Chorvát, ktorý prišiel do baru: Ivan Rakitić

Bolo to v roku 2011. Mal som 21 rokov. Prišiel som do Španielska veľmi neskoro - o desiatej večer. Ostatných päť rokov som hrával v Nemecku za Schalke 04 a mal som ráno podpísať zmluvu so Sevillou. Bolo potrebné prejsť iba lekárskou prehliadkou a podpísať papiere.

Cestoval so mnou aj môj brat Dejan a keď sme prišli na hotel, večerali sme s niekoľkými ľuďmi z klubu. Z nejakého dôvodu som bol po večeri trochu nervózny, takže by som nevedel zaspať. Môj brat teda povedal: ,,Poďme na drink a potom pôjdeme spať."

Jeho slová mi zmenili život.

Lebo tá žena, ktorá ten večer pracovala v bare...WOW! Toto je tá časť filmu, kedy sa všetko spomalí, veď viete o čom hovorím, nie? Bola nádherná.

Povedal som si, OK, Sevilla. Wow. Mám rád toto miesto.

Nepovedal som jej okrem pozdravu ,,Hola,, vôbec nič, pretože som nič viac po španielsky nevedel. Hovoril som nemecky, anglicky, taliansky, francúzsky a srbo-chorvátsky, ale nie po španielsky. Bolo to hrozné.

Len tak sme tam s bratom sedeli a rozprávali sa, keď mu z ničoho nič zavolal niekto z iného veľkého európskeho klubu. Povedali že počuli o tom, že som odletel do Sevilly, takže pre mňa chceli poslať lietadlo, aby som letel za nimi a podpísal zmluvu tam.

Nemali sme zatiaľ so Sevillou oficiálne dohodnuté nič. Bol to pre mňa veľký krok odísť do Španielska a možno aj veľké riziko. Nová krajina, nový jazyk. Nikoho som tam nepoznal. Ten tím, ktorý chcel pre mňa poslať lietadlo - povedzme, že by to bolo pre mňa ľahšie.

A tak sa ma brat spýtal: ,,Čo chceš urobiť?"

Povedal som mu: ,,No...už som povedal prezidentovi Sevilly ,,áno,, a moje slová znamenajú viac ako podpis."

Povedal mi: ,,OK, poviem im to."

Potom som prstom ukázal na druhú stranu baru: ,,Vidíš našu čašníčku? Budem hrať za Sevillu a vezmem si ju za ženu!"

Môj brat sa smial a povedal: ,,OK, ako povieš." Myslel si že žartujem.

Čašníčka sa k nám vrátila a opýtala sa nás, či chceme účet, tak som povedal môjmu bratovi: ,,Vieš čo? Stále som trochu nervózny. Nemyslím si, že zaspím. Dajme si ešte jeden drink."

Na druhý deň som podpísal so Sevillou zmluvu a nasledujúce tri mesiace som býval na hoteli, zatiaľ čo som si hľadal dom. A tak som každé ráno chodil do hotelového baru na kávu a Fantu, len aby som mohol vidieť tú nádhernú čašníčku.

Jediné čo som vedel bolo, že sa volala Raquel. Vôbec nehovorila po anglicky a ja som vôbec nehovoril po španielsky. Takže každý deň...

,,Buenos días, Raquel. Un café y un Fanta naranja." (Dobrý deň Raquel. Jednu kávu a pomarančovú Fantu)

Neviem ako to vysvetliť. Niekedy sa stane, že stretnete niekoho a vyvolá to vo Vás odlišný pocit. Kedykoľvek som ju videl, bolo to, akokeby vo mne vybuchla bomba. Týždeň čo týždeň som sa snažil naučiť nové španielske slová a keď som niečo nevedel povedať, pomáhal som si rukami, aby som jej mohol vysvetliť to, čo som chcel.

Prišlo jej to vtipné. Hovorila: ,,Ja...Jane. Ty...Tarzan." 

Pil som toľko kávy, že to bolo až smiešne.

Zavolal som ju na rande asi dvadsať alebo tridsaťkrát.

Nikdy nepovedala nie, ale vždy sa vyhovorila na to, že musí ísť ráno do práce a tým pádom pôjde skoro spať. Po troch mesiacoch som sa presťahoval do domu a cítil som sa naozaj smutne, pretože som si myslel, že by to mohol byť koniec. Ale ja som sa nevzdával. Vždy som ráno išiel do mesta a dal som si v hoteli kávu.

Keď nepracovala, vo dverách som sa otočil a išiel som niekde inde. Keď pracovala, hneď som mal lepší deň.

Neskôr sa moja španielčina zlepšovala, takže sme sa mohli porozprávať o niečo viac. Prinútil som sa pozerať španielsku televíziu a počúvať španielske rádio. Myslím si, že mám šťastie, pretože to vyzerá tak, že ľudia z Balkánu majú na jazyky talent.

