Gabriel Jesus: zavolám mame

Keď som prišiel do City, ľuďom sa to zdalo smiešne a pýtali sa ma, čo to znamená.

Jedna odpoveď je jednoduchá a rýchla: ,,milujem svoju mamu a tá mi neustále telefonuje."

Druhá odpoveď je dlhšia. Začal by som ju, keď som bol ešte malý chlapec, ktorý mal sen. V Brazílii sú milióny detí, ktoré majú sen. Ja som mal šťastie, pretože som poznal niekoľko superhrdinov.

Pozrite, vyrastal som v štvrti Peri Jardim v severnom São Paule, kde je život pre niektorých ľudí naozaj ťažký. Ja som mal šťastie, pretože moja mama pracovalo naozaj tvrdo a mali sme čo jesť. Veľa detí, s ktorými som vyrastal to však mali oveľa ťažšie. Niekedy mali iba jedno poriadne jedlo za deň a aj to dostali na futbalovom ihrisku. Aby som bol úprimný, veľa z nich by inak na to ihrisko ani neprišlo. Jednoducho tam prišli a zjedli sendvič a vypili sódu, ktorú dostali zadarmo. Vždy to bola mortadella na bielom chlebe a plechovka sódy.

Niekedy sme dostali iba sódu, s ktorou ste museli vydržať celý deň, chápete?

U mňa, všetky moje sny, všetko, čo mám teraz- to všetko začalo v klube Pequeninos. Znamená to ,,maličkí" (množné číslo). V skutočnosti je to niečo viac ako futbalový klub. Neboli to pláže, palmy a ani nič podobné. Bola to iba hlina, bez trávnika, okolo ktorej boli vysoké stromy. Jediní okrem nás, kto hral futbal na tomto ,,ihrisku,, boli ešte policajti z miestnej väznice.

Keď som mal 9 rokov, ukázal som sa tam s mojím kamarátom Fabinhom, aby sme videli, či tam vôbec môžeme hrať. Prešli sme pomedzi stromy, kopačky sme mali pod pazuchou. Tam sme stretli muža, ktorý nám zmenil život - José Francisco Mamede. Bol trénerom najmladšieho družstva a povedal: ,,Samozrejme, môžete hrať v ďalšom zápase."

Nemuseli sme podpisovať jednoducho nič. V tomto klube nechcú na hráčoch zarábať- chcú im ukázať niečo pozitívne. Chcú im dať niečo na jedenie. Udržať ich mimo ulice. Pequeninos nie je žiadny veľký klub, takže ste o ňom pravdepodobne ani nepočuli. Ale musím Vám povedať, že tam dokážu zázraky.

Deti niekedy cestovali hodinu autobusom, aby dostali jedlo a ,,canasta básica,,- malé krabičky s jedlom, ktoré potom dávali svojim rodičom. Bola v nich ryža, fazuľa a chlieb- všetko čo potrebujete, aby ste prežili aspoň mesiac.

Bolo to vtipné, pretože tréner Mamede mal ten starý biely Volkswagen Beetle- musel byť ešte zo 70tych rokov- a všetkých nás v ňom vtedy vyvážal. Boli sme tak malí, že sme sa tam zmestili deviati, či desiati. A samozrejme aj všetky naše kopačky, lopty a jedlo.

Človeče, čo ten klub robil pre všetky tie deti...je to neuveriteľné.

V Brazílii máme pre ľudí ako je tréner Mamede: ,,Hrdinovia bez čapice."

A presne to znamenal pre všetky tie deti. Mamede a ostatní tréneri...dali nám v živote šancu.

Futbal pre mňa znamenal všetko. Láska k lopte bola pre mňa všetkým. V Pequeninos sme trénovali iba dvakrát do týždňa, takže keď som nebol na tréningu, hral som futbal v uliciach Peri. Niekedy sme hrali futbal s kamarátmi až do polnoci. Potom sme ešte spolu sedeli a rozprávali sa o dievčatách a srandovali až do druhej v noci.

Doma nebolo veľmi čo robiť. Môj otec zmizol hneď po mojom narodení, takže moja mama pracovala celé dni, aby sa o mňa a mojich bratov postarala. Pracovala ako upratovačka v meste a musela spávať na jednej posteli so mnou a mojím bratom.

