Patrice Evra: Prečo milujem túto hru

Bez takéhoto myslenia priatelia moji, by som tu dnes nesedel ako ľavý obranca, ktorý práve ukončil kariéru a ktorý hrával za reprezentáciu Francúzska, Juventus Turín a Manchester United.

Sedel by som pravdepodobne niekde v Paríži pred obchodom, prosil o peniaze, aby som si mohol kúpiť sendvič.

Nerobím si srandu. Keď som vyrastal v Les Ulis na predmestí Paríža, žil som s mojimi rodičmi a s niektorými so svojich bratov a sestier. Mám 24 súrodencov (toto takisto nie je vtip!). Takže nás žilo asi 10 v jednom dole. Môj otec zabezpečoval veľkú časť našich prijímov vďaka jeho práci veľvyslanca. Vďaka tomu sa naša rodina dostala preč zo Senegalu, kde som sa narodil, do Bruselu a neskôr do Les Ulis. Keď som ale mal 10 rokov, rozviedol sa s mojou mamou. Vzal si gauč, televízor a dokonca aj niekoľko stoličiek.

Milujem ho na život a na smrť, ale situácia, do akej nás dostal, bolo naozaj veľmi ťažká. Spával som na gauči s dvoma bratmi a jeden sa musel otočiť opačne, aby sme mali dostatok miesta. Keď bolo hotové jedlo, musel som utekať, aby sa mi ušiel aspoň kúsok. Niektorí zo starších súrodencov si našli prácu, aby nám pomohli, ale neskôr odišli. Zostal som tak iba ja, moja mama a mladšia sestra.

No a vtedy som musel ísť do ulíc.

Neznášam, keď ľudia hovoria slovo ,,gangster,,. Keď vyrastáte v štvrti, kde je na dennom poriadku streľba a občas aj vražda, robíte čokoľvek, aby ste prežili. Veľa som sa bil. Kradol som jedlo, oblečenie, videohry. Sedával som pred obchodmi a prosil o peniaze.

Hovorieval som: ,,Pane, nemáte náhodou niekoľko Frankov?"

A ľudia zvykli odpovedať: ,,Zmizni. Čo si myslíš, že peniaze padajú z neba?"

To bolo moje detstvo. To bol Les Ulis. Ale počúvajte: ja som bol šťastný.

Vždy som bol šťastný.

Viem, že niektorí z Vás videli moje videá na Instagrame, na ktorých robím všetky tie bláznivé veci a potom poviem ,,milujem túto hru"! Pre mňa to znamená ,,milujem tento život" a tie videá sú mojím spôsobom ako môžem zdieľať moju radosť s ostatnými. Nerobím tie videá preto, lebo som bohatý a slávny. Keby ste navštívili náš dom v Les Ulis, videli by ste, že som robieval už vtedy to isté. Tancoval som, spieval som a obliekal si rôzne kostýmy a parochne a blbol som spolu s mojimi sestrami. Miloval som, keď som ich mohol rozosmiať. Keď vidia dnes moje videá, jednoducho povedia: ,,Môj bože, pamätám si, ako si robil podobné veci, keď si mal päť rokov."

Ako som mohol byť tak šťastný, keď som mal tak málo? Kvôli mojej mame. Videl som, ako tvrdo pracovala, aby sa o nás postarala a uvedomil som si, že nemám absolútne žiadne právo sa na niečo sťažovať. Okrem toho, aký to má význam? Prečo nebyť dobre naladený? Keď veríte tomu, že sa Vám stane niečo dobré, budete aj vy dobre naladení.

Dovoľte mi povedať jeden príklad. Prvý deň v škole sme mali ukázať spolužiakom na papieri, kým by sme sa v budúcnosti chceli stať. Veľa spolužiakov napísalo právnik alebo doktor. Ja som napísal futbalista. Učiteľka sa ma pred celou triedou spýtala: ,,Patrice, naozaj si myslíš, že z 300 detí budeš práve ty ten jeden, ktorému sa podarí byť futbalistom?"

,,Áno," odpovedal som.

Všetci sa mi smiali.

