Alexander-Arnold: Liverpool, Liverpool, Liverpool

Ja som musel na svoj druhý autobus čakať 14 rokov. A keď konečne prišiel, okamžite som nastúpil. Šialené na tom bolo to, že keď som doňho nastúpil, mal som na krku medailu pre víťaza Ligy Majstrov a išli sme ulicami Liverpoolu - presne tými, na ktorých som vyrástol.

Slovo "surrealistické" asi nedokáže opísať daný moment. Ani slovo "magické". Milujem čítanie, ale nie som si istý, či by som dokázal nájsť správne slovo, ktoré by opísalo to, ako som sa cítil na streche toho autobusu.

Nebolo to prvýkrát, čo som videl prechádzať mestom autobus s víťazmi Ligy Majstrov. Bolo to v roku 2005, kedy som čakal na schodoch nášho domu a zdalo sa mi, že to trvá celú večnosť, kým sa ten autobus objaví. Zrazu ale niekto zakričal: ,,Už prichádza!" Ja som mal okamžite zimomriavky. Cítil som sa neuveriteľne, keď okolo nás prešiel Gerrard s ostatnými hráčmi a s trofejou - s tou, ktorá definuje náš klub.

Mal som vtedy iba 6 rokov, ale už vtedy som vedel kým chcem byť, keď budem starší. Chcel som byť hráčom Liverpoolu a chcel som byť na jednom z tých autobusov. Nebolo na tom samozrejme nič zvláštne. Väčšina detí v škole chcela to isté.

Väčšina detí v meste chcela tiež to isté.

V mojom prípade to bolo niečo ako choroba - ale ako dobrá choroba. Neviem to správne pomenovať, ale niečo kolovalo v mojich žilách. Bol som...posadnutý.

Vždy som bral moje ambície veľmi vážne a tomu zodpovedala aj moja motivácia. Vyrastal som s mojimi rodičmi a dvoma bratmi, Tylerom a Marcelom v trojizbovom dome priamo v Melwoode, priamo vedľa klubového tréningového centra. V tom čase sme si dokázali liezť s bratmi pekne na nervy, ale jednu vec sme mali spoločnú: Liverpool FC.

A spolu s mojimi bratmi sme boli priamo tam, tak blízko k našim hrdinom a to dokonca každý deň - stávali sme na smetných košoch, pozerali sme cez plot, aby sme aspoň na chvílu mohli zažiť tu atmosféru predtým, ako sme sa u nás na dvore hrali na hráčov Liverpoolu.

Aby som bol úprimný, iné koníčky sme ani nemali. Možno by som to nemal hovoriť, ale bolo to tak. Boli sme tým posadnutí 24/7. Naša mama mala jedno pravidlo - mohli sme ísť hrať futbal kdekoľvek na nás videla - doslova, aby sme jej boli na očiach. Mali sme dve možnosti - predná záhrada, alebo park, ktorý bol cez cestu. Niekedy nás stratila z dohľadu, pretože sme sa naháňali na záhrade za domom s loptou vyrobenou z alobalu alebo ponožiek.

Dokázali sme ju dohnať do šialenstva. Viete si to asi predstaviť: snažila sa uvariť večeru a potom sa z ničoho nič objavili tri bláznivé deti v drese Liverpoolu.

Vždy bol iba futbal, futbal, futbal.

Liverpool, Liverpool, Liverpool.

Ako dieťa si spomínam na moment, kedy sme išli autom cez mesto a ja som z okna uvidel Anfield Road.

Hľadel som tak na ten ikonický štadión a hovoril som si: ,,Aké to asi môže byť priamo vnútri?"

Bola to pre mňa záhada, chápete?

Potom v apríli 2005 naša mama zohnala pre mňa a staršieho brata Tylera lístky na štvrťfinále Ligy Majstrov. Prvý zápas. Juventus. Buffon, Cannavaro, Nedvěd, Ibra - všetci tí velikáni! Neuveriteľný tím.

Noci európskych pohárov sú na Anfielde trochu iné. Dostať sa vtedy na hlavnú tribúnu, to je nemožné. Snažíte sa to všetko absorbovať. Dúfate, že si ráno spomeniete na všetky tie momenty. Osvetlenie žiariace priamo na hraciu plochu. Energia, ktorý ide z tribúny The Kop. Moment, ktorý mi ale navždy zostane v hlave bol, keď na ihrisko prišli všetky tie deti - bolo ich asi 20 a začali mávať s tou veľkou červenou vlajkou. A potom začala hrať hymna Ligy Majstrov. Obvykle sme s Tylerom neprestali ani na sekundu rozprávať, keď sme to pozerali doma v televízii. Vtedy sme ale boli úplne ticho. Stáli sme tam bez jediného slova. Potom tribúna The Kop začala spievať: ,,You'll Never Walk Alone." Tá sila, ktorá z toho išla...doslova som sa zamiloval. Do všetkého. Vedel som, čo chcem v živote robiť.

