Aleksandar Kolarov: noci, kedy sa triasla zem

Boli sme iba niekoľko blokov od našej ulice, keď sme začuli úplne nový zvuk. Počuli sme naozaj veľký výbuch a pozreli sme sa na oblohu...a videli sme ako na zem padá lietadlo.

Chŕlili z neho plamene ohňa a čierny dym. Padalo cez oblaky, potom poza stromy a potom zmizlo.

Bolo to vojenské lietadlo, ktoré bolo zostrelené nad Belehradom, neďaleko môjho domova.

Toto bolo Srbsko na konci 90. rokov.

Prišiel som domov, sadol som si do mojej izby na niekoľko hodín a snažil som sa pochopiť to, čo som práve videl. Vojna vtedy netrvala ešte dlho. Keď začala, bol som šťastný - pretože som tomu vôbec nerozumel. Jediné čo som vedel, že sme prestali chodiť do školy. Mohol som tráviť viac času s mojimi kamarátmi a s futbalovou loptou na nohe.

Pamätám si na noc, kedy dopadli prvé bomby. Mal som 14 rokov. Môj brat Nikola, a ja s mojou mamou sme sedeli v obývačke. Mama pozerala jej obľúbený seriál - nemohla vynechať ani jeden diel. Mali sme iba jeden televízor, takže sme vedľa nej v tichosti sedeli a čudovali sa, na čo sa to práve pozeráme. Potom sa začala triasť naša brána pred vchodovými dverami. A zase, a zase, a zase. Absolútne som ani len netušil, čo sa to deje. Neskôr v noci sme sa z televízie dozvedeli, čo sa deje: Belehrad začali bombardovať.

Počas nasledujúcich dvoch dní sme nevyšli z domu. Snažili sme sa spať cez ozveny výbuchov niekoľko kilometrov ďaleko, svišťanie lietadiel nad hlavami, nočné mory. Pamätám si na celý ten zmätok v mojej hlave. Bolo to pravdepodobne preto, že som bol až príliš mladý. Nikto ale presne nevedel, čo máme v našom mestečku robiť. Bola to malá časť vo Vojvodine, každý poznal každého. Po nejakom čase sa obchody znovu otvorili a každý sa snažil znovu vrátiť do bežného života. Ako...čo iné sme mali robiť? Bolo to ale jednoducho...zvláštne. Nechodil som do školy. Mal som až príliš veľa voľného času, čo som si myslel, že nikdy nepoviem.

Môj otec bol asistent v obchode a moja mama pracovala v malej miestnej firme - takže sme mali s bratom celý dom pre seba. Trávili sme čas na dvore, s futbalovou loptou a našou drevenou bránou, ktorá nám slúžila ako futbalová bránka. Tá brana bola veľmi krehká, ale v ľavom hornom rohu bolo miesto, do ktorého ste mohli triafať a ktoré robilo naozaj hluk. Bolo to naozaj veselé, pretože ak ste to miesto naozaj trafili, susedia okamžite začali vykrikovať z okna: ,,Tie prekliaté deti zase kopú do tej lopty!"

Kedykoľvek som si postavil loptu na priamy kop, mojím cieľom bolo, aby som nahneval susedov a tí na mňa začali kričať.

Vtedy som vedel, že som loptu naozaj trafil dobre.

Takže stále dokola...veľký rozbeh, ľavá noha a krásny priamy kop. Bang!

Chcel som byť Siniša Mihajlović. Ten ale vedel kopať! Hrával v strede poľa za Červenú Hviezdu, veľký belehradský klub. Oni boli...legendy - viac ako legendy. Vyhrali Európsky pohár tesne predtým, ako sa premenoval na Ligu Majstrov, v roku 1991. Mal som iba 6 rokov, ale bol to pre nás šport obrovský moment. V tom čase bolo už veľmi veľa politických nepokojov a zmätku a žiť v našom meste...nebolo to jednoduché. A vidieť, že na najväčšom klubovom turnaji, hráči ako my, ktorí vyrastali ako my, môžu dosiahnuť úspech - bolo to neuveriteľné.

