Cesta do Barcelony: Marc-André ter Stegen

Náš tréner chcel dať do brány niekoho iného, ale nikomu sa veľmi nechelo. A tak som išiel ja.

Keď som začal hrať futbal, bol som útočník. Miloval som strieľať góly. Hral som, aby som strieľal góly. To ma robilo šťastným.

Takže som išiel do brány a...páčilo sa mi to. Nijako špeciálne som si tú zmenu neuvedomoval. Nezamiloval som sa do postu brankára okamžite, ale...bola to zábava. A kedykoľvek som sa postavil do brány, cítil som sa stále lepšie a lepšie. Spoluhráči a rodičia mi hovorili, ako dobre chytám.

Aj napriek tomu som stále radšej góly dával, ako im zabraňoval.

Strieľanie gólov - to ma robilo šťastným. To som chcel robiť.

Kvôli tomu som mal vlastne rád futbal.

Doma sme mali malú záhradu, ale nemohli sme si na nej kopať. Takže sme spolu s mojím starším bratom hrali futbal v garáži. Môj brat sa postavil do brány a ja som na neho s loptou strieľal. Tyčky sme urobili z krabíc, alebo z tričiek, skrátka z hocičoho, čo práve ležalo na zemi. Keď som mal 5 rokov, môj starý otec mi povedal, že sa pokúsi vybaviť mi miesto v mládežníckom tíme nášho miestneho klubu, Borussia Mönchengladbach. Poznal tam niekoho, kto by nám mohol pomôcť, takže sme tam išli.

Dostal som sa do tímu. Bol som ale veľmi mladý, aby som chápal, čo to znamená byť súčasťou klubu akým je Borussia.

A samozrejme som sa mal čo učiť na mojom prvom tréningu.

Ako som povedal, predtým som futbal hral iba v našej malej garáži. Keď kopete loptu o stenu, tak kopete iba jedným smerom, že? Proti stene. Kopete loptu jedným smerom, vždy. A tá lopta sa Vám vždy vráti. Nemal som poňatia o tom, že na ihrisku sú dva smery - dva smery, ktorými sa môžete vybrať.

Dostal som loptu a bežal som jedným smerom po ihrisku a moja mama s mojím starým otcom na mňa začali kričať. Pomyslel som si: ,,Wow, na to, že to je prvý tréning, musím byť naozaj dobrý." Tak som išiel ďalej a oni stále kričali.

Dal som gól a niekto za mnou mi povedal: ,,Išiel si opačným smerom!"

Nebol to zrovna najlepší prvý gól.

Keď na to teraz pomyslím, smejem sa. Bola to hanba? Absolútne nie! Bol som šťastný, že som dal gól! Spýtajte sa mojej mamy a starého otca...do dnešného dňa Vám povedia: ,,Marc bol tak šťastný z toho gólu. Nemohli sme mu nič povedať."

Nakoniec som prišiel na to, že sa hrá na dve strany. ,,OK, musím ísť týmto smerom, chápem."

Neviem, čo si myslel môj starý otec. Podľa mňa bol hrdý na to, že hrám za Mönchengladbach. Takisto moja mama a stará mama. Môj otec sa o futbal veľmi nezaujímal, ale môj starý otec bol veľký fanúšik klubu. Takže keď som začal hrať za Mönchengladbach, bol to starý otec, ktorý ma vozieval na tréningy. Dovoľte mi niečo o mojom starom otcovi povedať. Jeho auto bolo...nepoškvrnené. Bolo jedno aká značka, aký model. Bolo bezchybné. Bol na policajnom dôchodku - vedúci oddelenia pre kriminálnu činnosť.

Boli sme si so starým otcom veľmi blízki. Vždy keď pre mňa pred tréningom prišiel, čakalo na mňa na zadnom sedadle pečivo z miestnej pekárne. A ja som ho zjedol cestou na tréning. Bolo jedno aká bola zima, alebo či pršalo, vždy (niekedy so starou mamou alebo mojou mamou) stál celý tréning pri ihrisku a pozeral sa na mňa. Keď sme boli na turnaji - a bolo jedno ako ďaleko - moji starí rodičia prišli a doniesli jedlo pre celý tím. Neboli to ale pomaranče. Niekdy priniesli iba paprikové chipsy. Väčšinou to bol ale celý chod. Ovocie, zelenina a domáci chlieb pre všetkých.