Jedného dňa mi Raquel konečne vysvetlila prečo so mnou nepôjde na rande: ,,Si futbalista. Na ďalší rok sa môžeš sťahovať do úplne inej krajiny. Prepáč, ale nie."

Viete, nie som najvyšší chlap na svete, takže som si pomyslel: ,,Do kelu, možno si hovorí, že nebudem dosť dobrý a Sevilla ma v lete predá."

Chcel som sa usadiť v prvom tíme, aby som mohol byť v Seville dlhšie a toto dievča by so mnou konečne išlo na večeru. Trvalo mi to doslova sedem mesiacov. Prišiel som dvadsiatehosiedmeho januára. Dvadsiateho augusta som dostal SMS: ,,Je v bare s jej sestrou a pije drink. Dnes nepracuje!

V tom momente poznal v meste môj príbeh skoro každý, takže niekto, kto bol v tej chvíli v bare mi poslal túto SMS. Môj zdroj neprezradím 

Zavolal som kamaráta a išli sme do hotela. Sadol som si priamo vedľa Raquel a povedal som: ,,OK, dnes nepracuješ. Konečne máš čas ísť so mnou na večeru."

Bola prekvapená. Povedala, že nevie...možno...

Povedal som jej: ,,Nie. Neodídem. Viem, že si tu so svojou sestrou a tak ďalej, ale dnes je ten deň. Poďme. Poďme všetci."

A tak sme išli všetci spolu.

Na ďalší deň sme išli na obed a odvtedy sme spolu. Šesť spoločných rokov, s dvoma krásnymi dcérami. Bolo to to najťažšie, čo som musel v živote urobiť. Bolo to dokonca ťažšie ako vyhrať Ligu Majstrov...a trvalo to približne rovnako.

Zvlášť zábavné bolo, keď som sa prvýkrát stretol s jej rodinou. V tom čase som sa s mojou španielčinou cítil dosť sebavedomý, ale keď som prišiel k tej veľkej rodine...ó môj bože. Rozprávali veľmi rýchlo, navyše so Sevillským prízvukom, ktorý je trochu iný.

Jej otec sa so mnou pokúšal vtipkovať a ja som nemal najmenšie potuchy o tom, čo rozprával. Tváril som sa, že všetkému rozumiem a smial som sa. Videl na mne, že vôbec neviem o čom hovorí, takže nakoniec povedal: ,,Nevadí. Daj mi dva alebo tri mesiace a budeš rozumieť všetkému."

Myslím si, že ľudia zo Seville majú špeciálny charakter. Sú naozaj otvorení a ku každému sa správajú ako ku svojej rodine. Bolo to zábavné, pretože moja žena sa absolútne nezaujíma o futbal takže som si myslel, že podobne na tom bude aj jej rodina. Ale oni sú naozaj veľkí fanúšikovia FC Sevilla. Starý otec mojej ženy bol už mŕtvy, keď sme sa spoznali, ale jej otec mi povedal o jeho posledných dňoch života strávených v nemocnici. Sestričky mu vzali všetky jeho šaty a obliekli mu nemocničný odev. Keď mu však chceli vziať jeho hodinky, odmietol im ich dať.

Boli to špeciálne hodinky FC Sevilla.

Povedal: ,,Nie, tie si nechávam. Až do konca. Keď odídem, odídem spolu s mojím klubom."

Myslím si, že ľudia si vôbec neuvedomujú, ako sú futbalisti ovplyvňovaní ľuďmi v ich živote. Keď s nami robia interview, každý sa pýta na trénerov a taktiku, tréningy a podobne, ale takmer nikdy sa nepýtajú na veci mimo ihriska. Podľa mňa je to pre kariéru rovnako dôležité. Počas šiestich rokov som prešiel cez Švajčiarsko, Nemecko až do Španielska a boli to pre mňa veľmi intenzívne skúsenosti plné samoty. Bol som celkom dobrý hráč ako v Bazileji, tak aj v Schalke, ale stále som si pripadal, že mi niečo chýba.

Keď som spoznal moju ženu, mal som pocit, že mám konečne prečo hrať a moja kariéra prešla na úplne iný level. Zažili sme v Seville veľa výnimočných rokov. V roku 2013 som bol po Maradonovi prvým cudzincom, ktorý sa stal kapitánom tímu. Bola to pre mňa obrovská pocta nakoľko som vedel, čo Sevilla znamenala pre starého otca mojej ženy. Taktiež to bol pre mňa obrovský pocit hrdosti vzhľadom na moju históriu. Moji rodičia pochádzajú z Chorvátska, ale emigrovali do Švajčiarska ešte pred Bosniackou vojnou. Vyrastal som vo Švajčiarsku, ale mojím idolom bol Robert Prosinečki. Pre Chorvátov bol hrdinom a hrával za Real Madrid, Barcelonu a Sevillu. Mal som to šťastie, že som mal normálny život vo Švajčiarsku a nebol som postihnutý vojnou. Veľmi dlho bolo ale pre moju rodinu nemožné, aby sa vrátila naspäť do Chorvátska. Mám pocit, že prvýkrát sme išli do Chorvátska keď som mal sedem rokov a išli sme navštíviť mojich starých rodičov. Takže pre mňa ako chlapca, ktorý chodil do školy vo Švajčiarsku, spolu so Švajčiarskými deťmi, bola moja chorvátska identita spojená s Prosinečkim a chorvátskym národným tímom.

