Gerard Piqué: dlhý príbeh

Moja najobľúbenejšia skupina Vás možno prekvapí. Na začiatku sezóny, keď sme boli asi osem alebo deväť bodov v La Lige pred Realom Madrid som vytvoril špeciálnu skupinu pre niektorých hráčov zo španielskej reprezentácie, ktorí hrajú v Barcelone a v Reale Madrid.

Keby ste sa riadili iba tým, čo píšu médiá, mysleli by ste si, že sa navzájom nenávidíme. Pravdou ale je, že spolu vychádzame naozaj dobre. Píšeme si o taktike, futbalových filozofiách a dokonca aj o knihách, ktoré čítame.

...

...Ha ha, samozrejme, že žartujem! Jediné, o čom si píšeme je, že si navzájom nadávame na Barcelonu a Real Madrid!

Je to zábava. Sme ako malé deti. Pravdou je, že pre mňa je to momentálne veľmi zábavné, pretože máme pred Realom v lige pätnásťbodový náskok. Takže v odpovediach som veľmi kreatívny. Počas minulej sezóny, keď Real vyhrával všetko, čo sa dalo, sa chalani cítili veľmi dobre. Pri zraze národného tímu ma vždy podpichovali.

Páni, vždy keď vyhrali zápas počas minulej sezóny, všetci pridávali na Instagram fotky zo šatne bez tričiek. Pamätáte si na to?

Usmievali sa a napínali svaly ako The Rock a písali #HalaMadrid a pridávali tie emotikony s trofejou. Túto sezónu je to trochu iné. Všetky ich Instagramové príspevky sú veľmi strohé.  ,,Dnes 3 body. Musíme ďalej tvrdo pracovať!"

Takže im vždy napíšem do našej skupiny: ,,Ale chlapci, čo ste tak vážni?!"

A pridám tam plačúceho a smejúceho sa ,,smajlíka".

Dokonca som pre tú skupinu vymyslel aj špeciálny názov: ,,Gratulácie".

Môžem s tými chlapcami žartovať, pretože v španielskej reprezentácii sú mojimi bratmi. Môžeme navzájom nenávidieť naše kluby, ale spoločne reprezentujeme rovnakú krajinu, máme rovnaký sen a to je niečo, na čo som hrdý. Odmalička som chcel hrať za národný tím.

Som veľmi hrdý na to, že môžem na hrudi nosiť náš znak každé štyri roky na Majstrovstvách Sveta. Nesnažím sa byť politikom a manipulovať ľudí. To, v čo verím ja, je nepodstatné. Môj názor je jedným z milióna. To, v čo verím ja je, že 7.5 miliónov ľudí z môjho rodného Katalánska má právo v mieri v tejto otázke voliť. Tento problém je veľmi zložitý a vyžaduje si veľa úvah a debát. Som vo veľmi komplikovanej situácii, pretože najšťastnejším okamihom v mojom živote bolo, keď som so Španielskom vyhral Majstrovstvá Sveta, ale na druhej strane, Katalánsko mám v krvi. Sú to moji ľudia, moje dedičstvo, moja zem. A keď 80% Kataláncov hovorí, že má právo voliť, myslím si, že by mali byť vypočutí. A keď ma kvôli môjmu názoru nebudú mať moji krajania radi...som úplne kľudný.

Zachytil som informáciu, že niektorí ľudia v USA povedali hráčom NBA aby ,,boli ticho a len driblovali", keď vyslovili svoj názor ohľadom problémov v spoločnosti.

Je to absurdné, nie?

V Španielsku je to rovnaké. Hovoria: ,,Jednoducho buď ticho a hraj futbal. To je jediné, čo vieš."

Prepáčte, ale nebudem ticho a nebudem iba hrať. Nie je to všetko, čo viem. Myslím si, že vo futbalistoch je oveľa viac, ako si ľudia myslia a myslím si, že je veľmi dôležité, aby sme sa prejavili a prezentovali naše názory. Futbalisti sú ľudské bytosti a to je niečo, čo sa z médií v dnešnej dobe vytratilo. V našich životoch sa dejú veci, o ktorých nemajú médiá ani potuchy. Áno, môžete vygoogliť výsledky futbalových zápasov, môžete vygoogliť prestupové špekulácie, ale nemôžete vygoogliť ako sa cítime, čo nás motivuje, čoho sa obávame.

