Fabio Cannavaro: od podávača lôpt až po Zlatú Loptu

Dovoľte mi ale niečo povedať...

Nechcel som byť obrancom.

Kto by chcel stáť na polovici ihriska potom, ako videl útočníka Paola Rossiho dať na Majstrovstvách Sveta 1982 šesť gólov? Stále si spomínam na to, ako stredopoliar Marco Tardelli strieľa na bránu z hranice pokutového územia vo finálovom zápase. Pamätám si jeho oslavu gólu, výraz jeho tváre tesne potom, ako skóroval, to ako bežal s oboma rukami nad hlavou a to ako sa tešil.

Tak ako veľa ďalších talianskych chlapcov, sedel som doma pred televízorom - mal som vtedy iba deväť rokov - keď zaznel konečný hvizd a Taliansko sa stalo víťazom Majstrovstiev Sveta a ako znel hlas Nanda Martelliniho z obrazovky.

,,Campioni del mondo! Campioni del mondo! Campioni del mondo!" (Majstri sveta)

Nemyslím si, že by bol v Taliansku jeden jediný chlapec, ktorý by si potom nešiel kopať loptu o stenu a nepočul, ako ho hlas Nanda Martelliho povzbudzuje.

Keď som prišiel prvýkrát do Neapola, chodil som iba podávať lopty a pozeral som sa, ako legendy na ihrisku trénujú. Neskôr, keď som nastúpil do jedného z mládežníckych tímov Neapola, bol som stredopoliar, presne ako Tardelli.

Bolo to až dovtedy, kým za mnou neprišiel jeden človek z vedenia a povedal mi, že sa moja pozícia na ihrisku zmení.

,,Fabio, bol by som radšej, keby si bol obranca," povedal.

A tak sa to stalo. Žiadne vysvetlenie, žiadny dôvod. Bol som nižší ako ostatní chlapci na ihrisku, takže som vôbec nevyzeral ako obranca a už vôbec nie ako stredný obranca. Od toho momentu to ale bola moja nová pozícia. Našťastie pre mňa, bavilo ma byť obrancom. A tiež som v tom bol celkom dobrý.

Keď sa pozrem naspäť, za svoju kariéru vďačím dvom veciam.

Za prvé, učil som sa tak, že som sledoval tých najlepších. Keď som prišiel do Neapola, hrával som po boku Cira Ferraru - ktorý odohral viac ako 500 zápasov za Neapol a Juventus a je jedným z najlepších obrancov v histórii. Ferrara, podobne ako mnohí Taliani, si servítku pred ústa nebral. Povedal Vám kde máte byť, čo máte robiť a či máte alebo nemáte šancu proti Vášmu súperovi.

Spoznal som Ferraru v roku 1987 ešte ako podávač lôpt, keď Neapol vyhral svoj vôbec prvý titul v Serii A. Stál som na ihrisku.

Bola to čarovná sezóna. Od hráčov som sa naučil strašne veľa vecí. Najviac však od jedného konkrétneho hráča.

Bol to génius.

Diego Maradona.

Každý deň som pozoroval tú legendu. Keď som bol pozvaný na prvý tréning s ,,A,, tímom, povedal som: ,,Konečne budem trénovať s Maradonom."

Ferrara sa na mňa pozeral s obrovským úsmevom.

,,Nie, nie, ty nejdeš iba trénovať s Maradonom," povedal. ,,Ty tam prídeš a nezobereš mu loptu. Nikdy ju nestratí z kopačiek."

Podal mi loptu.

,,Tu máš, vezmi si túto, pretože Maradonovi loptu nikdy nevezmeš," povedal mi s úsmevom. ,,Môžeš si jednu vziať odomňa."

Konečne som sa dostal na tréning a hral som proti Ferrarovi a ostatným hráčom spolu s Maradonom, mojím idolom. Jedného dňa na mňa mieril Maradona s loptou na kopačkách. Bez akéhokoľvek rozmýšľania som urobil pohyb.

Vzal som Maradonovi loptu! Géniovi! Legende!

Takmer okamžite som na sebe cítil pohľady mojich spoluhráčov a trénerov. Potom som počul Ferrarov hlas: ,,Neoberaj Maradonu."

Jediný kto sa smial bol Maradona. Na konci tréningu za mnou prišiel a dal mi svoje kopačky. Mal som doma na stene plagáty Maradonu - nášho neapolského boha. Teraz som mal v rukách jeho kopačky. Celé od blata.

A to bola druhá vec, ktorú som sa naučil: aby ste sa stali naozaj dobrým obrancom, musíte hrať proti najlepším hráčom na svete.

A čo k tomu potrebujete? Nie je to výška, ani rýchlosť, ani technika.

Musíte mať sebavedomie.

