Dokonca aj boh miluje Neapol: Lorenzo Insigne

Robím to preto, lebo keď som mal osem rokov, spáchal som hriech. Pre mnoho ľudí to asi ani hriech nebude, ale keď ste vyrástli v Neapole, špeciálne v časoch, kedy som bol mladý ja, by to hriech bol. Začal som práve hrávať futbal v jednej škole v okolí môjho domova a veľmi som chcel poriadne kopačky. Žiadne som nemal a dokonca som ani poriadne nemohol hrať v tej škole, lebo som bol veľmi mladý a hlavne veľmi malý.

Bol som krpec!

Ale bolo mi to jedno. Za každú cenu som chcel hrať futbal. Jedného dňa som sa teda vybral s mojím starším bratom do tej školy, ale dovolili mi sa iba pozerať. Ja som mal ale iné plány. Vybojoval som si cestu na ihrisko: celý deň som plakal, takže mi nakoniec dovolili hrať. Bol som vážne presvedčivý. Hodil som sa o zem a tváril som sa, akoby som umieral. Nakoniec jeden z trénerov povedal: ,,OK, OK, OK! Pustite tam toho chlapca aspoň na minútu."

Jasné, že ma chceli iba umlčať, ale ja som im ukázal, že viem hrať. Bol som strašne šťastný, ale stále som potreboval poriadne kopačky. Každý deň som prosil otca, aby mi jedny kúpil. Malo to ale dva háčiky.

Za prvé, moja rodina je z veľmi skromných pomerov. Vyrastať v štvrti Frattamaggiore, odkiaľ pochádzam, je veľmi náročné. V tom čase tam nebolo nič. Nebolo tam príliš veľa pracovných miest a moja rodina nemala veľmi veľa peňazí, takže sme si nič drahé nemohli dovoliť. A už vôbec nie kopačky.

Za druhé, chcel som veľmi špecifické kopačky. Chcel som model R9. Kopačky samotného génia, Ronalda. Pamätáte si ich? Strieborné, modré a žlté. Boli ikonické. Ronaldo v nich hral na Majstrovstvách Sveta 1998 a bolo to jediné, o čom som hovoril.

,,Papa prosím, prosím, prosím, kúp mi Ronaldove kopačky!"

Každý deň. Každý jeden deň.

,,Prosím, papa, kopačky!"

Keď nad tým teraz rozmýšľam, chcel ma pravdepodobne zabiť, pretože jediný futbalista, o ktorom kedy hovoril, bol Diego Maradona. Vyrástol som už iba na príbehoch El Diega a jeho genialite. Samozrejme, je legendou po celom svete.

Ale v Neapole?

V Neapole?!!!

Je ako boh. Môj otec mi chcel kúpiť obyčajné čierne kopačky, aké nosieval Maradona, chápete? Ale ja som mu povedal: ,,Nie, ty tomu nerozumieš. Ronaldo je najlepší."

Haha! Ospravedlňujem sa Papa! Ospravedlňujem sa, El Diego!

Môj otec bol obrovským fanúšikom Neapola. Ronaldo, ktorý hral v tom čase za Inter Miláno však privádzal fanúšikov Neapola do plaču. Ja som bol vtedy iba dieťa. Nemal som o tom všetkom poňatia a bol som posadnutý tými kopačkami. Jeden večer, z ničoho nič, za mnou prišiel môj otec a hovorí: ,,Synak poď, ideme do obchodu."

Spýtal som sa prečo.

Povedal: ,,Ideme ti kúpiť tie tvoje kopačky."

Môj otec vážne nemal veľmi veľa peňazí navyše. Nejakým spôsobom to pre mňa urobil a ja Vám ani nedokážem opísať tie pocity, keď sme chodili po všetkých tých športových obchodoch a hľadali tie kopačky.

V prvom obchode ich nemali.

V druhom obchode ich nemali.

V treťom obchode ich mali, nie však moju veľkosť.

Prešli sme celé mesto.