Ako som bol starší, trochu som sa za to hanbil. Myslím si, že tak sa cíti každé dieťa, keď je na blízku jeho rodina. Snažíte sa byť cool alebo čo a každý takýto moment vo Vás vzbudí pocit, že sa to jednoducho nehodí. Neviem. Dnes sa na to pozerám ale s hrdosťou, že tam vždy boli, že sa o mňa starali a podporovali ma - a zároveň na mňa nikdy nevyvíjali tlak.

Na tie časy spomínam s trochou nostalgie. Starí rodičia sa o mňa tak dobre starali. Bývali asi 10 alebo 15 minút od nášho domu a ja som bol vždy šťastný, keď som u nich mohol prespať. Stará mama mi na raňajky pripravila biely chleba s marmeládou. Chutil výborne, ale najviac si pamätám, ako som sa cítil - milovaný. Naozaj milovaný.

V tom čase zvykol starý otec fajčiť fajku s vanilkovým tabakom. Dnes už nefajčí a ja som to nikdy neskúsil, nenávidím to. Ale...tá vôňa...milujem tú vôňu. Nepovedal by som, že to voňalo dobre. Jednoducho to vonia ako...spomienky. Keď som bol menší, sedával som starému otcovi na kolenách. Sedeli sme spolu a on mi ukazoval rodinné fotografie, alebo sme pozerali staré filmy. Naučil ma veľmi veľa vecí, životných lekcií, že mám byť zdvorilý...

Okrem futbalu.

To bola jediná vec, o ktorej som sa s ním nechcel rozprávať. Starí rodičia nikdy neboli tie typy, že by chodili za trénerom, keď som nehrával. A nechcel som, aby mi niekto hovoril, ako mám hrať. Starý otec to vedel. Takže o futbale sme sa nejako do hĺbky nikdy nerozprávali. Je to zvláštne, ale bolo to niečo, na čo som chcel asi prísť sám. Niekedy sa mi snažil vysvetlovať, ako chytajú iní brankári: ,,Mal by si to skúsiť rovnako ako oni." Ja som ho ale nepočúval. Dokonca som mu nepovedal ani o tom, ako mi dal jedného dňa náš tréner ultimátum.

Ako som povedal, náš brankár mal stále krvavý nos, takže som začal vypomáhať v bráne. Chcel som hrať v útoku, ale našim trénerom sa nepáčilo, ako hrám vpredu. Nepáčilo sa im, že som nebehal tak, ako chceli oni. Niečo také.

,,Ty počas behu vôbec nedvíhaš nohy," povedali mi, keď som mal asi 10 rokov.

,,Môžeš u nás chytať, alebo hrať v inom klube."

Nemusel som dlho rozmýšľať. Rozhodol som sa ihneď. Jeden klub sa vtedy o mňa zhodou okolností zaujímal a chceli, aby som u nich hrával v útoku. Ale bolo to jedno. Na strieľaní gólov už nezáležalo.

Ostať v Mönchengladbachu - iba na tom záležalo.

A bolo preto veľmi jednoduché vysvetlenie: bol to môj domov.

Bol to jediný klub, ktorý som od svojich štyroch rokov poznal. V rovnakom čase, ako som dostal od klubu toto ultimátu, sa moji rodičia rozvádzali. Moja rodina sa rozpadala, takže futbal sa stal ešte viac mojou súčasťou, ako dovtedy. Mönchengladbach bol mojou identitou. Cesty so starým otcom, pečivo na zadnom sedadle a áno, dokonca aj paprikové chipsy a veľa ďalších vecí, ktoré robil, aby ma urobil šťastným. To bolo pre mňa všetkým.

Takže som nemohol odísť. Bolo mi jedno, na akej pozícii hrám. Strieľanie gólov už pre mňa nebolo dôležité. Chcel som byť v Mönchengladbachu. Chcel som hrať. A naučil som sa, že musím zmeniť svoje ciele.

Ostal som a stal som sa brankárom.

Dokonca si myslím, že to, že som hrával ako útočník, zo mňa urobilo trochu iného brankára. Videl som ihrisko trochu inak, používal som ihrisko trochu inak. A neskôr som začínal byť lepší, ako ostatní brankári v akadémii. Borussia robí v kategórii U14 veľký rez kádrom. Je to veľmi ťažký moment. Mám na mysli, že sme v podstate stále iba deti a niekto Vám povie: ,,Jednoducho ťa nechceme."

