Marcelo: povím vám pár příběhů

Marcelo: povím vám pár příběhů

Nedokázal som sa nadýchnuť. Snažil som sa nepanikáriť. Bolo to v šatni, tesne pred finálovým zápasom Ligy Majstrov proti FC Liverpool v roku 2018.

Cítil som sa, akoby mi niečo uviazlo v hrudi. Ten obrovský tlak. Poznáte ten pocit? Nemám na mysli nervy. Tie sú vo futbale normálne. Toto bolo niečo iné.

Hovorím vám, bolo to akoby som sa dusil.

Všetko sa to začalo ešte večer pred finálovým zápasom. Nemohol som jesť. Nemohol som spať. Dokázal som myslieť iba na zápas. Bolo to zábavné, pretože moja žena Clarice sa na mňa strašne hnevala keď som si kúsal nechty a konečne ma niekoľko rokov predtým donútila s tým prestať. Ja som sa ale zobudil ráno v deň zápasu a nechty boli preč.

Trochu nervozity je vo futbale bežná vec. Nezaujíma ma kto ste, ale pokiaľ pred finálovým zápasom necítite trochu úzkosti, nemôžete byť normálny. Nezaujíma ma kto ste. V tom momente sa snažíte, aby ste sa nepo*rali do nohavíc. Naozaj, je to tak!

Najväčší tlak v mojom živote som pociťoval práve pred finálovým zápasom proti FC Liverpool. Ľudia si možno budú myslieť, že je to zvláštne. Už vtedy sme vyhrali trofej dvakrát po sebe. Každý fanúšik chcel, aby trofej vyhral Liverpool. Takže kde je problém?

No, keď máte možnosť prepísať históriu, cítite tú ťažobu. Z nejakého dôvodu som to naozaj pociťoval. Nikdy predtým som nepociťoval tak intenzívnu úzkosť, takže som nevedel, čo sa deje. Pomyslel som si, že zavolám doktora, ale obával som sa, že by mi zakázal hrať.

A ja som musel hrať, na 100%!

Niečo som si musel dokázať.

Niekoľko dní pred finálovým zápasom povedal bývalý hráč Realu Madrid niečo o mne v televízii a zostalo mi to v hlave. Opýtali sa ho, čo si myslí o finále a povedal: ,,Myslím si, že by si mal Marcelo kúpiť plagát Mohameda Salaha, zavesiť si ho na stenu a modliť sa k nemu každú večer."

Po 12 rokoch a 3 trofejách Ligy Majstrov ma takto ponížil v priamom prenose v televízii. Jeho komentár ma mal potopiť. Dodal mi ale veľmi veľa motivácie.

Chcel som prepísať históriu. Chcel som, aby sa na mňa mladí brazíslki chlapci pozerali tak, ako som sa kedysi pozeral ja na Roberta Carlosa. Chcel som, aby si nechali narásť dlhé vlasy, pretože ich má Marcelo, chápete?

Takže som sedel na svojom mieste, nemohol som sa nadýchnuť a pomyslel som si: ,,Koľko detí na svete hrá futbal? Koľko z nich sníva o tom, že si raz zahrajú finále Ligy Majstrov? Milióny, milony, milióny. Ukľudni sa. Zašnúruj sa, brácho."

Vedel som, že akonáhle sa dostanem na ihrisko, všetko bude v poriadku. Na ihrisku sa nemôže stať nič zlé. Môžete vyrastať v chaose, všetko okolo vás môže byť hore nohami, ale pokiaľ máte loptu pri nohách, prestanete rozmýšľať. Všade je ticho, kľud.

Keď som vstúpil na ihrisko, stále som mal problémy s dýchaním a pomyslel som si: ,,Pokiaľ tu mám dnes večer zomrieť, *erem na to. Zomriem."

Možno to znie pre niekoho šialene, ale musíte chápať to, čo pre mňa tento moment znamenal. Keď som vyrastal...Real Madrid? Liga Majstrov? Bolo to nereálne! Rozprávka! Iný svet! Beckham, Zidane, Roberto Carlos, títo chlapi boli asi tak reálni ako Batman! V normálnom živote ich nemôžete stretnúť. Nemôžete si predsa podať ruku s komixovým hrdinom, chápete čo myslím?