Presne neviem kde sa vo mne zobralo toľko sebavedomia, ale pravdepodobne to bolo v deň, kedy som zobral loptu Maradonovi. A snažil som sa na tom stavať celú moju kariéru. V Neapole, Parme, Interi Miláno a Juventuse.

Úprimne, až do 9. júla 2006 som sa veľmi sebavedomo ako obranca necítil...keď som zdvihol nad hlavu trofej pre víťaza Majstrovstiev Sveta a komentátor na nás kričal:

,,Campeoni del mondo! Campeoni del mondo! Campeoni del mondo! Campeoni del mondo!"

Ako obranca môžete mať viacero podôb. Môžete byť nízky a rýchly. Alebo môžete byť vysoký a mať dobrú hlavičku. Je to úplne jedno. Podstatné je to, či ste na ihrisku sebavedomý - pretože je pred Vami každý týždeň nová skúška.

Keď ich prekonáte, získate sebavedomie. U mňa to začalo v deň proti Maradonovi a pokračovalo každým ďalším dňom. Dokonca aj dnes, keď stojím za postrannou čiarou sa snažím získavať sebavedomie ako tréner.

Takže namiestio toho, aby som Vám hovoril o úspechoch, poviem Vám radšej o protihráčoch a spoluhráčoch, ktorí ma preverili na ihrisku najviac. Vďaka nim som si dokázal vybudovať také sebavedomie.

RONALDO

Viac ako hocikto pred ním a po ňom, Ronaldo vo mne vždy, naozaj vždy, vzbudzoval strach.

Je hráčom našej generácie. Fenomén. Ronaldo.

Prvýkrát som hral proti nemu v prípravnom zápase medzi Talianskom a Brazíliou pred Majstrovstvami Sveta vo Francúzsku v roku 1998. Iba pomyslenie na to, že s ním budem na jednom ihrisku vo mne vzbudzovalo strach.

Remizovali sme 3:3 a po zápase som mal pohovor s naším trénerom Cesarem Maldinim.

,,Vieš Fabio, veľa ľudí hovorí o tom, aký je Ronaldo úžasný a akým dobrý hráč to je."

Iba som prikyvoval a on pokračoval.

,,Môžem povedať, potom ako som ho videl hrať proti tebe, že Ronaldo je naozaj veľmi dobrý."

Klasický Maldini.

,,Ďakujem tréner."

Ronaldo bol hráč, ktorého ste v skutočnosti nemuseli brániť. Mohli ste sa ho iba pokúsiť limitovať zo všetkých síl. Pretože keď sa rozhodol, že dá gól, tak ho aj dal.

Samozrejme, Brazília tiež mala Romária, Roberta Carlosa, Ronaldinha...ale Ronaldo? On bol jednoducho...iný.

Bol veľmi rýchly. Bol veľmi silný. Bol neuveriteľný. Vždy som hral proti nemu s rešpektom. Nikdy som sa ani len nepokúšal dostať sa mu do hlavy. Ešte pred začiatkom zápasom bol on v tej Vašej.

Nemyslím si, že by zo mňa niekedy odišiel ten strach, ktorý som z neho mal. Po strachu ale prišiel rešpekt. Takým spôsobom ako rešpektujete Ronalda musíte trénovať. Každý deň a najtvrdšie ako môžete. Vždy keď som vybehol na ihrisko som vedel, že odovzdám všetko, čo je vo mne. Mal som strach? Samozrejme. Rešpektujete hru a samotného hráča tak, že ten strach na ihrisku nedáte najavo.

Vďaka Ronaldovi som sa naučil na ihrisku kontrolovať svoj strach.

ZIDANE

Keď Ronaldo predstavoval na ihrisku dravosť, Zidane predstavoval eleganciu. Bol gentlemanom ihriska.

Som si istý, že sa počas zápasu nohami dotýkal zeme. Vyzeralo to ale tak, že sa vznáša. Jeho otočky a manévre s loptou neboli iba atletické - bol to skôr balet. To s akou ľahkosťou prechádzal medzi obrancami...

Bolo krásne sa na neho pozerať a hrať proti nemu mi prinášalo skutočnú radosť.

Hrával som proti Zidanovi počas celej mojej kariéry. Po nejakom čase sa naučíte akým spôsobom môžete jednotlivých hráčov zastaviť. Ale od prvého až po posledný zápas, ktorý som proti nemu hral, vždy dokázal nájsť spôsoby ako ma dostať.

Podobne ako pri Ronaldovi, môžete sa iba pokúsiť o to byť pripravený na hráča akým je Zidane. Ako som povedal, bral som svoju prácu veľmi vážne. Tvrdo som trénoval, takže keď som išiel hrať proti Zidanovi, dával som si veľké šance na to, že sa mi podarí ho zastaviť.