Tú noc som nevedel zaspať.

O niekoľko mesiacov neskôr sa stal Liverpool opäť Európskym šampiónom. Finále som pozeral s celou mojou rodinou. Mal som iba 8 rokov, ale vedel som, čo tá Istanbulská noc znamená. Keď som sa o niekoľko dní neskôr prechádzal po uliciach Liverpoolu, videl som, čo to znamenalo pre komunitu. Vedeli sme, že sa chystajú veľké oslavy a s bratom sme chceli byť pri tom. Zábavné na tom bolo to, že sme ani nemuseli porušiť mamine pravidlo, pretože autobus Liverpoolu prechádzal rovno cez našu ulicu.

Stáli sme na schodoch nášho domu, každý mal na sebe dres Liverpoolu a sledovali sme, ako okolo nás prechádzajú naši hrdinovia s trofejou pre víťaza Ligy Majstrov. Takmer som sa toho autobusu dotkol.

Neexistuje, že by ste prežili takýto deň a nechceli by ste byť futbalista. Moji bratia to cítili rovnako. V mojom príbehu je to veľmi podstatné, aj keď o tom ľudia veľmi nehovoria. Všetci sme mali rovnaký sen. V tom čase som bol už súčasťou Liverpoolskej mládežníckej akadémie. Za každým 6 alebo 7 ročným chlapcom na ihrisku, ktorý naháňa svoj sen, o ktorom príliš veľa nevie - stoja ľudia, ktorí ho podporujú. Nebolo tomu inak ani v mojom prípade.

Je to zábavné, pretože sme boli spolu s mojimi bratmi tak súťaživí, že dokonca aj keď pršalo - čiže stále - sme boli s bratmi doma a vymýšľali rôzne hry. Mojej mame došla jedného dňa trpezlivosť a povedala nášmu otcovi, aby nás naučil hrať šach. A bolo to skvelé, pretože šach si vyžaduje rovnakú súťaživosť a stratégiu ako futbal. Ale ten pocit, keď idete dať svojmu bratovi mat a viete, že s tým nemôže urobiť vôbec nič? Och, niečo úžasné. Ten pohľad to jeho tváre.

Najdôležitejšie na tom bolo to, že to bola ďalšia vec, ktorú sme mohli robiť spolu. Moji bratia neboli iba moji súrodenci, boli to moji najlepší kamaráti.

Ako som bol starší a posúval som sa v Liverpoolskej akadémii, moji bratia, Tyler a Marcel obetovali ich sny pre ten môj. Možno sme všetci v mladom veku zistili, že najväčšiu šancu stať sa profesionálnym futbalistom som mal ja. A moji rodičia to vedeli tiež. Pochopiť to v tak mladom veku je veľmi náročné. Boli víkendy, kedy moja mama nemohla odviezť mojich bratov na zápas, pretože som musel byť v akadémii Liverpoolu v rovnakom čase - a boli to vždy oni, kto sa obetoval. Do dnešného dňa som im obidvom neuveriteľne vďačný.

Každý jeden krok, ktorý som spravil, sme spravili spolu.

Každý zápas, ktorý som odohral, sme odohrali spolu.

Každú skúsenosť, ktorú som získal, sme získali spolu.

Takto to funguje tam, odkiaľ pochádzam.

Jedna z tých úžasných vecí sa stala, keď som mal 16 rokov. Steven Gerrard si v tom čase robil trénerskú licenciu a išiel do našej vekovej kategórie pomôcť s tréningovou jednotkou. Nemusím Vám hovoriť o tom, čo pre nás všetkých Stevie znamenal - špeciálne pre nás Liverpoolčanov. Nedokážem ani spočítať, koľkokrát sme sa s bratmi v parku hrali, že sme Steven Gerrard. Jeden z nás bol Neil Mellor...ďalší Gerrard...a tretí bol komentátor.

"Nádherná hlavička...GERRRRRRRRRRAAAAAAARRRRRRRD!"

Roztiahnuté ruky. Beh až na koniec ihriska. Sklz po kolenách.

Bodka.