Niektoré deti mali videohry. Ja som mal loptu a fantáziu. A bolo to skvelé, pretože som zažil ozajstné detstvo. Každá ulica mala svoj tím a hrávali sme turnaji o plechovku sódy. Bola to vojna. Bojujete o všetko, chápete? Naozaj, tá sóda pre nás znamenala viac ako Copa Libertadores.

Keď ste vyhrali, posúvali ste si tú plechovku medzi sebou a bol to ten najlepší pocit, ktorý ste mohli ochutnať. Každý sa trochu napil a posunul tú plechovku ďalej. Plechovka sódy ako trofej je desaťkrát lepšia ako šampanské. Desaťkrát!

Keď som mal 13 rokov, stalo sa niečo, čo ma naozaj poznačilo. Náš tím Pequeninos sa zúčastnil veľkého turnaja v São Paulo a my sme boli naozaj dobrí. Boli zápasy, ešte na začiatku turnaja, keď sme veľké kluby porazili o 12, či 13 gólov. Vo finále sme mali nastúpiť proti klubu Portuguesa de Desportos, čo je naozajstný profesionálny klub. Nastúpili na turnaj iba preto, aby mohli skautovať chlapcov z menších klubov. Viete, bolo to ako vo filmoch. My sme malý klub, ktorý hrá futbal za miestnou väznicou a oni sú normálny klub, majú dresy a všetko. Viete ako sme sa na to ale pozerali my: ,,No a čo, aj tak vyhráme. Vyhráme!"

Potom prišla búrka. Tú noc tak pršalo že sme si mysleli, že zápas zrušia.

Keď sa zápas začal, celé ihrisko bolo blatové. Bolo to šialené. Zápas začal a my sme všetci padali na tvár po celom ihrisku. Nikto z nás nebol schopný stáť na nohách. Hráči Portuguesa boli nejakým zázrakom v pohode. Oni vedeli stáť na nohách.

Mali normálne kolíkové kopačky. Také, ktoré si môžete našróbovať, keď prší.

My sme mali lacné kopačky s takými malými plastovými štupľami. Boli celé premočené.

Pamätám si, ako som si v tej chvíli povedal...sakra! Toto je život!

Aj napriek tomu sme sa snažili ako sme vedeli, aby sme vyhrali, ale nakoniec sme prehrali 4:2. Nikdy nezabudnem ako som sa pozeral na Portuguesu ako sa tešili z pohára. Futbal je ako hocičo iné, čo Vás môže v živote stretnúť. Nie je fér. Takže sa musíte vždy snažiť nájsť cestu, aj keď to nie je fér.

Bola to perfektná lekcia v pravý čas, pretože ďalšie roky v mojom živote boli naozaj zložité. Väčšinou vyrastáte od 12, 13 rokov vo veľkej akadémii, pokiaľ máte v Brazílii sen, že sa stanete profesionálnym futbalistom. Pre mňa však veci nejakým spôsobom nešli tou správnou cestou. São Paulo ma pozvalo na skúšku. Povedali mi, že sa im páčim, ale nemajú pre mňa voľnú postel v akadémii. Klub bol tak strašne ďaleko, že keby som tam chcel cestovať každý deň autobusom, tak by som sa musel vykašľať na školu a moja mama...hahahaha...

No...moja mama by to určite neakceptovala. Zaujímala ju iba škola.

Za toto obdobie vďačím mojej mame strašne veľa. Veľa detí, ktoré sú zo skromných pomerov musia pracovať a pomáhať rodine. Nestíhajú hrať futbal, pracovať a chodiť do školy. V tom momente ich sen zomiera.

Moja mama mi však verila. Neviem prečo, verila mi. Stále mi hovorila, aby som išiel ďalej, nech sa stane hocičo.

Takže keď som mal 13 rokov, začal som hrať za mužov vo Várzea.

OK - každý v São Paulo vie o čom hovorím (a pravdepodobne sa začali aj tak smiať). Kvôli ostatným to však vysvetlím...