Boli sme v štyroch, alebo piatich obchodoch, ale nemali sme šťastie. Pamätám si, že sa stmievalo a ja už som strácal nádej. Všetky obchody už pomaly zatvárali, ale našťastie v tom úplne poslednom mali kopačky R9 v mojej veľkosti!

Jedna spomienka mi ostane v pamäti do konca života. Je to spomienka na môjho otca, ako vymieňa peniaze za kopačky a podáva mi tú krabicu. Je to najlepší darček, aký som kedy dostal. Je to zvláštne, pretože ako profesionálny futbalista dostávam toľko kopačiek zadarmo, že po určitom čase to už stratí svoje čaro. Už to pre Vás neznamená nič špeciálne.

Ale tieto kopačky...wow. Keď som si ich obul, bol to neopísateľný pocit. Hovoril som si: ,,OK, možno som malý, možno som z chudobných pomerov a možno nie som ešte tak dobrý...ale mám tieto kopačky a génius Ronaldo má presne také isté...a možno, jedného dňa, budem tak dobrý ako on." 

Neklamem, tie kopačky som čistil každý jeden deň. Nehrali sme na veľmi kvalitných ihriskách. Všade bolo veľa prachu a štrku. Prišiel som domov a handrou som tie kopačky čistil, pretože som vedel, čo kvôli nim môj otec obetoval, aby mi ich kúpil. Nosil som ich tak dlho, že medzitým ich obchody prestali predávať a keď som ich úplne zničil, bol som smutný. Vlastne som naozaj plakal, pretože mi na nich tak záležalo. Boli pre mňa posvätné.

Možno som blázon, neviem. Podľa mojej rodiny som bol ale vždy taký. Mama raz hovorila príhodu o tom, ako ma prišla vziať zo škôlky a ostatné deti sa hrali s LEGOm - stavali domy a hrady a čokoľvek, čo deti robia - ja som bol ale v rohu, kopal som a behal dookola. Vôbec nechápala, čo robím. Keď však prišla bližšie videla, ako som si kopal s futbalovou loptou, ktorú som si vyrobil z papiera.

Na tom papieri bola asi moja domáca úloha, ale ja som mal v hlave iba jednu vec: futbal.

Vždy bolo mojím snom hrať za Neapol na San Paolo. Nemal som žiadny iný sen. Neskúšal som žiadny iný šport. Nerozmýšľal som nad ničím iným ako futbalom. Ako som ale rástol a bol na skúškach vo viacerých tímoch - Inter, Turín, dokonca Neapol - skauti mi povedali vždy tú istú vec.

Vlastne, ani to nepovedali mne. Povedali to môjmu otcovi a ten mi potom tú správu musel hovoriť. A vždy to bolo to isté:

,,Páči sa nám, ale je to krpec."

Ľudia v Taliansku sú úprimní. Nikto ma nechcel kvôli mojej výške. Keď mi to isté povedali v Turíne, mal som vtedy 14 a povedzme že...som už viac nechcel hrať futbal. Povedal som rodičom, že je to zbytočné. Bol som príliš malý. Technika, sila, rýchlosť - na tom môžete pracovať a zlepšiť sa. Ale výška? Čo sa s tým dá robiť? Každé ráno som vstal a dúfal som, že som cez noc vyrástol. Ale nič. A tak som otcovi povedal: ,,Je to nemožné. Končím."

On mi ale povedal: ,,OK, ale čo budeš robiť, keď nie futbal?"

Zamyslel som sa nad tým a povedal som: ,,Vážne, čo budem robiť?"

A tak som pokračoval v miestnej futbalovej škole, až sa konečne ozval Neapol a dal mi druhú šancu, keď som mal 15 rokov. Na skúške bolo veľmi veľa detí. Naozaj veľa. Neviem z akého dôvodu, ale skaut vo mne niečo videl a vybral ma. Bolo neuveriteľné dostať sa do akadémie Neapola, pretože moja rodina bola veľkým fanúšikom, ale nemohli si dovoliť navštíviť veľmi veľa zápasov. Takže keď už som bol v mládežníckom tíme, vždy som bol jedným z podávačov lôpt, aby som mohol byť na San Paolo na zápase milovaného Neapola.