V roku 2006 sme hrali proti Francúzsku vo finále Majstrovstiev Sveta a Zidane dal prvý gól. Dal ho z pokutového kopu. Bola asi piata minúta zápasu a Zidane si dovolil ,,Panenku". Pamätám si, ako lopta pomaly letela a zasiahla brvno. Všetci sme dúfali, že lopta nespadla za bránkovú čiaru, ale keď sme videli, ako sa Zidane otočil, bolo nám to jasné. Mali sme strach. Ako kapitán som vedel, že sa musíme opäť naplno koncentrovať na zápas. To bolo ale niečo, čo Zidane vedel dokonale. Aj keď zrovna nepokoril Vašu obranu, vždy Vás vyviedol z miery. Jednoducho ste jeho prítomnosť na ihrisku cítili. Akokeby sa kľud a kreativita z jeho tela presunula do lopty.

Bolo tomu tak, až pokiaľ nestratil svoj pokoj. Dokonca aj Zidane mal také momenty.

Pri ňom som sa ale naučil ďalšiu vec: vodcovstvo na ihrisku. Vedel som, že mojou úlohou nebolo iba zastavovať útoky súpera. Musel som nás udržiavať v koncentrácii. Dokonca aj v najdôležitejšom zápase nášho života.

,,Dokážeme to", povedal som a pozeral pritom na mojich spoluhráčov. ,,Dnes je náš deň!"

Našťastie pre nás, o desať minút neskôr vyrovnal hlavičkou Marco Materazzi. Cítil som, že sme sa trochu ukludnili. Boli sme späť.

Keď prišli na rad pokutové kopy...moje srdce sa zastavilo a reštartovalo akonáhle niekto z nás pristúpil k lopte. Keď vsietil Fabio Grosso víťazný gól, nepočul som nic. Nemohol som tomu uveriť.

Campioni del mondo!

Po zápase som získal niečo viac ako iba víťaznú trofej. Po prvý raz som vedel, čo som na ihrisku robil. Bolo to vďaka organizácií našej defenzívy. Keď hráte v tíme, zaleží na tom, kto na ihrisku stojí vedľa Vás. Počas celého turnaja sme boli naozaj silný kolektív. Boli sme najlepší.

Ale nie iba v obrane.

ANDREA PIRLO A FRANCESCO TOTTI

Ako som povedal, veľa ľudí si predstavuje pod pojmom Talianský futbal iba obranu. A to nie je správne. Máme niekoľko najlepších útočníkov vo futbalovej histórii. Máme niekoľko najlepších stredopoliarov vo futbalovej histórii.

Áno, veľa ľudí si myslí, že sme sa v roku 2006 stali majstrami sveta vďaka obrane. Vyhrali sme ten turnaj, pretože sme všetkých porazili. Môžeme si splniť naše povinnosti v obrane, ale pokiaľ nedáme gól, nemôžeme zvíťaziť. Tiež si myslím, že nášmu útoku sa nedostalo toľko uznania, koľko by si zaslúžil.

Samozrejme, vždy som mal radšej, keď sme boli spoluhráčmi, ale hrať proti mojim krajanom Pirlovi a Tottimu na klubovej úrovni bolo vždy radostnou výzvou.

Keď som hral proti Tottimu, odkedy hrával v útoku, vždy som mal príležitosť sa s ním počas zápasu porozprávať. Keď sa chystal brankár zahrať odkop od brány a my sme stáli na polovici ihriska, vždy sme vtipkovali. Bolo to pre nás prirodzené. Je to dosť zábavný chlapík. Ale Pirlo? On má iný štýl. Keď mal loptu na kopačkách, nikdy ste nevedeli, čo sa chystá urobiť. Snažil som sa predvídať, čo by asi mohol urobiť.

Bol medzi nami rešpekt. Vedeli sme, že si medzi sebou počas zápasu nič neuľahčíme. Vedel som, že sa ma pri akejkoľvek príležosti pokúsia prekonať a oni vedeli, že by som neváhal a kľudne by som ich bez milosti poslal na zem.

Jediní priatelia, ktorých na ihrisku máte je tých desať chlapov, ktorí na sebe majú rovnaký dres ako vy. Okrem toho sú všetky ostatné kamarátstvá ponechané mimo ihriska. Všetky večery, ktoré sme spolu strávili pred alebo po zápase nič neznamenajú. Trofeje, ktoré sme spolu vyhrali tu ale budú navždy.

Na ihrisku som ale v práci a mojou úlohou je zastaviť mojich kamarátov predtým, aby skórovali.

HRAŤ V LA LIGE

Španielsko bolo jedným slovom ťažké. Keď som prestúpil v roku 2006 do Realu Madrid, bolo to vôbec po prvýkrát, kedy som hral mimo Talianska. Presťahovať sa do iného mesta bolo ťažké, takisto ako komunikácia so spoluhráčmi. Bola to asi jedna z najťažších výziev v mojej kariére.