Raz sa mi stalo, že - mal som asi 14 alebo 15 rokov - sa na mňa tréner po zápase veľmi nahneval. Nemapätám si, čo som urobil. Pamätám si iba to, ako veľmi bol na mňa nahnevaný. Pamätám si, že mi hovoril, ako som hral zle...pred všetkými mojimi spoluhráčmi. Nikdy predtým mi tréner nič podobné nehovoril.

Nastúpil som do auta a plakal som. O niekoľko dní neskôr som si to uvedomil. Pomyslel som si: ,,Áno, odohral som naozaj veľmi zlý zápas. Musím to akceptovať." Náš tréner presne vedel, na čom musím zapracovať. Bol na mňa tvrdý? Samozrejme. Úprimne, myslím si, že som to potreboval. Potreboval som niekoho, kto by mi ukázal, čo je potrebné na to, aby sa zo mňa stal profesionálny futbalista. Musel som sa stať silnejším hráčom...vo veľa smeroch.

Myslím si, že to bol moment, kedy som sa rozhodol, že sa budem naozaj sústrediť iba na futbal. Bol som k sebe naozaj striktný. Nechcel som sa o futbale baviť s mojou mamou a starou mamou. Chcel som na to prísť sám. Stal som sa ešte viac nezávislejším. Keď som mal 15 rokov a mohol som jazdiť na skútri, povedal som starému otcovi, že už viac nepotrebujem, aby ma vozil na tréningy každý deň. Po ceste na tréning som chcel byť sám. Bola to pre starého otca ťažká situácia, ale akceptoval ju.

Aj napriek tomu, vždy keď pršalo, na sekundu presne 10 minút predtým, ako som musel odísť na tréning, mi zazvonil telefón.

,,Chceš, aby som ťa odviezol?" Povedal starý otec.

,,Samozrejme. To by bolo super."

Na zadnom sedadle na mňa už ale nečakalo pečivo. Musel som sa správať profesionálnejšie.

Dokonca aj keď ma zavolali na prvý tréning so seniorským tímom Mönchengladbachu, nemohol som tam mať moju rodinu. Vedel som, že ma budú rozptylovať. Starý otec bol fanúšikom klubu od nepamäti. Nemohol som ale prestať myslieť na to, ako sa bude cítiť moja mama, keď budem chytať zle a fanúšikovia na mňa budú pískať. Keď na to pomyslím dnes...neviem, či by som to zvládol ja, keď raz budem mať deti. Do konca sezóny ostávalo 8 zápasov, keď ma zavolali do prvého tímu. Na každý tréning som išiel sám. Potreboval som na to prísť sám.

Môj starý otec bol na tribúne počas celej nasledujúcej sezóny. A počas môjho posledného zápasu za Mönchengladbach som si nevedel predstaviť, že by tam nebol. Alebo moja mama. Alebo rodina mojej budúcej ženy. Bol som na ihrisku oveľa sebavedomejší. Nechcel som to už viac robiť sám.

Keď sa mi naskytla možnosť odísť v roku 2014 do Barcelony, bolo to ťažké rozhodnutie. Moja rodina a klub pre mňa znamenali všetko - ako som mohol odísť? Rozhodol som sa ale odísť z dvoch dôvodov. Za prvé, samozrejme, štýl hry. Počas môjho času v Mönchengladbachu som vždy rozmýšľal nad tým, že jediným tímom, kam by som z Borussie odišiel, bola Barcelona. Spôsob, akým posúvajú loptu, pre brankára, akým som ja, ktorý používa pri hre nohy veľmi často, to bola skvelá príležitosť.

Druhý dôvod ale prišiel neskôr. Keď som spoznal Andoniho Zubizarretu.

Pamätám si, ako mi môj agent hovoril: ,,Barcelona sa chce s tebou najskôr porozprávať. Chcú mať obraz o tom, aký si človek a ako by si zapadol do šatne."