Títo chlapi kráčali vzduchom. Lietali nad trávnikom. 

A nič sa nezmenilo. Dnešné deti to vidia rovnako.

Toto je pravdivý príbeh: v mojom dome v Madride pracuje ako záhradník podobný mladý chlapec. Jedného dňa za mnou prišiel Roberto Carlos a práve ku mne prišiel aj ten chlapec.

Úplne zamrzol. Bol ako socha.

Povedal som: ,,Toto je Roberto Carlos."

Ten chlapec naňho pozeral...a povedal: ,,Nie. To nie je on. Nemôže to byť on."

Roberto povedal: ,,Som to ja."

Páni, ten chlapec musel obchytať Robertovu hlavu, aby uveril, že je to on.

Nakoniec povedal: ,,Roberto, si to naozaj ty!"

To je to, čo to pre nás znamená. Je to niečo iné.

Vážne, keď som nastupoval na svoj prvý zápas Ligy Majstrov za Real Madrid a počul som tú hymnu, povedal som si: ,,Wau, je to ako v tej videohre. Blíži sa kamera, tvár sa vážne, aby si sa nezačal smiať!"

To bola moja realita, chápete?

Počúvajte, pred niekoľkými rokmi, keď som sa vrátil do Brazílie navštíviť svoju rodinu, zobral som so sebou loptu z finálového zápasu Ligy Majstrov na amatérsky zápas mojho kamaráta. Moji kamaráti do nej kopali a ja som povedal: ,,Je to originálna lopta z finále, viete o tom?"

Všetko sa zastavilo.

Pozerali sa na tú loptu, ako by to bol kameň z mesiaca!

Povedali: ,,To nie je pravda, klameš!"

Všetci tí dospelí chlapi boli zrazu ako malé deti. Nedokázali uvertiť tomu, že je to naozaj lopta z finále Ligy Majstrov. Nechceli sa jej ani dotknúť. Akoby to bolo niečo vzácne. Akoby to bolo sväté.

Už rozumiete? Viete čo to je, pre malého Marcelinha z Ria, možnosť vyhrať Ligy Majstrov trikrát po sebe? Ale no tak. Bol to tlak, tlak, tlak. Cítil som ho v kostiach brácho. Nehanbím sa za to.

Keď sme vybehli na rozcvičku, stále som sa nedokázal ukľudniť. Potom sme ale nastúpili na výkop a pod všetkými tými svetlami som uvidel loptu v stredovom kruhu. Vtedy sa všetko zmenilo.

Uvidel som svätú loptu. Uvidel som kameň z mesiaca.

Spadol mi ten kameň z mojej hrude. Bol som pokojný.

Neexistovalo nič iné, iba lopta.

O zápase vám toho veľa nepoviem, pretože úplne presne si spomínam iba na dve veci.

Do konca zápasu zostávalo 20 minút, my sme vyhrávali 2:1, lopta išla za bránkovú čiaru na rohový kop a ja som si povedal: ,,Salahov plagát na mojej stene, hej? Ďakujem ti brácho. Ďakujem ti za motiváciu."

Potom, do konca zápasu zostávalo asi 10 minút, my sme vyhrávali 3:1 a začalo mi dochádzať, že sa staneme šampiónmi.

Lopta išla za autovú čiaru a ja som mal na chvíľu čas sa zamyslieť a...

Brácho, toto je naozaj pravda: začal som plakať. Začal som plakať priamo na ihrisku. Nikdy predtým sa mi nič podobné nestalo.

Po zápase? Áno.

Keď som držal víťaznú trofej? Áno.

Ale počas zápasu...

Trvalo to asi 10 sekúnd, potom znovu vhodili loptu do hry a ja som si povedal: ,,Do *iti, musím brániť svojho hráča."

Vrátil som sa naspäť do reality a začal som hrať ako dieťa.

Ako profesionálnych atlétov je našou zodpovednosťou byť tými správnymi vzormi. Nie sme ale superhrdinovia. Preto vám hovorím, čo sa mi stalo. Toto je reálny život. Sme ľudské bytosti. Krvácame a máme obavy, ako hocikto iný.

4 víťazné trofeje z Ligy Majstrov za 5 rokov a zakaždým to bolo brutálne. Vidíte nás s trofejmi, ako sa usmievame, ale nevidíte všetko.