Dovoľte mi dať Vám niekoľko príkladov.

Pozerám sa na ostatných desať rokov mojej kariéry a vyhral som Majstrovstvá Sveta, Ligu Majstrov, La Ligu, Španielsky Pohár...toto všetko som vyhral a veľmi rád to pripomínam mojim priateľom z Realu Madrid na WhatsAppe 

Ale pred desiatimi rokmi som bol takmer v pi*i! Môj celý život sa mohol uberať úplne iným smerom, keby nebolo Sira Alexa Fergusona.

Prišiel som do Manchestru ako chlapec a odchádzal som ako muž. Boli to pre mňa ťažké časy, pretože som nikdy predtým nebol mimo domova. Strávil som mojich prvých 17 rokov života v Španielsku, v akadémii FC Barcelona a pripadal som si, akoby som hral za nejaký miestny školský tím. Všetkých som poznal a bol som blízko mojej rodiny. Futbal bol pre mňa iba zábavou. Nepoznal som obchodné veci okolo toho. Potom som prišiel do United a úprimne, bol to pre mňa šok.

Počas jedného z mojích prvých zápasov na Old Trafforde, boli sme v šatni a ja som bol strašne nervózny. Len si to predstavte - mám 18 rokov, sedím v tej malej šatni, dávam si na seba štulpne vedľa Ruuda Van Nistelrooya a Ryana Giggsa a Ria Ferdinanda. Chcel som byť neviditeľný. Pomyslel som si: ,,Iba si rob svoju prácu a neupozorňuj na seba."

Takže sme tam sedeli, čakali na Fergusona a jeho príhovor a ja som sedel priamo vedľa Roya Keana. Šatňa bola tak malá, že sme sa dotýkali nohami. Nebolo tam žiadne miesto.

Bolo tam úplné ticho. Z ničoho nič, ste mohli počuť vibrovanie. Veľmi potichu.

Bzzzzzzzzz......

....................Bzzzzzzzzzz

Roy sa začal obzerať po šatni.

Bzzzzzzzzzz......

No do pr*ele!

Zistil som, že to som ja. Bol to môj telefón. Nechal som zapnutý vibračný mód a bol vo vačku mojich nohavíc a vibroval priamo pri Royovej hlave.

Roy nevedel zistiť, odkiaľ ten zvuk prichádza. Pozeral sa po šatni ako maniak. Očami prepichoval všetko okolo seba a chcel zistiť, odkiaľ to prichádza.

Kričal na každého: ,,Koho je to telefón?!"

Ticho.

Opýtal sa znova.

Ticho.

Opýtal sa tretíkrát.

,,KOHO. PREKLIATY. VYJE*ANÝ. TELEFÓN. JE. TO?!"

Nakoniec, som ako malý chlapec prehovoril. Veľmi potichu. ,,Prepáč. Je to môj telefón.

Roy na mňa položil ruku, začal sa smiať a povedal mi, aby som sa nebál.

...

...Ha ha, samozrejme žartujem! Roy sa úplne pomiatol. Úplne pred všetkými. Bolo to neuveriteľné. Skoro som sa po*ral. Ale bola to dobrá lekcia.

Teraz, v roku 2018, je všetko úplne iné. Všetci chlapci sú pred zápasom na svojich Iphónoch. Ale vtedy, v roku 2006? Bol to úplne iný svet. Nerobilo sa to. Špeciálne nie v United. Nie v Royovej šatni. Bola to jedna z tisíc chýb, ktorú som v United urobil.