Moja mama veľmi rada rozpráva jeden príbeh. Začal som chodiť do školy a asi po štvrtom alebo piatom dni som mame povedal: ,,Mami, ja tam už nechcem nikdy ísť. Chcem hrať futbal. Koľko rokov to budem musieť ešte robiť?"

Povedala: ,,Deväť rokov."

,,Deväť rokov? OK, budem tam chodiť deväť rokov, ale ani o jeden deň navyše."

V podstate to nejako podobne aj bolo. V sedemnástich rokoch som začal hrať profesionálne za Bazilej. Moj sen bol úplne jasný. Chcel som byť Robert Prosinečki. Takže hrávať futbal v Španielsku a byť kapitánom FC Sevilla bolo jednoducho neuskutočné.

V roku 2014, kedy mala o mňa vážny záujem FC Barcelona to bola pre mňa naozaj zaujímavá situácia, pretože rodina mojej ženy chcela, aby som ostal v Seville. Aj napriek tomu ale vedeli, že v živote máte iba jednu šancu, aby ste mohli hrať za najväčší klub na svete. Takže by ma podporili, ak by som sa rozhodol akokoľvek. Bolo to pre nás naozaj ťažké rozhodnutie - oveľa ťažšie, ako by ste mohli očakávať. Klub ale povedal, že so sumou, ktorú ponúka FC Barcelona je spokojný, takže by ma v prípadnom odchode taktiež podporil. Bol som veľmi šťastný, že som mohol odísť v dobrej atmosfére, pretože Sevilla zmenila celý môj život.

Otec mojej ženy povedal: ,,OK, veľa štastia, ale keď budeš hrať proti Seville, máš smolu."

Hrať za Barcelonu je snom každého chlapca. Keď som prišiel na moju prezentáciu pamätám si, ako som vkročil do šatne a čakali tam na mňa kopačky. Mal som zimomriavky, keď som sa na tie kopačky pozeral. Pomyslel som si: ,,Toto nie sú iba obyčajné kopačky. Toto sú moje barcelonské kopačky."

Ako futbalista chcete vyhrávať zápasy a tituly. Byť ale súčasťou tohto klubu je niečo úplne iné. Všetok rešpekt ostatným veľkoklubom, ale byť v Barcelone je niečo výnimočné.

Ako tvorca hry mám šťastie, že hrám po boku najlepších útočníkov na svete. Napríklad taký Messi...celý svet pozná je brilantnosť v zápasoch. To, čo ale robí na tréningoch musíte vynásobiť dvadsiatimi alebo až päťdesiatimi. Pre mňa, ako fanúšika čistého futbalu je to radosť, hrať s ním každý deň. Ale nie je to iba on - bol to Neymar, Xavi, teraz Suárez, Iniesta, Piqué. V tom ako sa snažíme hrať je rytmus - je to ako nejaký veľký stroj. Keď stlačíte tlačidlo, všetky súčiastky vo vnútri presne vedia, čo majú robiť. Jedna vec je vidieť to v televízii, alebo hrať proti Barcelone, druhá vec je byť toho súčasťou. Keď si neužívate futbal v Barcelone, neužívate si ho vôbec.

Každý deň, v ktorom hrám futbal je pre mňa potešením. Odišiel som zo Švajčiarska pred desiatimi rokmi, aby som si splnil svoje sny v zahraničí a som veľmi šťastný, že som sa dostal až do Barcelony. Dúfam, že budem tento dres obliekať ešte veľa rokov.

Myslím si, že keď som prišiel do Barcelony, tak veľmi veľa hráčov bolo prekvapených z toho, ako dobre hovorím po Španielsky. Pomohlo mi to rýchlejšie sa adaptovať v šatni FC Barcelona. Za to musím poďakovať mojej žene. Ona je dôvodom, že som z Tarzana dokázal vyrásť na kapitána FC Sevilla a šampióna v FC Barcelona.

Naša staršia dcéra má štyri roky a už začína chápať to, ako vážne berú ľudia futbal v Barcelone. Snažíme sa predísť tomu, aby bola futbalom posadnutá ako ja, alebo aby sa o futbal vôbec nezaujímala ako moja žena. Momentálne je niekde v strede.

Keď som doma a pozerám futbal v televízii a niekto iný dá gól, vtedy sa nahnevá: ,,Nie! Ty si mal dať ten gól!"

Je jedno či je to Suárez alebo Messi. Nie. To nestačí. Musí to byť tatino, kto dá gól. Nemôže prihrávať, musí dávať góly. Takže sa snažím ako len môžem.

Možno sa o tom porozprávam s Leom