To, že bol s nami na tréningu, bolo pre mňa splneným snom. Veľmi som sa s ním nerozprával, pretože, aby som bol úprimný, všetci sme boli veľmi nervózni, že sa na nás pozerá. Miloval zostať po tréningu na ihrisku a trénovať dlhé prihrávky. Ja som ich miloval rovnako, takže som ho sledoval a snažil som sa zapamätať si všetko, čo robil.

Jednu vec, okrem iného, ktorú som si na ňom všimol bolo to, ako vystupoval. Nemyslím si, že by bol medzi mnou a mojimi spoluhráčmi nejaký obrovský rozdiel iba kvôli tomu, že pochádzam z Liverpoolu - ale predsa, jeden malý rozdiel tam bol. Mohli ste si ho všimnúť, kedykoľvek Stevie hovoril o fanúšikoch, alebo o Anfield Road alebo všeobecne o klube - povedali by ste, že o tom hovoril trochu inak ako ostatní. Bolo to o rodine. Bolo to o tom, byť spolu. To isté sa zachovalo vo mne.

O niekoľko rokov neskôr som začal nakúkať do prvého tímu. Neodohral som príliš veľa zápasov. Občas sa mi stalo, že ma ľudia spoznali, keď som sa išiel prejsť do mesta, ale nebolo to nijako zvlášť často. Jedno poobedie, mali sme vtedy voľno, som bol v centre mesta a uvidel som chlapca v drese Liverpoolu. Mal asi 10 rokov. Bol odomňa trochu ďalej a nijako zvláštne som mu nevenoval pozornosť.

Potom sa otočil chrbtom a zrazu som to zbadal.

Číslo 66.

A na chrbte meno ALEXANDER-ARNOLD.

Ten chlapec mal na sebe môj dres!

Správne. V tom čase som už hral na Anfield Road. Bol som hráčom Liverpoolu 12 rokov. Stretol som Gerrarda. Urobil som veľa vecí, ktoré som urobiť chcel.

Ale vidieť toho chlapca v mojom drese...nie som si istý, či dokážem opísať, čo to pre mňa znamenalo.

Viem, že ľudia radi hovoria, ,,že ja som bol taký istý chlapec."

Ale ja som bol naozaj taký istý.

A stále som ten chlapec.

Pamätám si, ako som rodičom doma hovoril, čo sa stalo. Výhoda toho, že bývate stále u rodičov! Nemusím volať mame a otcovi, keď sa stane niečo super. Môžem im to povedať pred spaním!

Dokonca aj dnes, keď vidím malého chlapca v drese s číslo 66, znamená to pre mňa strašne veľa. Každý, kto nosí môj dres, každý kto nosí akýkoľvek dres Liverpoolu - každému z nich som niečo dlžný. Dlžím im všetko, čo je vo mne. Pretože som jedným z nich. Sme jedna rodina.

Taký je aj náš tréner. Veľa ľudí si myslí, že Jürgena poznajú a vedia, aký je. Ale nevidia všetko. Tempo, akým hráme, tá vytrvalosť, to všetko je produktom pracovnej etiky, ktorú trénerský tím prenáša do tréningu každý jeden deň. Každý jeden deň! Jürgen je tu už nejaký čas a my nepoznáme žiadny iný spôsob práce. Vec, ktorá ho odlišuje od iných trénerov je podľa mňa úplne jednoduchá: chce si byť istý, že budeme hrať pre fanúšikov. Viem, že to môže znieť ako klišé, ale nie je to tak. Náš štýl, naša identita, to je presne to, čo Anfield chce - je to to, čo som ako malý chlapec miloval.

Takto vytvoríte ozajstnú jednotu.

Takže, keď prehráte na Nou Campe 3:0, príliš to neprežívate (žartujem, bolo to veľmi stresujúce). To, čo sa Vám ale snažím povedať je, že aj napriek tomu sme verili v obrat. Aj napriek prehre 3:0! Anfield je pevnosť prepreletná Liverpoolom a jeho fanúšikmi. Za mňa, keď nastúpil Gini (Wijnaldum) a strelil 2 góly, bol som presvedčený, že postúpime. Bolo to cítiť vo vzduchu. Bolo iba otázkou času, kedy sa to stane.

Ľudia sa ma stále pýtajú na rohový kop, z ktorého som prihrával Divockovi. Myslím si, že chcú počuť nejaký bláznivý príbeh. Pravdou však je, že ten rohový kop bol produktom našej mentality a nie niečoho, čo sme trénovali počas týždňa. Tú mentalitu prenášame na každý tréning, na každú jednu minútu počas neho. Nevieme to robiť inak. Jediným tajomstvom toho gólu, ktorý sme strelili po mojom rohovom kope bolo, že zakončoval Divock, pretože on je asi najpohodovejší človek vo futbale. Je stále kľudný. Nikdy ho nič nerozhádže. Nikdy.