Várzea je niečo ako v USA pouličný basketbal, alebo ako amatérska liga v Európe. Ihriská sú strašné a hráte proti ,,marmanjom,, - tvrdým chlapom. Je známa svojou extrémnou tvrdosťou. Na ihrisku sa dialo veľa strašných vecí.

Nikdy ale nezabudnem na jeden moment...

Hrali sme veľmi dôležitý zápas proti silnému tímu. Vždy mali jedno z najlepších mužstiev vo Várzee, ale boli vylúčení z ligy na niekoľko sezón. Kvôli čomu, to radšej nebudem spomínať, pretože to možno čítajú aj deti :-)

,,Polámem ti nohy, keď sa budeš cezomňa snažiť znova prekľučkovať."

Boli to ich prvá sezóna po návrate a hrali sme proti nim v kvalifikácii na veľký turnaj. Pamätám si ako na mňa všetci ich hráči pred zápasom pozerali a pýtali sa: ,,Čo to je za decko? To myslíte vážne?"

Mysleli sme to vážne.

V 4. minúte zápasu som sa prekľučkoval cez ich najlepšieho obrancu a dal gól. Pamätám si, ako sa na mňa pozerali znovu: ,,OK mladý. Spravíme ti zo života peklo."

Tak ma začali kopať vždy, keď som sa dotkol lopty. Ako keby sa zbláznili - ako keby išli po mne s tým, že ma chcú zraniť. Jeden ich nižší stredopoliar bol známy tým, že to bol naozajstný tyran. Stále opakoval: ,,Polámem ti nohy, keď sa budeš cezomňa snažiť znova prekľučkovať."

Dostal som loptu a prešiel som cez neho zase.

Bolo to ako v NBA. Doslova som mu ,,zlámal nohy", ako sa hovorí. Až z toho padol na zadok.

Vtedy sa mňa pozerali, ako keby ma išli naozaj zabiť.

Ale...čo som mal povedať? Keď mám loptu na nohe, som ako v inom svete. Opäť som mal loptu a svojmu spoluhráčovi som prihral utajenú prihrávku a pozeral som pritom na druhú stranu.

Diváci šaleli.

Zápas sa skončil 2:2 a vyhrali sme na penalty. Boli tak nahnevaní. Po konečnom hvizde sa na mňa otočil ten malý tyran a hovorí: ,,Povedal som ti, že ti polámem nohy. Vidíme sa na parkovisku!"

On to myslel vážne. Bol veľmi nahnevaný. Pomyslel som si: ,,Wow, ja sa odtiaľto možno vážne nedostanem." Našťastie ma moji spoluhráči ochránili. Obkolesili ma a išli so mnou na parkovisko, takže sa nič nestalo.

To ale ešte nie je koniec príbehu! Posledné Vianoce, keď som išiel domov navštíviť rodinu som musel ísť do banky vybaviť nejaké papiere. Išiel som zaparkovať auto na platené parkovisko a ten chlapík s lístkami v tej búdke...

Bol mi nejaký povedomý.

Pozeral sa na mňa, ako keby ma poznal.

Podával mi lístok, ale stále sa na mňa pozeral.

Potom hovorí: ,,Hej mladý. Mladý!"

Pozerám: ,,Čo je?"

Hovorí: ,,Pamätáš sa na mňa? Várzea brácho! Ja som ten, čo ti chcel polámať nohy!"

Ja na to: ,,Ó môj bože." Nevedel som, čo sa chystá urobiť.

Hovoril ďalej: ,,Chlapče, ja som ti chcel vážne polámať nohy, veríš mi?"

Hral som, že som v pohode: ,,Ale neblázni brácho. Určite si nechcel. Vedel som, že si robíš srandu."

A on na to: ,,Nie brácho! Vážne som ti chcel polámať nohy. A teraz hráš za môj obľúbený klub. Milujem ťa brácho! Nemôžem tomu uveriť. Vieš si vôbec predstaviť, že by som ti tam naozaj polámal nohy?"

Zasmiali sme sa a odfotil som sa s ním.