Nebol to iba futbal, ktorý bol tak náročný. Bol to jazyk, kultúra a samota. To odlúčenie bolo najhoršie. Byť bez rodiny v 17 rokoch a byť obklopený mužmi, legendami a trénerom Fergusonom...bolo to veľmi komplikované. Keď sa ľudia čudujú, že prečo sa talentovaní mladíci nepresadia v zahraničí tak mi verte, že to nemá nič spoločné s ich technickými zručnosťami. Deje sa tam oveľa viac vecí, ktoré nevidíte. Počas prvých dvoch rokoch v United bolo veľa večerov, kedy som prišiel domov po tréningu a už dávno bola tma, pretože v Manchestri sa stmieva o štvrtej poobede a ja som bol doma úplne sám. Bolo to deprimujúce. Potom mi ale samozrejme zavolala moja mama a klamal som: ,,Nie, nie všetko je super mami. Všetko je super."

Ale nebolo to super. Bolo to na ho*no. Chcel som odísť a vrátiť sa do Španielska. Pamätám si, že mi môj otec hovorieval niečo, čo bolo pre mňa v tom čase veľmi dôležité.

Oponoval som mu: ,,Neviem tati. Tréner mi neverí. Tí chlapci sú tak silní. A ja som hrozný."

On zvykol hovoriť: ,,Vieš ty čo? Dnešok bol možno zlý. Ale zajtra opäť vyjde slnko."

Neviem prečo, ale ukludňovalo ma to. Tak som pracoval ďalej. Mal som šťastie, pretože akokoľvek naivný a neostrieľaný som bol, Sir Alex Ferguson bol fenomenálny a choval sa ku mne výborne už od prvého dňa. Najlepší tréneri majú tieto kvality - aj keď Vás nepošlú na ihrisko, aj keď sú na Vás akokoľvek tvrdí - dokážu Vás utvrdiť v tom, že im na Vás naozaj záleží. Sir Alex bol pre mňa ako druhý otec. Musel som si to zaslúžiť, ale nakoniec mi dal moju šancu.

V roku 2007, po dvoch rokoch v Anglicku, mi povedal, že v nasledujúcej sezóne odohrám približne 25 zápasov. Všetko začalo dobre. Začal som hrávať vedľa Ria. V novembri sme išli hrať do Boltonu.

Do pr*dele, stále mám pred očami tú loptu, ako pláva vzduchom.

Bola to štandardná situácia. Mal som brániť Nicolasa Anelku. Bolton poslal loptu do pokutového územia a ja som si pomyslel: ,,Budem agresívny!" Vyskočil som do vzduchu a chcel som odhlavičkovať loptu preč, ale vôbec som ju netrafil. Bolo to ako zo zlého sna. Lopta jednoducho...letela ďalej. Bola to tá žlto-fialová Premier-ligová lopta. Pamätáte si ju? Preletela priamo okolo mojej hlavy ako balón.

Dopadol som na zem a ocitol som sa v horore. Anelka sa dostal k lopte a poľahky skóroval. Prehrali sme 1:0 a bola to moja chyba. Keď ako mladý obranca urobíte takúto chybu, tréner Vám už jednoducho nemôže dôverovať. Aj keď by chcel, nemôže. Môžem Vám povedať, že v momente, keď sa dostal Anelka k lopte som vedel, že som stratil dôveru Sira Alexa a pravdepodobne všetkých fanúšikov United.

Sir Alex mi sľúbil 25 zápasov, ale skončilo to pri dvanástich. Boli to veľmi ťažké časy. Pripadal som si, akoby tá chyba znamenala koniec mojej kariéry. Na konci sezóny mi povedal môj agent, že by ma chcela Barcelona získať späť. Úprimne, nechcel som tomu veriť. Povedal som mu presne toto: ,,To nedáva zmysel. Nehrávam za United, prečo pre boha by ma chceli?"

A on povedal: ,,Vieš, oni ťa poznajú. Oni ti veria."