Ako sme s bratom vyrastali a vojna bola čoraz väčšou súčasťou našich životov, pochopili sme, že futbal je príležitosť, ktorú nemôžeme prepásnuť. Povzbudzovali sme sa, bojovali sme. Bol som súťaživý, niekedy asi až príliš. Pamätám si, ako sme jedného dňa boli sami doma a hádali sme sa, kto z nás je silnejší. Tak ako to robia malí chlapci. Tak sme dostali nápad: každý sa rozbehne z jednej strany izby, vyskočíme do vzduchu akoby do hlavičky a uvidíme, kto koho knokautuje.

Páni, ked to hovorím takto nahlas...znie to ako naozaj hlúpy nápad. Ale my sme boli iba tínedžeri! Bol to taký rituál dospievania.

Tak sme sa teda postavili každý na opačnú stranu izby, ako v tých starých filmoch Johna Wayna. Dvanásť krokov! Potom sme sa rozbehli proti sebe...a ja som ho jednoducho zničil. Letel vzduchom a akonáhle sa dotkol zeme, začal kričať...

,,Zavolaj otca! Zavolaj otca!"

,,Nič ti nie je, vstávaj."

,,ZAVOLAJ OTCA!"

Prišiel otec a my sme mu samozrejme klamali. Povedali sme mu, že Nikola jednoducho spadol. To ale nefungovalo. Môj otec ho vzal do nemocnice a zistilo sa, že mal prasknutú lebku.

Bolo zaujímavé vysvetlovať sestričkám, ako sa to stalo.

Toto boli boje, ktoré ma posilnili.

Vo futbale som chcel byť lepší, lepší a lepší. Mám na mysli, vidieť čo dokázala Červená Hviezda v roku 1991 a vidieť upadať moju krajinu do zúfalstva...chcel som jednoducho viac. Táto túžba ma nikdy neopustila.

Keď som hral v roku 2004 za Čukarički, ďalší tím z Belehradu, stal sa jeden moment, na ktorý myslím dodnes. Hral som v juniorskom tíme v Holandsku a dosiahli sme nečakané víťazstvo. Ihneď potom ma spolu s ďalšími piatimi hráčmi preradili do prvého mužstva priamo v čase, kedy sa snažilo o postup. Na našom prvom tréningu už mal tréner k dispozícii 23 hráčov, takže nebol príliš šťastný z toho, že mu prišlo ďalších 6 hráčov. Tak nás poslal behať.

Povedal: ,,Choďte do lesa a odbehajte tam 5 kôl. Nevracajte sa predtým, ako to dokončíte!"

Boli to naozaj veľmi dlhé kolá. Pamätám si, ako veľmi bolo teplo a ako veľmi sme boli unavení. Po 4 kolách jeden z hráčov povedal, aby sme zostali stáť, pretože nás aj tak nikto nesledoval. Ostatní súhlasili, ale ja som to nedokázal pochopiť. Neprišiel som až tak ďaleko preto, aby som neposlúchal inštrukcie. Tak som odbehol to posledné kolo najlepšie, ako som mohol. Skončil som bez toho, aby ma ktokoľvek videl. Takmer som odpadol. Nebežal som to piate kolo, aby som urobil dojem na spoluhráčov alebo trénera - bežal som ho kvôli sebe. Taký jednoducho som.

Keď o mne raz budete natáčať film, dajte tam túto scénu, prosím. 

O niekoľko rokov neskôr, v roku 2007, som prestúpil do Lazia Rím. Bolo to vôbec po prvý raz, kedy som bol schopný podporovať finančne moju rodinu, čo pre mňa naozaj veľmi veľa znamenalo. Neuvažoval som nad tým prestupom ako nad nejakým veľkým úspechom, alebo podobne, bol som presvedčený o tom, že iba začínam. O miesto v zostave som sa musel tvrdo pobiť. V Ríme som sa toho naučil veľmi veľa a prišli aj nominácie do národného tímu. Pamätal som si ale na sľub, ktorý som dal mojej mame, keď som mal 12 rokov. Povedal som jej, že chcem jedného dňa hrať v Premier League v Anglicku. A ja som vedel, že sa mi to podarí.