Keď zaznel konečný hvizd a my sme išli k tribúne The Kop...to bol asi ten najlepší moment, aký som zažil na futbalovom ihrisku.

Spievali ,,You'll Never Walk Alone," a pamätám si, že som si hovoril: ,,Ja som naozaj tu, na trávniku a prežívam takýto okamih."

Môj kruh sa týmto uzavrel. Tá pesnička mi zmenila život, keď som mal 6 rokov.

Po zápase som išiel rýchlo domov k rodičom. Zaželal som im dobrú noc a išiel som do svojej izby. Bolo to ako zo sna.

Zaspal som asi o štvrtej ráno.

Aj napriek tomu, akú nádhernú noc sme prežili, nebol to náš konečný cieľ. Rok predtým sme zažili vo finále v Kyjeve porážku a poučili sme sa z nej. Dostali sme tvrdú lekciu z toho, ako sa vyhráva finále. Madrid presne vedel, čo robí. Nebolo to o šťastí. Obzvlášť potom, čo nám dali tretí gól - nedokázali sme im zobrať loptu. Bolo to neuveriteľné. Bolo to frustrujúce. A srdcervúce. Myslím si, že to bolo tak trochu šťastie v nešťastí. Počas celej minulej sezóny sme robili súperom to, čo robil Madrid nám. Dokázali sme vyhrať zápasy výsledkom 1:0, 2:0. Poučili sme sa od Madridu.

Pred júnovým finálovým zápasom proti Tottenhamu sme sa cítili sebavedomí. A obzvlášť ja, cítil som, čo môžem očakávať - ako sa budem cítiť, keď príde zápas.

Na jednu vec sa ale nedokážete pripraviť nikdy - na tých 6 hodín, ktoré strávite na hoteli pred najväčším zápasom Vášho života. Zabiť čas je nemožné. Zdá sa mi, že som prešiel za tých 6 hodín kompletne celý Netflix.

Prvá časť dňa...keď sa snažím si to všetko znova prehrať v hlave...je to jedno veľké klbko nervov, hluku a futbalu.

A potom strieľa Divock druhý gól. To je ten moment, kedy sa mi všetko vráti späť. Pamätám si, ako som bežal k rohovej zástavke, vidiac všetky tie rozradostnené tváre. Znamenalo to pre nich tak veľa.

Rím. Londýn. Paríž. Opäť Rím. Istanbul.

A teraz Madrid.

To sú miesta, ktoré si budeme pamätať do konca nášho života.

Keď na ihrisko prišla oslavovať moja rodina...o tom to celé je, teda aspoň pre mňa. Ťažko nachádzam slová. Aké slová by to vyjadrili správne? Bolo tam veľa objatí, slzy. Keď sme spolu držali trofej pre víťaza Ligy Majstrov, presne si pamätám, na čo som myslel.

Vyhrali sme to spolu.

Z parku cez ulicu až po víťaznú trofej - dokázali sme spolu.

O 24 hodín neskôr som bol na vrchu víťazného autobusu a išiel som ulicami Liverpoolu.

Nerád to hovorím, ale nešli sme rovnakou cestou ako v roku 2005. Nešli sme cez našu ulicu. Veríte tomu? Asi sa budem musieť s niekým porozprávať...

Koniec koncov, nešli sme od nej až tak ďaleko. Keď sme išli okolo našej ulice, jediné, na čo som dokázal myslieť bol rok 2005 a to, ako som spolu so svojimi bratmi stál na schodoch nášho domu. V júni som sa pozeral tým smerom a videl som, doslova, stovky malých Trentov Alexandrov-Arnoldov.

Nie stovky, ale tisíce. Naozaj. Boli tam chlapci a aj dievčatá.

Sú dve veci, ktoré by som rád tým chlapcom a dievčatám povedal, ak si náhodou budú čítať tento článok.

Prvá.

Choď za svojimi snami a daj do toho všetko, čo v tebe je. Daj do toho všetko a tie sny sa ti naozaj môžu splniť. Nepočúvaj nikoho, kto ti hovorí, že sa to nedá.

Druhá.

Nikdy nezabudni na to kto si, odkiaľ pochádzaš a na ľudí, ktorí pomohli dosiahnuť tvoj cieľ.

Bez nich by nič z tohto nebolo možné.

Originálny článok: theplayerstribune.com