Samozrejme, že som bol nadšený. Chcel som sa vrátiť domov. Vedel som ale, že budem musieť absolvovať naozaj ťažky rozhovor so Sirom Alexom. Nemal som v zmluve žiadnu výkupnú klauzulu, takže by si za mňa United mohli vypýtať toľko, koľko by chceli. Musel som ho presvedčiť, aby ma nechal ísť. Bol to jeden z mojich naťažších rozhovorov v živote, pretože Sir Alex sa o mňa naozaj výborne staral. Ja som ale prišiel ku nemu do kancelárie a bol som úplne úprimný. Povedal som: ,,Pozrite, pripadá mi to, akoby som stratil Vašu dôveru. Barcelona je môj domov. Chcem sa vrátiť. Dúfam, že ma necháte odísť."

Mali sme naozaj dlhú debatu. Videl, že som bol úprimný a súhlasil s tým, že na konci sezóny môžem odísť.

To ale stále nie je koniec príbehu. Futbal vie byť veľmi komplikovaný. Viete proti komu sme na konci sezóny hrali v semifinále Ligy Majstrov? Samozrejme, proti Barcelone. Nemal som žiadnu šancu, aby som nastúpil. Bol som treťou voľbou na post stredného obrancu. Tesne pred prvým zápasom na Nou Campe sa ale zranil Nemanja Vidić. Z ničoho nič som mal nastúpiť pred 90 000 ľuďmi proti môjmu mládežníckému klubu.

Bol som vzrušený, nervózny, šokovaný...všetko dokopy!

Pred zápasom sme mali obvyklý dvojhodinový relax na hoteli. Samozrejme, že som nemohol spať. Z ničoho nič mi niekto zaklopal na dvere.

Nebola to chyžná. Bol to Sir Alex.

Vedel som, že sa niečo deje, pretože nikdy pred zápasom nechodil za hráčmi. Otvoril som dvere a on povedal: ,,Gerard, mrzí ma to, ale musím ti povedať, že ťa dnes nemôžem zaradiť do zostavy. Prestup je takmer hotový. Ak by som ťa postavil a ty by si hral zle, povedali by, že to je kvôli tomu, že máš namierené do Barelony. Takže ťa nemôžem postaviť. Chcem iba, aby si to vedel."

Táto informácia ma položila. Aj napriek tomu, že som sa chcel vrátiť domov, bol som pripravený odovzdať na Nou Campe všetko pre United a pre Sira Alexa. Bolo mojim snom hrať na Nou Campe zápas Ligy Majstrov. Veľmi to bolelo. Koniec koncov, Sir Alex sa rozhodol správne. Všetko nakoniec fungovalo dobre pre každého. Na Nou Campe sme remizovali 0:0 a neskôr sme Barelonu na Old Trafford vyradili. Napokon sme vyhrali aj Ligu Majstrov a aj Premier League, takže som sa mohol vrátiť domov za veľmi dobrých okolností.

Vďaka Sirovi Alexovi som zažil jednu z najvzácnejších vecí vo futbale. Odišiel som najlepším možným spôsobom. Vtedy som to tak necítil, ale tá chyba proti Boltonu bola tou najlepšou vecou, aká sa mi mohla stať. Nakoniec za mňa Barcelona zaplatila 5 miliónov libier. Prišiel som ako štvrtá voľba na post stredného obrancu. Nikto odomňa veľa neočakával. Ale vďaka Guardiolovmu futbalovému rozumu a jeho viere v moje schopnosti som hral po boku Carles Puyola počas celej sezóny. Carles ma vzal pod svoje ochranné krídla a mal na mňa obrovský vplyv. Naučil som sa od neho veľmi veľa a nakoniec sme vytvorili medzi sebou partnerstvo, ktoré vyústilo až do španielského národného tímu.

Ak by ste mi po návrate do Barcelony povedali, že o dva roky budem stáť vedľa Puyola a dvíhať nad hlavu trofej pre víťaza Majstrovstiev Sveta pomyslel by som si, že ste blázon. Futbal je ale zábava a presne to sa aj stalo. Presne tak rýchlo sa u mňa všetko zmenilo. Núti ma to rozmýšľať o osude. Ak by som nespravil v Boltone tú chybu, vyvinulo by sa to všetko takto? Ak by si ma chcel Sir Alex ponechať aj ďalšiu sezónu, aby sa moja cena zvýšila, vyvinulo by sa to takto?