Týždňový mikrocyklus je v Taliansku o niečo odlišnejší ako v Španielsku. Režim je prísny - tréning je nonstop a tréneri sú nemilosrdní. Našťastie bol naším trénerom Fabio Capello, ktorý trochu ,,Talianska,, priniesol do Realu Madrid. Nikto nedbal na disciplínu viac ako on.

Keď mal tréning začať o 10:00, tak začal o 10:00. Ani o minútu neskôr.

Pomohol mi s adaptáciou v Španielsku, ale aj napriek tomu som sa musel naučiť hrať ako individualita. Bol som v tomto klube vďaka mojim schopnostiam a očakávali sa odomňa veľké veci. Tiež som sa ale musel naučiť akým štýlom hrajú moji spoluhráči a naša obrana.

Pamätám si, ako som na jednom z mojích prvých tréningov prihral loptu Sergiovi Ramosovi.

,,Prečo si urobil chybu?" Spýtal sa ma Sergio.

,,Akú chybu? Veď som ti prihral loptu."

Všetko bolo nové. V Taliansku sme prihrávali do priestoru. V Španielsku musíte loptu prihrať spoluhráčovi priamo na nohu.

,,Nie, musíš mi prihrať tvrdo. A musíš mi prihrať na nohu."

Musel som sa toho naučiť naozaj veľa, ale keď som prišiel do Madridu, nemal som už dávno 21 rokov. Práve som vyhral Majstrovstvá Sveta. Bol som sebavedomý. Neviem, či som mal urobiť tento prestup keď som bol mladší. Potom, ale čo sme s Talianskom dokázali v roku 2006 som vedel, čoho som schopný. A v Reale Madrid sme dva roky po sebe vyhrali La Ligu.

A potom, čo si dres Realu Madrid oblečiete raz, ste súčasťou tohto klubu navždy.

TRÉNOVANIE V ČÍNE

Odohral som nespočetné množstvo zápasov kedy som si myslel, že som na ihrisku nechal absolútne všetko. Doslova som sa odovzdal pre futbal.

To, na čo som ale prišiel potom, ako som ukončil kariéru a stal sa trénerom - 90 minút na ihrisku sa nedá porovnať so životom trénera.

Pracoval som na tom, aby som sa naučil úplne novú stránku futbalu.

Ako tréner Tianjin Quanjian - v čínskej Superlige - každý deň, každý týždeň, musel som dávať hráčom všetko, čo som vedel. Musím vedieť, s akými problémami v rodine sa hráči potýkajú, kto je hanblivý alebo kto chce byť počuť až moc a koho musím povzbudiť.

No a teraz sa to pokúste urobiť s dvadsiatimi piatimi hráčmi cez čínsky prekladač. Takže keď nemôžem komunikovať rečou, musím svojim hráčom na ihrisku ukázať presne čo od nich vyžadujem. Občas musím hrať s nimi, aby som ich naučil všetko, čo chcem.

Ste tam na ihrisku s nimi, ale nie je to celkom tak. Musím s hráčmi zdieľať svoje skúsenosti a vedomosti.

A niektoré vedomosti mám od najlepších trénerov na svete - Lippi, Trapattoni, Maldini, Capello. Každý z nich mi dal niečo, čo som si počas mojich hráčskych rokov zapisoval do malého notesu.

Každú chybu, úspech, všetko som si zapisoval. A počas posledného roku v Číne som mal ten notes pri sebe. Snažil som sa nerobiť rovnaké chyby.

Keď som prišiel do Tianjin Quanjian, nevedel som, čo môžem očakávať. Bola to druhá najvyššia čínska liga. Mali sériu siedmich prehier za sebou. Nachádzali sa na ôsmom mieste zo šestnástich tímov.

Spomenul som si na moje hráčske časy, na sebavedomie, ktoré som získal od protihráčov, od trénerov, ktorí ma viedli. Ten pocit, keď nad hlavu dvíhate trofeje...

Rešpektujete hru.

A tak som sa pustil do práce. Na konci sezóny sme boli na čele tabuľky. Postúpili sme do čínskej Superligy.

Po zaistení postupu som nepočul Martelliniho hlas, ako ma povzbudzuje. Postup nie je trofej, nie je to víťazný gól, alebo najdôležitejší obranný zákrok. Ale dostať úplne všetko od Vašich zverencov a doviesť ich k postupu? Urobilo ma to naozaj šťastným a nezabudnem na to do konca života.

Začal som hľadať sebavedomie na ihrisku už ako mladý chlapec. Našiel som ho, až keď som nad hlavu zdvihol pohár pre Majstrov Sveta a o niečo neskôr Zlatú Loptu.

A teraz hľadám to sebavedomie znova. Nie ako líder na ihrisku, ale mimo neho.