Chceli poslať Zubiho, aby sa so mnou stretol. Neočakával som, ako veľmi ovplyvní moje rozhodovanie. Akonáhle sme sa začali rozprávať, bolo z neho cítiť ten prirodzený súcit. Hovoril mi o klube, o jeho histórii a o jeho vlastných skúsenostiach. Povedal mi aké to je, odísť do nového klubu a iného mesta. Ukázal mi čo to znamená byť hráčom FC Barclona. Bol naozaj pokojný, veľmi príjemný.

A to ma presvedčilo, že tam musím ísť a stať sa súčasťou tohto neuveriteľného klubu. Viem, že ľudia občas vravia: ,,Marc ter Stegen? Ten je tak chladný." Možno to je sčasti preto, lebo som Nemec. Viem odkiaľ pochádzam. A nechcem, aby ma tak ľudia videli.

Obliekam si dres Barcelony s hrdosťou. Pre mňa je to ale niečo viac ako futbal. Toto mesto, títo fanúšikovia...Nikdy sa na ihrisku necítite sám. Nie je to možné. Takto to tu jednoducho funguje. Nemôžete sa uzavrieť do seba. Nemôžete jednoducho prísť na to na vlastnú päsť.

Jednoznačne som na to nemohol prísť sám, keď som prišiel do Barcelony. Ledva som hovoril po Španielsky! Pamätám si, že keď som prišiel do šatne Barcelony, bol som veľmi šťastný, pretože v rovnakom čase klub kúpil Ivana Rakitića. Hovoril po Nemecky a aj po Španielsky, pretože hral predtým za Sevillu. Počas prvých mesiacov bol mojím tlmočníkom. Pomáhal mi, keď som sa pýtál trénera na veci, ktoré som stopercentne nerozumel. Pomáhal mi dokonca aj Rafinha, ktorý hovoril po Anglicky, ale neskôr sme obaja prepli do Španielčiny. Sedel vedľa mňa v šatni a doteraz sme výborní kamaráti.

Chcel som sa ale so spoluhráčmi porozprávať viac, aby som ich spoznal. Takže od prvého dňa som začal chodiť na hodiny Španielčiny.

Hovoríme, že sme niečo viac ako klub a ja sa tomu nesnažím robiť reklamu, ale je to jediný spôsob, ako to opísať. Je to niečo...viac.

Keď som sledoval losovanie skupín Ligy Majstrov v roku 2016 a videl som, že Barcelona sa stretne s Mönchengladbachom, nevedel som, ako som sa mal cítiť. Mám pocit, že zo začiatku som z toho nebol veľmi nadšený.

Ale potom, ako to bolo oficiálne odprezentované, dostal som od môjho najlepšieho kamaráta Andrého z Nemecka správu:

,,"

Potom som ale rozmýšľal nad tým, že by to mohla byť konečne príležitosť vidieť všetkých mojich známych doma. Ale ako bude reagovať môj bývalý klub? Čo povedia fanúšikovia?

Keď sme prišli, všetko bolo tak známe - ale zároveň aj trochu iné. Po prvý raz som prišiel na štadión cez vchod hostí. Sedel som v šatni hostí. Niečo, čo sa mi počas mojej seniorskej kariéry ešte nikdy nestalo. Dokonca aj keď sme išli na ihrisko, išiel som na nesprávnu stranu ihriska.

Všetci fanúšikovia na tribúnach mi začali tlieskať. Bolo to pre mňa veľmi emotívne. Po celom tele som mal zimomriavky a nemohol som skryť slzy v očiach. Jedenásť rokov je dlhá doba. Tak dlho som bol v Borussii. Je to môj život. A bol som hrdý na to, ako ma fanúšikovia privítali. Keď som odchádzal tú noc z ihriska, cítil som ten rozdiel. 

Mönchengladbach bude pre mňa vždy výnimočný. Mönchengladbach bude pre mňa vždy miestom, ktoré odštartovalo moju kariéru a umožnilo mi splniť si sen každého dieťaťa - hrať na Camp Nou. Viem, že sa to ale zmenilo. Teraz je mojím druhým domovom.

Viem, že niektorí ľudia ma vnímajú iba ako ,,nemeckého brankára v Barcelone". Ale možno ma teraz spoznajú o niečo viac.

Viete, že môj starý otec doteraz nebol na Camp Nou? Stále mu hovorím, že musí prísť...jedného dňa príde.

Keď uvidíte starého muža, ako pred Camp Nou chrúme paprikové chipsy...budete vedieť, že prišiel.