Keď si spomeniem na každý jeden finálový zápas, beží mi hlavou jeden nádherný film. Obrázky ale idú opačne - od konca príbehu na začiatok.


Finálový zápas z roku 2017 proti Juventusu ide nasledovne: chlapci sedia za stolom na predzápasovom obede - ja, Casemiro, Danilo a Cristiano. Bolo tam úplné ticho. Nikto nič nehovoril. Každý iba pozeral na svoje jedlo. Počuli ste spoluhráčov, ako im žalúdky vydávajú tie zábavné zvuky. Nikto ale nič nehovoril. Bolo cítiť obrovské napätie.

Konečne sa ozval Cristiano: ,,Otázka, chlapci."

,,Áno, brácho?"

Cristiano: ,,Som to iba ja, kto cíti ten tlak v žalúdku?"

Všetci sme odpovedali naraz: ,,Ja tiež brácho! Ja tiež!"

Nikto to nechcel priznať! Keď to ale pociťuje TENTO CHLAP, potom sa môžeme priznať všetci, chápete? Cristiano je ľadovo kľudný. Stroj. A dokonca aj on je nervózny.

Úplne to prelomilo to napätie. Iba on to mohol urobiť.

Kričali sme na čašníka: ,,Brácho, prines nám prosím ťa nejakú perlivú minerálku! Potrebujeme pomoc, aby sme nejako do seba dostali to jedlo."

Potom, sme sa už iba smiali.

Ako sme odchádzali na štadión, Cristiano nám úplne presne povedal, ako bude prebiehať zápas. Povedal: ,,Zo začiatku to bude náročné. Ale v druhom polčase v pohode zvíťazíme."

Nikdy na to nezabudnem. On to predpovedal.

Potom dodal: ,,Musíme to zvládnuť kámo. Musíme to zvládnuť."

A my sme to zvládli, kámo.

Jeho výraz tváre mám priamo pred očami. Je tam nahraný už navždy.

Je to nádherné. Toto sú príbehy, ktoré budem rozprávať mojim vnúčatám.

A úprimne, keď im za 30 rokov budem hovoriť, že som hral na rovnakých trávnikoch ako Cristiano, ako Messi, pravdepodobne povedia: ,,Dedo, ty nám chceš povedať, že dokázali dať 50 gólov za sezónu? Klameš! Si senilný! Musíme dostať deda k doktorovi!"


Finálový zápas z roku 2016 proti Atlético Madrid ide nasledovne: Griezmann beží po krídle a ja ho bránim. Lopta ide za čiaru a na malý moment počujem hlas malého chlapca z tribúny.

Za normálnych okolností nevnímate počas zápasu nič. Nevidíte fanúšikov. Nerozmýšľate nad ničím iným, iba nad vašou prácou. Vďaka tomu nepociťujete úzkosť. Ste voľný. Na tomto zápase v Miláne ale sedeli rodinní príslušníci hráčov vedľa našej lavičky, veľmi blízko k hracej ploche.

A z ničoho nič som veľmi jasne započul hlas malého chlapca.

,,Poď tati, poď! Poď tati!"

Bol to môj syn Enzo.

V tom momente som dostával kŕče a jeho hlas mi dodal veľmi veľa sily.

Zápas prichádza k pokutovým kopom, obraz v mojej hlave je úplne jasný: Lucas Vasquez vzal loptu a krútil si ju na prste, akoby sme hrali nejaký zápas v parku. Ten malý tichý chlapec! Pamätám si, ako som si povedal: ,,Ten zasran! Keď nedá gól, tak dostane bitku!"

Potom vidím, ako Lucas v úplnej pohode skóroval.

Vidím, ako sa všetci pevne držíme a čakáme na zahratie pokutového kopu Atlética. Casemiro kľačí na kolenách a modlí sa. Pepe plače ako malé dieťa.

Potom som povedal Cristianovi: ,,Juanfran svoj pokutový kop nepremení a ty dáš víťazný gól, brácho!"

Vidím, ako Juanfran nepremieňa svoj pokutový kop a Cristiano ten svoj premenil.