V živote futbalistu sa deje toľko vecí, ktoré ľudia nevidia. Preto teraz píšem tieto riadky. A preto Vám musím povedať ešte jeden rýchly príbeh...Pretože, ako som už povedal, futbal je veľmi komplikovaný. Nie je to ako vo filmoch. Keď som mal 24 rokov, bol som na vrchole sveta. Vyhral som všetko - La Ligu, Ligu Majstrov, Majstrovstvá Sveta. Hrával som pod ozajstným géniom, Pepom Guardiolom, ktorý vo mňa veril od prvého momentu. Hrával som v klube, ktorý som odmalička miloval. Bolo to perfektné.

A potom...

Mal som najhoršiu sezónu v kariére.

Všetko sa to začalo rúcať v roku 2012. Neviem prečo. Možno som stratil ten strach, ktorý ma dostal na tento level. Z nejakého dôvodu som ale začal o sebe pochybovať. Ako sezóna pokračovala, Pep vo mňa začal strácať dôveru. Počas prvých troch sezón sme mali vynikajúci vzťah. Pepeho si ako trénera stále vážim. Pravdou ale je, že to boli ťažké časy. Chcel, aby boli jeho hráči futbalom posadnutí 24 hodín denne, ale v tom životnom bode som tomu nerozumel. Nebol som tej filozofii až tak oddaný. Pep mi skrátka už nedôveroval a zásadným okamihom bolo, keď sa ma rozhodol nepostaviť v ligovom zápase proti Realu Madrid. Zničilo ma to.

Začal som si myslieť: ,,Toto je ono? Môj sen hrať za Barcelonu sa skončil? Môže to takto rýchlo skončiť?"

V druhom semifinálovom zápase Ligy Majstrov proti FC Chelsea sa stalo niečo bláznivé. Ďalší zásah osudu. V prvom zápase na Stamford Bridge sme prehrali 1:0 a ja som nehral. Pep ma ale do druhého zápasu postavil od začiatku. Úprimne, o tom zápase Vám veľa nepoviem.

Už na jeho začiatku ma náš brankár Víctor Valdés trafil kolenom do hlavy. Padol som na zem úplne v bezvedomí. Keď som sa postavil na nohy a nejakým spôsobom som ostal na ihrisku vedel som, že sme odohrali nejakých 10 minút, ale ja si vážne nepamätám vôbec nič. O niečo neskôr na mne doktori videli, že nie som v poriadku, tak ma položili na nosidlá a odviezli do nemocnice.

Prebudil som sa na druhý deň a zo zápasu som si nič nepamätal. Nevedel som ani kto zvíťazil. Všetko som mal zahmlené.

Ukázalo sa, že zápas skončil 2:2 a my sme vypadli. O niekoľko dní ohlásil Pep svoj odchod z Barcelony. Cítil som, akoby sa jedna etapa končila a akoby prichádzal môj čas.

Tá sezóna ma naozaj donútila zamyslieť sa nad mojou kariérou a mojím životom. Bolo to ako budíček. Keď hral náš tím o všetko, Pep mi už viac nedôveroval. Potom, keď si ma vybral, bol som knokautovaný. Niekedy rozmýšlam nad tým, čo by sa stalo, keby sme postúpili. Bol som mimo niekoľko týždňov, takže by som určite nestihol finálový zápas. Možno by sme vyhrali Ligu Majstrov. Možno by sa Pep rozhodol, že ostáva v Barcelone aj naďalej. Možno už by mi nikdy nedôveroval. Možno by som bol už dávno v inom klube. Namiesto toho na jeho miesto prišiel Tito Vilanova, ktorý sa rozhodol, že mi dá šancu, aby som si zastal svoje miesto na ihrisku.

Počas dlhej kariéry sa podobných momentov udeje niekoľko a tie Vás nútia rozmýšľať nad osudom, šancou a nad tým, ako mohli byť veci inak. O tom sa ale v titulkoch magazínov nedočítame. V titulkoch sú veci jednoduché. V reálnom živote sa tie najzaujímavejšie veci dejú pod povrchom.