V Brazílii na to máme jeden výraz, ktorý vystihuje to, čo sa mi stalo. Môj život sa zmenil z vody na víno. Pred piatimi rokmi som sa vo Várzea snažil, aby som sa dostal do dobrého brazílskeho klubu. Hrával som s vynikajúcimi hráčmi, ktorí dnes šoférujú autobus, alebo pracujú v supermarkete, alebo na stavbe. A nie je to preto, že by neboli talentovaní, alebo by nepracovali tvrdo. Veľa robí šťastie a príležitosť. Niektorí ľudia jednoducho musia pracovať, aby prežili. Nemôžu si ísť jednoducho za svojím snom.

Robil by som dnes asi to isté čo oni, pokiaľ by som nemal podporu mojej mamy.

Namiesto toho som dostal šancu vyskúšať to v Palmeiras. Mal som vtedy 15 rokov a od toho momentu to všetko išlo ako malo. Neviem to vysvetliť. Pripadalo mi to ako osud. Boh to naplánoval všetko perfektne. Ostal som v mládežníckom tíme a podpísal svoju prvú vážnu zmluvu. Od tohto momentu to všetko išlo ako raketová loď. Dostal som sa do prvého tímu a darilo sa mi. Potom som sa dostal do nominácie na Olympiádu 2016 v Rio de Janeiro.

Keď mi zavolali...boli to ohromné emócie.

Aby ste ten moment pochopili...2 roky predtým som maloval ulice v Peri žltou a zelenou farbou, pred Majstrovstvami Sveta 2014. 

Chlapci zo susedstva, ktorí vedeli pekne malovať, tak namalovali na stenu tváre hráčov ako David Luzi a Neymar.

O 2 roky som hral na Olympiáde s Neymarom. Pamätám si ten pocit, ako som na seba prvý raz navliekol ten žltý dres národného tímu Brazílie. Bol to pocit dosiahnutia mojich snov.

,,Neymar sa ale ku každému správal ako k bratovi."

Ten rok bola Olympiáda pre Brazíliu veľmi významná. Bola to totiž jediná trofej, ktorú naša krajina nikdy predtým nezískala. Pamätám si váhu toho turnaja - nielen preto, že to bolo v Brazílii, ale aj kvôli Majstrovstvám Sveta v roku 2014. Prvé 2 zápasy nám nevyšli a pamätám si, že kritika bola obrovská. Hlavne na Neymara. Za to, ako sa s tým popasoval a ako viedol náš tým, Neymara naozaj obdivujem.

Pred turnajom som bol iba Neymarov fanúšik, ako všetci ostatní. Každý vie, že je neskutočný futbalista. Ale keď ho počas turnaja spoznáte...bolo to špeciálne, hlavne preto, akou osobnosťou v skutočnosti je. Prekvapilo ma, ako sa ku každému správal - aj napriek tomu, že som bol vo futbale krátko, som sponzal ľudí, ktorí neboli ani dobrými futbalistami, ani nič nedokázali, ale správali sa ako šašovia. Jedna vec je ako sa prezentujete na verejnosti, druhá vec je, ako sa správate v šatni. Neymar sa ale ku každému správal ako k bratovi. To, že sme boli schopní sa spojiť, ignorovať ten tlak a hrať jeden pre druhého bola z veľkej časti Neymarova zásluha.

Bol to pre nás a našu krajinu neuveriteľný moment, keď sme získali trofej. Neymar sa pred turnajom nechal tetovať a ja som si nechal urobiť podobné tetovanie. Jeden obrázok symbolizujúci toľko veľa vecí. Obraz malého chlapca, ktorý stojí pod horou a pozerá na ,,favelas,, (slumy). V rukách drží futbalovú loptu a sníva.

Nie je to iba o mne, alebo o Neymarovi. Je to o strašne veľa Brazílčanoch. A to je to, čo pre nás znamená zlatá medaila.

Urobím všetko preto, aby som sa dostal na Majstrovstvá Sveta v roku 2018. Samozrejme, Brazília je Brazília. Je tu veľká konkurencia a nič nie je isté. Preto som prestúpil do Manchestru City. Viem, že ako hráč musím rásť.