Potom vidím seba ako šprintujem rýchlosťou 20 km/h na miesto, kde sedí moja rodina, aby som objal moju ženu a mojich synov.

Idem sa zblázniť radosťou.


Finálový zápas z roku 2014 proti Atléticu ide nasledovne: sedím na lavičke náhradníkov, totálne nahnevaný na to, že som nenastúpil v základnej zostave. V hlave si neustále opakujem frázu, ktorú hovorieval môj starý otec. Bol to veľký človek, svetoznámy, vďaka jeho výrokom. Pred každým zápasom hovoril svojim kamarátom: ,,Na tom ihrisku nechám všetko. Nechám tam bradu, vlasy a aj fúzy!"

V druhom polčase som sa začal rozcvičovať sám od seba. Vzal som svoju rozlišovačku a povedal som si, že *erem na to! A v hlave som si opakoval: ,,Keď pôjdem hrať, na ihrisku nechám úplne všetko. Moje vlasy. Moju bradu. Moje fúzy."

Konečne mi tréner povedal, aby som sa išiel zahriať, ale ja už som zahriaty bol. Išla mi para z uší!

Do dnešného dňa vám neviem povedať, či som hral zle alebo dobre. Jediné čo viem je, že som na ihrisku nechal úplne všekto - môj hnev, moju vôľu, dokonca aj rannú kávu.

Viem presne, čo si ľudia z tohto zápasu pamätajú: 92:48.

Hlavička.

Sergio Ramos.

Náš líder.

Boli sme mŕtvi, mali sme kŕče, boli sme porazení. Ale Sergio nás prebral späť k životu.

Toto ale nie je film, ktorý sa mi prehráva v hlave.

Príbeh, ktorý sa mi prehráva v hlave sa odohráva po víťazstve, v šatni. Hovorím niečo nášmu kustódovi Manolínovi. On mi hovorí: ,,Marcelo, boli sme v 90. minúte v tuneli a videli sme kustóda Atlética. Už vyťahovali tričká s nápismi ,Campeones,! A dokonca aj šampanské!"

Smeje sa a po tvári mu tečú slzy šťastia.

Hovorím mu: ,,Teraz už môžem v pokoji zomrieť."

Toto je niečo, na čo nikdy v živote nezabudnem.

Trofeje idú do vitríny, ale zážitky idú do našich sŕdc.


4 víťazné trofeje z Ligy Majstrov za 5 rokov a zakaždým to bolo brutálne. Nevidíte ten tlak, ale iba výsledok.

V Reale Madrid neexistuje niečo ako ,,OK, tak zajtra."

Nie brácho. Dnes.

Ostatná sezóna bola sklamaním. Veľmi dobre to vieme. Nevyhrali sme nič. Nula. Bola to strašná skúsenosť. Ja mám ale hlavu hore, pretože nám to opäť dodalo hlad. Cítim vášeň ako keď som bol malý chlapec.

Keď som ako 18 ročný nastúpil na lietadlo do Španielska nevedel som, že idem podpísať zmluvu s Realom Madrid. Myslel som si, že ma budú chcieť vidieť, možno pôjdem na fyzické testy. Pricestoval som s mojou budúcou ženou, mojím dedom a najlepším kamarátom. My štyria a GPS. To je všetko, čo sme mali. Jediná ďalšia osoba v Brazílii, ktorá vedela kam idem, bol môj otec.

Nechceli sme nikomu dávať falošné nádeje.

Real Madrid je rozprávka, pamätáte?

Nenastupujete do lietadla a nehovoríte vašej rodine: ,,Počúvajte, idem hrať za Real Madrid, vidíme sa potom."

Je to blbosť! To sa ti sníva brácho!

Pamätám si, ako som sedím v kancelárii Realu Madrid po fyzických testoch a jeden z trénerov hovorí: ,,No, Marcelo, na zajtra si kúp kravatu a oblek!"

Ja som mu povedal - naozaj, prisahám, že je to pravda - povedal som: ,,Brácho, kravatu a oblek? Na čo?"

A ten chlapík hovorí: ,,Ako to myslíš, že na čo? Na prezentáciu. Na Bernabéru, synak."

Haaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa.

Keď predomňa položili zmluvu, neváhal som ani sekundu a hneď som ju podpísal.

Bam. Marcelo Vieira da Silva Júnior.