Ten pocit byť na štadióne a cítiť tú energiu...navyše keď ste Neapolčan...nemôžem to opísať slovami. Myslel som si: ,,Sakra, keď raz jedného dňa budem môcť odohrať jeden zápas v drese Neapola na San Paolo, zomrem šťastný."

Je to sranda, pretože keď som hral svoj prvý zápas za Neapol, hrali sme vonku proti Livornu. Pre moju rodinu to bola samozrejme veľká vec. Bola to pocta, že dieťa z Frattamaggiore oblieka dres Neapola. Pamätám si, ako sme leteli po zápase naspäť a otec ma čakal na letisku. Pýtam sa ho: ,,Čaká na mňa niekto z našej štvrte?"

Môj otec povedal: ,,Nie, nie, je veľmi neskoro. Každý je na teba hrdý, ale je už neskoro a každý je už doma v posteli."

Povedal som: ,,Ale no, otec."

Odpovedal: ,,Nie, vážne, mrzí ma to, ale nechcem, aby si bol sklamaný. Nikto na teba nečaká."

Samozrejme, keď sme prišli domov, čakala na mňa doslova celá štvrť. Spievali, odpaľovali ohňostroje a dostal som dokonca aj špeciálnu tortu. Bolo to neuveriteľné. Vidieť ale tvár mojej mamy bolo to najlepšie, pretože je do futbalu zbláznená viac ako väčšina chlapov. Prišiel som domov a videl som ju, ako v zázname pozerá zápasy Neapola: ,,Mama, čo to robíš? Veď to nie je priamy prenos!"

Neapol máme v krvi. Klubu som dlžný veľmi veľa, pretože ma v ťažkých časoch podržal. Po mojom debute v roku 2010 som strávil dva roky na hosťovaní vo Foggii a Pescare v Serii C a B.

Vo Foggi má trénoval tréner, ktorý mal naozaj charakter. Pán Zdeněk Zeman. Vedel som, že je na hráčov prísny a vyžaduje od nich maximum. Bolo to ale vážne zábavné, pretože vyzeral ako nejaká postava zo starého filmu. Každé ráno si zavolal hráčov do svojej kancelárie a každého vážil na tej jeho starej kovovej váhe. A fajčil ako komín. Takže keď ste otvorili dvere, videli ste iba biely dym. Sotva ste mohli dýchať. Cítili ste sa ako v Miláne. A tak som jedného dňa prišiel dovnútra a povedal som mu: ,,Pane, myslíte, že by ste mohli prestať fajčiť aspoň keď sme vnútri?"

Na niekoľko sekúnd sa zamyslel. Potom si znova potiahol z cigarety a hovorí: ,,Keď sa ti nepáči, môžeš ísť von."

Miloval som ho. Mali sme skvelý vzťah. Vážne mi dôveroval a možno to chcelo charakter, taký aký mal on, aby mi niekto dôveroval. V tej sezóne som dal 18 gólov a keď sa pán Zeman stal v nasledujúcej sezóne trénerom Pescary, Neapol ma nechal ho nasledovať. Bol to pre mňa naozaj veľmi dôležitý moment. A bol to takisto veľmi dôležitý rok, pretože som v ňom stretol moju ženu Jenny.

Ak viete aspoň niečo o južnom Taliansku tak Vás asi neprekvapí, že som Jenny spoznal cez jej bratranca, s ktorým som chodil do školy vo Frattamaggiore. Tam odkiaľ pochádzam, každý sa s každým pozná. Okamžite som chcel byť s ňou. Problém bol, že som žil 250 kilometrov ďaleko v Pescare.

Povedal som jej: ,,Poď so mnou."