Potom sa ozvali sa z Manchestru City. V City začali budovať niečo veľkolepé a Premier League bola najlepšou ligou sveta. A okrem iného, bola to pre mňa šanca zlepšovať sa. To leto, predtým, ako som podpísal zmluvu s Manchestrom City, som hral na Majstrovstvách Sveta v Južnej Afrike v drese Srbska. Nikdy som sa nepovažoval za sebeckého hráča, ale vtedy som prvýkrát cítil, že hrám pre niečo viac ako môj tím, alebo pre seba.

Cítil som sa takmer ako vojak. Mal som zodpovednosť za našu vlajku, za dres, za ľudí doma. Pretože som vedel, akí sme hrdí. Viem, odkiaľ tá hrdosť pochádza. Srbsko so prešlo oveľa ťažšími chvíľami, ako si iné krajiny dokážu vôbec predstaviť, takže keď dostaneme šancu, ukázať sa pred celým svetom...urobíme všetko preto, aby sme ukázali kým sme: bojovníkmi.

Výsledky nám príliš nepriali, ale nikdy nezabudnem na výhru nad Nemeckom 1:0. Ubezpečilo nás to, že sme futbalovou krajinou.

Šampionát, aj napriek tomu, že sme vypadli v skupinovej fáze, mi dodal sebavedomie na to, aby som prestúpil do Manchestru.

Moje obdobie v Manchestri považujem za jedno z najkrajších v mojom živote. Dve víťazstvá v Premier League, jedno v FA Cupe, dve v Ligovom Pohári - nikdy na to nezabudnem. A, samozrejme, najlepší moment...

Každý si pamätá na to, keď sme počuli...

,,Agüerooooooooooooooooooooooooooooo!"

Nikdy na ten moment nezabudneme.

Úprimne, City považujem za svoj klub. Pred pár mesiacmi, keď bolo City blízko k titulu, pozerali sme s Edinom Džekom zápas Manchester United - Wes Bromwich Albion, počas cesty na náš zápas. United prehrali, čo bolo zábavné, pretože West Brom boli poslední v tabuľke.  A Manchester bol opäť modrý. Bol to pre nás pekný moment. Tých fanúšikov si budem pamätať navždy a klub má v mojom srdci výnimočné miesto.

Teraz som opäť v Ríme. A trochu mi to pripomína opäť rok 2010. Pripravujem sa na ďalšie Majstrovstvá Sveta, s mojou ženou a dvoma našimi deťmi. Moji rodičia sú stále v Srbsku, ale do Ruska nepocestujú, lebo im to nedovolím. Moja mama bola na štyroch mojich zápasoch a všetky sme prehrali, takže má zákaz. A môj otec je až príliš nervózny, počas zápasu vyfajčí aj 5 cigariet - musí zostať doma.

Ale ja tam budem a aj Srbsko tam bude. Pamätám si na tú zlosť, keď sme pred 8 rokmi nepostúpili zo skupiny a nechcem to zažiť znovu. Na ruke mám teraz kapitánsku pásku a cítim zodpovednosť byť takým lídrom, akého potrebujeme - takým, o akom som sníval, že raz budem. 

Myslím si, že máme šancu. Pravdepodobne neviete, čo od nás môžete očakávať, že?

Tak nám to vyhovuje. Pravdepodobne neviete, ako kreatívny je Sergej Milinković-Savić, alebo ako talentovaný je Dušan Tadić a tak je to dobre. Urobíme všetko preto, aby sme Vám to ukázali. Na takúto šancu sme čakali veľmi dlho. Veľa hráčov z nášho mužstva si pamätá časy vojny, bombardovanie, zvuk sirén - vieme, čo si naša krajina vytrpela, aby sa dostala až sem. Po vojne prišla veľká úľava, veľká šanca a veľka generácia futbalistov.

Všetci sme toho boli súčasťou a pamätáme si to. A teraz sa ideme chopiť našej šance.

Rozhovor je z 27.6.2018

Zdroj: theplayerstribune.com