United, aby sme sa dostali na štadión. Je to elektrizujúce, obzvlášť keď ste dieťa, že to ani nemôžete opísať slovami. Futbal sa Vám dostane pod kožu. Je vo Vašej duši.
Keď som bol starší, chodil som na štadión sám a otca som nechal debatovať s kamarátmi pri pive. Tie obrovské červeno-biele tribúny. Zelené ihrisko. Vedel som tam sedieť sám už hodinu pred zápasom a pozerať sa na ihrisko. Tá vôňa klobásy a vyprážaného jedla. Staré známe tváre. Očakávanie sa stupňovalo. Bolo to kúzelné.
Tieto spomienky sú vo mne stále živé. Ak by bol môj otec fanúšik Manchestru City, alebo Boltonu, chodil by som s ním na štadión každý týžden a spieval ich chorály. Vďakabohu, že bol fanúšikom United.
Nanešťastie, tá doba nebola zrovna najlepšou pre Manchester United. Vyrástol som v 80. rokoch, kedy Anglickému futbalu dominoval Liverpool. Väčšina mojich spolužiakov v Bury boli fanúšikmi Liverpoolu a neustále som to od nich dostával pocítiť. Boli sme oveľa bližšie k Manchestru ako na Merseyside, ale deti sú deti. Fandia tomu, kto je práve na vrchole.
Na dvore našej školy v roku 1985 ste si pripadali, akoby ste boli v Liverpoole. Každý deň som sa hádal s mojimi spolužiakmi o tom istom.
Hovoril som: ,,My máme väčšie ihrisko!"
A oni na to: ,,United skončili v lige na 11. mieste!"
A ja som odpovedal: ,,My ale máme Robsona!"
A oni: ,,Ale my sme vyhrali ligu!"
Takto to fungovalo každý deň hodiny a hodiny! Myslel som si že keď vyrastiem, tak tieto školské hádky skončia, ale ukázalo sa, že stále pokračujú. Akurát sa hádam s Jamiem Carragherom v televíznom štúdiu 
Nikdy nezabudnem na to, ako som prvýkrát prišiel na Anfield Road ako hráč United. Išli sme po M62 na Merseyside a keď sme zišli z diaľnice do bočných uličiek, vtedy ma to dostalo. Boli sme na nepriateľskom území. Naozaj. Manévrovali sme cez úzke ulice, lemované všetkými tými červenými a žltými tehlovými domami. Mal som klaustrofóbiu!
Keď som vybehol na ihrisko, bol to známy pocit. Je to úzke ihrisko. Fanúšikovia sú priamo nad vami a vykrikujú na Vás už 40 minút pred zápasom.
Tieto chvíle Vám po skončení kariéry naozaj chýbajú.
Zvykol som hovoriť, že nenávidím Liverpool, ale trochu som v posledných rokoch zmäkol. Povedal by som, že teraz je to o niečo komplikovanejšie ako nenávisť.
Kedykoľvek sa ma niekto spýta či ľutujem to, že som v roku 2006 oslavoval priamo pred fanúšikmi Liverpoolu, moja odpoveď je vždy rovnaká: samozrejme, že nie!
Futbal je o emóciách. Sranda, sklamanie, úzkosť, zdieľanie radosti, či smútku. Toto všetko sú emócie, ktoré zažijete počas celého týždňa, ale skrátené na 90 minút. Pre mňa je futbal krásny tým, že je ako jazda na horskej dráhe. Veľmi málo vecí v živote vo Vás vyvolá také pocity.
Dám Vám ten najlepší príklad, aký ma napadol.
Pamätám si, ako sme v roku 1999 vyhrali treble a ja som videl niečo, čo už pravdepodobne nikdy v živote neuvidím. Ako sme išli po centre Manchestru v otvorenom autobuse, uvidel som v dave chlapa so slzami v očiach. Kričal tak nahlas, že som videl jeho žily na krku. Nikdy na tie žily nezabudnem.
Bol zhruba v mojich rokoch. Bol pravdepodobne rovnako žiarlivé dieťa ako ja, ktoré pravidelne dostávalo ,,náklady,, od spolužiakov za Kennyho Dalglisha a Liverpoolské trofeje a konečne sa dočkalo svojho momentu. Všetka tá bolesť a hádky urobili ten moment ešte sladším.
Stáli mi všetky chlpy na tele a ja som si pomyslel: ,,Nič v živote tohto chlapíka ho tak šťastným už nikdy neurobí."
Moment, ktorý Vám vezme dych.
United a Liverpool bojovali svoju bitku od roku 1894. Keď v najbližšom spoločnom zápase strelí hráč Liverpoolu víťazný gól, dúfam, že pobeží k tribúne The Kop spolu so svojimi desiatimi spoluhráčmi a Jurgen Klopp bude behať po čiare ako maniak. Ak by to neurobili, bolo by to sklamanie.
Šialenstvo a vášeň sú korením futbalu.
Liverpool a Manchester sú tak odlišné mestá, ale zároveň podobné. Sú o realite, poctivých a tvrdo pracujúcich ľudoch, ale predovšetkým o futbale.
Je to komplikovanejšie ako nenávisť.
Liverpool sa mi rozhodne v priebehu rokov pomstil, ako na ihrisku, tak aj mimo neho. Liverpool nás vyradil z FA Cupu iba štyri týždne potom, ako som oslavoval priamo pred ich fanúšikmi. Keď ma fanúšikovia Liverpoolu spoznali na križovatke, takmer mi prevrátili auto v blízkosti Old Traffordu. Najhoršie zo všetkého je, že sa musím aj po konci kariéry zmieriť s Jamiem Carragherom.
Je tu ale jedna vec, ktorú akceptovať nemôžem. Trochu zľudovela jedna historka o tom, ako mi boli dvaja bratia robiť nejaké práce na mojom dome. Príbeh hovorí o tom, ako tí dvaja bratia zakopali Liverpoolsku vlajku pod kachličku na dne môjho bazéna. Je to niečo, čo nebolo nikdy dokázané a pravdepodobne ani nikdy nebude.
Ale viete čo? V tom dome už nežijem, ale napíšem do môjho závetu, že keď niekto nájde tú prekliatu vlajku, môže to byť aj za 100 rokov, musí splniť moje posledné želanie...
Spáliť ju!
Gary Neville
Manchester United