Ale opäť, ak viete aspoň niečo o južnom Taliansku tak už viete, čo na to povedali jej rodičia. Nenechali ju, aby išla so mnou. Nie, neexistovala žiadna šanca. Tú sezónu som mal tým pádom dvojitú motiváciu. Musel som presvedčiť Neapol, aby ma vzala späť, takže by som mohol žiť svoj sen a hrať za Neapol a zároveň by som mohol byť s Jenny.

V tej sezóne ma nemohlo nič zastaviť. Dal som 19 gólov a po sezóne som sa stretol s pánom Mazzarim, trénerom Neapola. Povedal mi: ,,Pokiaľ tu chceš mať miesto, budeš si ho museť vybojovať."

Pamätám si veľmi dobre, čo som mu povedal: ,,Žiadny problém. Nikto mi nikdy nedal nič zadarmo."

Naozaj, nič ma nemohlo zastaviť. Vybojoval som si svoje miesto. Na začiatku sezóny som strelil svoj prvý gól na San Paolo proti Parme a bolo to špeciálne, pretože sme vtedy zistili, že Jenny čaká nášho prvého syna. Zobral som loptu a dal som si ju pod tričko, aby som mu venoval svoj gól a pamätám si, že fanúšikovia spievali moje meno.

Ten pocit nemôžem opísať. Je to niečo, čo si môžete prežiť iba v srdci.

Je to už šesť rokov, čo obliekam tento dres, ale po každom góle mám stále ten istý pocit. Znamená to pre mňa veľmi veľa, pretože som hrdý na to, že som z Neapola. Viete, niekedy počujem ľudí ako o Neapole nehovoria pekné vec. Veľmi sa ma to dotýka, pretože v skutočnosti to mesto nepoznajú. Pre mňa je to najlepšie mesto na svete. A keď mi neveríte, pozrite sa na mojich spoluhráčov. Pozrite sa koľko hráčov tu radšej ostalo, akoby išli do väčšieho klubu. Niektorí sú tu 3 alebo 4 sezóny a nechcú odísť. Náš kapitán Marek Hamšík je Slovák a je tu už 11 rokov. Pýtam sa mojich spoluhráčov, že prečo tu chcú ostať a povedia: ,,Milujem mesto, milujem ten život a milujem fanúšikov."

Takže keď ľudia hovoria o Neapole škaredo, mali by sa prebrať. Dokonca aj sám boh to tu miloval. A tým bohom samozrejme myslím pána Maradonu 

Mojím jediným cieľom je získať ligový titul. Zlomilo mi to srdce, keď sme sa s Talianskom nekvalifikovali na Majstrovstvá Sveta. Neviem ako to mám popísať, aby to vyjadrilo moje pocity. Stále ma to hnevá. Musím ale túto kapitolu uzavrieť a sústrediť sa na to, aby som s Neapolom vyhral scudetto. Chcem to urobiť pre mesto, moju štvrť, mojich priateľov, moju rodinu, moje deti.

Kedykoľvek vybehnem na San Paolo, mám zimomriavky. Rozmýšľam nad tým, čo to znamená pre moju rodinu a nad všetkým, čo pre mňa musel môj otec obetovať, aby som sa dostal tam, kde som. Neviem čo musel urobiť preto, aby zohnal peniaze na moje kopačky ale viem, že to muselo byť naozaj ťažké. Tá obeta odštartovala ten celý sen. A viem, že vždy keď nastúpim na San Paolo, tie zimomriavky budem mať vždy, pretože si poviem: ,,Toto je miesto, na ktorom hrával najlepší hráč na svete. Toto je miesto, na ktorom hrával Maradona."

So všetkým rešpektom k Ronaldovi musím povedať, že teraz, keď som starší a poznám históriu, musím sa kajať a povedať, že Maradona je najlepší futbalista, ktorý kedy žil.

Pán Ronaldo, mal si skvelé kopačky. Bol si génius. Bol si mojou inšpiráciou. Ale ja som Neapolčan a musím tým pádom povedať, že je iba jeden král a jeho meno je Diego.