Podpísal by som to aj krvou, brácho.

Pamätám si, že to bola 5 ročná zmluva a ja som splnil môj cieľ, zostať tu 10 rokov.

No, je to už 13 rokov a malý Marcelinho z Ria je stále tu.


Ospravedľnujem sa tým, ktorý o mne pochybujú, ale ja sa nikam nechystám. Pre mňa je to, že som cudzinec, ktorý vydržal v Reale Madrid najdlhšie v histórii obrovská pocta. Je to rozprávka. Je to nonsens. Je to šialenstvo.

Dúfam, že keď ste sa dostali až sem chápete, čo to pre mňa znamená.

Musíte pochopiť, odkiaľ pochádzam.

Posledný film, ktorý sa mi prehráva v hlave: mám 8 rokov. Nemáme peniaze. Moja rodina nemá peniaze na beznín, aby ma mohli voziť na tréning každý deň. Takže môj starý otec sa obetoval, aby mi zmenil život. Predal svôj Volkswagen Variant a peniaze použil na moje cesty autobusom. Každý deň so mnou cestoval autobusom na tréning.

Každý deň, v preplnenom autobuse 410, v tom teple, bok po boku, po celom Riu.

Každý deň, bezohľadu na to, ako som hral, mi hovoril: ,,Si najlepší! Si Marcelinho! Jedného dňa budeš hrať za Brazíliu. Jedného dňa ťa uvidím na Maracanã."

Tento film, starý 25 rokov, sa mi prehráva v hlave v HD kvalite. Aj dnes si pamätám na smrad toho autobusu.

Môj starý otec obetoval všetko pre môj sen. Jeho kamaráti si z neho uťahovali, že je na mizine. On im ale vždy dokázal trefne odpovedať. Ukázal im prázdne vrecká a povedal: ,,Do pekla, pozrite sa na mňa. Nemám žiadne peniaze, ale som najšťastnejší na svete!"

Dôveroval mi. Boli sme partneri.

Preto som sa počas zápasu s Liverpoolom rozplakal na ihrisku.

Všetko sa mi to zrazu vrátilo späť.

Ten film sa mi odohral v hlave.

Počúvajte, neviem koľko sezón ma ešte v Madride čaká. Ale môžem vám slúbiť - s rukou na srdci - že na ihrisku nechám túto sezónu úplne všetko.

Ako hovorieval môj starý otec: moje vlasy, moju bradu, moje fúzy.

V pozadí prebieha toľko veľa vecí, o ktorých ľudia vôbec ani netušia. Chcem sa s vami podeliť o tieto príbehy, aby ste vedeli, čo nás trápi, na čom sa smejeme, akú dlhú cestu sme prešli. Mám v talóne ešte veľa podobných príbehov. Budete si na ne ale musieť ešte počkať. Už čoskoro, brácho. Už čoskoro.

Teraz mám ešte poslednú správu pre tých, ktorí nám neveria.

Real Madrid sa vráti.

Môžete si to dať na plagát.

Nalepiť ho na stenu.

A každý večer sa k nemu modliť.

My sa vrátime!

Originálny článok: theplayerstribune

Jsem členem a zároveň fanouškem projektu BE-PRO.COM od jeho začátku. Za ten čas jsem už vícekrát využil fukce této stránky, takže věřím, že pomůže, nebo zaujme i ostatní lidi z fotbalového prostředí. Líbí se mi myšlenka vytvoření fotbalové komunity, kterou může každý využít jako potřebuje.

Libor Hrdlička, Brankář MFK Karviná a BE-PRO uživatel

Vytvoř si nový profil

Unikátní projekt, který spojuje celý fotbalový svět na jedno místo, kde mohou všichni členové mezi sebou volně komunikovat, vytvářet vlastní síť kontaktů, poznat zajímavé lidi, sdílet své myšlenky a něco nového se naučit, či dokonce najít si nové působiště.

Peter Chrappan, profesionální fotbalista a BE-PRO uživatel

Vytvoř si nový profil

Výborný projekt, který spojuje lidi z fotbalového prostředí na jedno místo a kde každý najde přesně to, co potřebuje.

Filip Šebo, bývalý profesionální fotbalista a reprezentant

Vytvoř si nový profil