Napríklad, ľudia sa ma často pýtajú, aké to je hrať po celé tie roky po boku Lionela Messiho. Ak by som to mal opísať jednou vetou: on je mimozemšťan.

Nie je z tejto planéty.

Je to jediný hráč, o ktorom som povedal hneď potom, ako som ho videl hrať prvý raz, mali sme vtedy 13 rokov: ,,Oh, tento chlapec nemôže byť z tejto planéty. Toto nie je človek."

Je to zabijak. Je to najlepší futbalista, akého som kedy videl. Nie je to ale o tom, ako útočí. Ľudia sa ma pýtaju: ,,Aká je tá najúžasnejšia vec, ktorú si kedy videl Messiho urobiť na ihrisku?"

Očakávajú, že im poviem o tom, ako na ihrisku obišiel troch hráčov. A verte mi, takých príbehov mám niekoľko.

Dôvodom, že viem, že nie je z tejto planéty je to, čo sa stane, ak Messi nemá loptu. Možno to v televízii nevidíte, ale ja to na ihrisku vidím. Museli by ste vidieť ten výraz v jeho tvári keď šprintuje, aby získal loptu späť od obrancu súpera. Ten pohľad som nevidel u žiadneho iného futbalistu. To ho robí skutočne výnimočným. Nerobí na ihrisku divadelné kúsky. Iba málokedy urobí bicykel. Je kovaný z iného železa. Jeho výnimočnosť je v jeho posadnutosti nad získaním lopty.

Nie je to možno na titulok v magazíne. Keď ale rozmýšľam nad Messiho kúzlom, nie je to niečo, čo by ste našli na Youtube. Ide o jeho citlivý výraz v očiach. Opísať jeho veľkosť by mi zabralo ďalších 5000 slov. Možno ďalší článok.

A to ma vracia späť na začiatok. Ako som starší a pripravujem sa na svoje posledné Majstrovstvá Sveta, uvažujem nad svojím miestom na tomto svete. Uvažujem nad tým, ako som sa dostal až sem a čo ďalšie chcem v živote dosiahnuť.

Jedným z mojich cieľov je nebyť ticho.

Myslím si, že by sme mali ako športovci dovoliť ľuďom, aby nazreli do našich životov a myslí o niečo viac. Mám pocit, že je to dnes potrebné viac ako inokedy.

Keď dnes pozeráte televíziu v Madride, médiá Vám povedia, že každý človek v Barcelone chce zničiť krajinu.

Keď dnes pozeráte televíziu v Barcelone, médiá Vám povedia, že každý človek v Madride sa snaží ľudí umlčať.

Každý je zlý, záleží len na tom, akú televíziu práve sledujete.

Tvrdia, že v národnom tíme Španielska sú rozbroje kvôli politickým názorom. Úprimne, o politike nehovoríme takmer vôbec. Som až moc zaneprázdnený hovorením chlapcom z Realu, že v lige sú už odpísaní a oni sú až moc zaneprázdnení tým, že sa sťažujú na rozhodcov.

Som futbalistom takmer polovicu svojho života. Mám 31 rokov. Zvykol som hovoriť, že ukončím kariéru ako 30 ročný. Úprimne, viete čo ma stále ženie ďalej? Sú to skúsenosti, ktoré som získal v šatni. Je to to, že spoznávam géniov ako Messi, Puyol a Neymar a Roy Keane (aj napriek tomu, že ma skoro zabil).

Koniec koncov, futbal je dlhá cesta. Vyhrávate. Prehrávate. Strápňujete sa. Robíte chyby. Smejete sa, plačete. Robíte hlúposti, aby ste zabili čas. Možno niekedy so svojimi spoluhráčmi zapálite asistentovi trénera motorku (predtým mu samozrejme kúpite novšiu...tento príbeh si nechám na ďalšiu príležitosť).

Nakoniec vyrastiete z chlapca v muža. Toto podľa mňa robí šport nádherným. Je to jeden dlhý príbeh.