Poviem Vám, že je to tu iné ako v Brazílii. Slnko nevidíte veľmi často. Mal som ponuky aj z iných klubov, z teplejších miest. Hrať pod Pepom Guardiolom bolo pre mňa to, prečo som si vybral Manchester City.

Bolo to pre mňa poprvý raz, kedy som bol v krajine kde je naozaj zima a kde sa nedohovorím. Aby ste pochopili, je to výzva, ktorá uz nemusí prísť. Keď som sa rozhodoval čo ďalej, zavolal mi pán Guardiola a povedal mi, že so mnou počíta, a že budem pre budúcnosť Manchestru City veľmi dôležitý.

Znamenalo to pre mňa strašne veľa, pretože mi tým ukázal, ako veľmi ho zaujíma moja budúcnosť. Pokiaľ takýchto rozhovorov absolvujete toľko ako ja, viete povedať kto to naozaj myslí vážne. Pán Guardiola bol naozaj ,,pravý,, - a vo futbale to znamená naozaj veľmi veľa.

Keď mi povedal toto, už som viac nerozmýšľal. Rozhodol som sa. Bolo to City.

Predtým ako som odišiel do Manchestru City, musel som urobiť ešte jednu poslednú vec. Musel som uzavrieť jednu životnú kapitolu.

Išiel som na ihrisko, kde hrávali Pequeninos s kopačkami pod pazuchou, ako keď som mal 9 rokov. Jediným rozdielom bolo, že som mal v rukách 250 naozaj krásnych párov kopačiek pre miestne deti.

Keď bude nabudúce hrať nejaký veľký klub proti Pequeninos na rozmočenom ihrisku, budú sa musieť mať na pozore. Už žiadne výhovorky.

Nebudem klamať. Keď som prišiel do Manchestru City prvý raz, cítil som sa stratený absolútne vo všetkom. Moja mama cestovala hore - dole. Z Anglicka do Brazílie a naspäť, stále dokola. Byť bez nej bolo pre mňa veľmi ťažké. Znamená pre mňa všetko. Keď som vyrastal, bola mojou mamou aj otcom.

Keď som hrával za Pequeninos, videl som ako sa po zápase ostatní chlapci stretli so svojími otcami. Ja som bol sám. Poznačilo ma to. Keď sa ma dnes niekto spýta na môjho otca, tak poviem, že moja mama je mojím otcom. Pre mňa a mojich bratov urobila úplne všetko.

Bola ďalším hrdinom bez čapice.

Takže keď dám teraz gól, dokonca aj keď nie je na štadióne, vždy ,,zdvihnem telefón,, a zavolám jej.

Mama mi vždy telefonovala, keď sme boli malí a nevedela ma nájsť. Keď som nedvihol, začala volať všetkým mojím kamarátom.

,,Alô Mãe!"

Vždy, keď ,,zoberiem telefón,, je to na počesť mojej mamy a nášho boja. Ale je to aj na počesť mojich kamarátov, rodiny, trénera Mamedeho a každého v Brazílii, kto mi pomohol sa dostať tam, kde som teraz.

Vždy som sníval. Ani v mojich najlepších snoch by ma však nenapadlo, že budem niekedy žiť tak, ako žijem teraz. V Brazílii je veľa detí, ktoré budú malovať toto leto ulice, pretože sa blížia Majstrovstvá Sveta. Možno nehrajú vo veľkom klube. Možno im bolo povedané, že to nezvládnu.

Ja by som im povedal, aby to nikdy nevzdávali.

Hrával som vo Válzea 4 roky predtým, ako som prvý raz vybehol tunelom na Etihad Stadium a protihráči mi hovorili, že mi polámu nohy.

Vážne, tvoj život môžu byť teraz mortadellové sendivče a sóda. Ale keď neprestaneš naháňať svoje sny...chlapče, ktovie, čo všetko sa môže stať?

Voda sa môže premeniť na víno.

Takže, pre všetky deti...Keď ste sa dostali až na koniec môjho príbehu, mám pre Vás poslednú správu a myslím to vážne...

Nikdy neprestante snívať!

Oh, a urobte pre mňa ešte jednu vec, OK?

Zavolajte svojej mame. Chýbate jej.

Originálny článok: theplayerstribune.com