Dlhý čas to vyzeralo tak, že učiteľka mala pravdu. Hral som na slušnej úrovni, ale nedostal som žiadne ponuky na podpis zmluvy. Potom ale, v roku 1998, keď som mal 17 rokov a hral som halový turnaj s kamarátmi, prišiel za mnou jeden pán a spýtal sa ma, či by som chcel ísť na skúšku do Turína. Jediné čo som o ňom vedel bolo, že vlastnil reštauráciu v Paríži, takže som nevedel, či mu môžem dôverovať. Rozhodol som sa, že poviem áno. Povedal, že mi na druhý deň zavolá.

Prišiel som domov a bol som presvedčený o tom, že nikdy nezavolá.

Na druhý deň zavolal! Išiel som do Turína s ním. Zmluvu mi tam nakoniec neponúkli, ale jeden z ľudí, ktorý bol prítomný na skúške, bol šéfom v Marsale, v sicílskom klube z tretej ligy. Spýtal sa ma, či by som sa chcel pripojiť k tímu. Povedal som mu, že áno.

Vrátil som sa späť do Paríža a bol som presvedčený, že tento malý klub zo Sicílie sú moje dvere do neba.

Najprv som ale musel všetko zvládnuť. Bolo mi povedané, že sa mám s mojimi novými spoluhráčmi stretnúť v jednej horskej dedinke v severnom Taliansku, kde trénovali. Nikdy som necestoval sám do zahraničia. Nehovoril som po taliansky. Odišiel som z domu iba s papierom, na ktorom bolo napísané telefónne číslo domov. Sadol som na vlak do Milána, kde som mal prestúpiť na vlak, s ktorým by som sa dostal do tej horskej dedinky. V Miláne na stanici som pozeral na jednu z obrazoviek, kde sa menili písmená, ako na starých kinách, spomínate si, nie? Pozrel som na obrazovku. Pozrel som na môj lístok. Kde je môj vlak??!!

Potom ku mne pristúpil jeden cudzinec. Jediné, čo Vám o ňom môžem povedať je, že bol zo Senegalu a bol slepý na jedno oko. Povedal: ,,Hej, ako sa máš brácho? Vyzeráš, akoby si sa stratil. Vyzeráš byť smutný."

Povedal som: ,,Áno, vôbec neviem, kam mám ísť."

Ukázal som mu môj lístok. Povedal mi: ,,Tvoj vlak už odišiel. Pred hodinou."

Wow...

Ukázal som mu telefónne číslo domov. Zavolal. Moja mama zdvihla telefón. Keď zistila, že mi ušiel vlak a som na stanici s nejakým cudzincom, takmer dostala infarkt. Kričala: ,,Okamžite ho posaďte na vlak do Paríža!"

Ten cudzinec bol ako anjel: ,,Nebojte sa," povedal mojej mame. ,,Zajtra ho posadím na správny vlak."

Vzal ma k sebe domov, býval hneď za rohom. Dal mi jedlo a nechal ma vyspať sa na zemi s ďalšími ôsmimi cudzími ľuďmi. O šiestej ráno ma zobudil a odprevadli na správny vlak. Do dnešného dňa neviem kto to bol, ale neskutočne mu ďakujem. Konečne som bol vo vlaku.

Vôbec som ale netušil, kde mám vystúpiť!

Vedel som iba názov stanice, pretože ten anjel mi ju napísal na papier. Takže som sa na každej zastávke pýtal ľudí okolo, či už mám vystúpiť.

Po chvíli som zostal vlaku iba ja a tri mníšky. Dokola som sa ich pýtal: ,,Qua? Qua?"

,,No, no, signore, no."

Keď som sa ich to spýtal tretí raz zo štyroch, už na mňa začali byť nahnevané. Našťastie som ale vystúpil na dobrej stanici. Vystúpil som, rozhliadol som sa okolo seba a čo som uvidel? Nič! Vôbec nič. Nebola tam dokonca ani lavička. Iba hrozne fúkal vietor. Ááááááááááá.

Pomyslel som si: ,,Ok, tak teraz som sa už úplne stratil. Žiadny telefón. Žiadny anjel. Žiadne mníšky."

Ako sa dostanem z tejto situácie?

Rozhodol som sa, že počkám na pomoc. Prešlo päť minút. Desať minút. Tridsať minút. Hodina. Dve hodiny. Nikto neprišiel. Začalo sa stmievať.

Prešlo šesť hodín.

Konečne som uvidel svetlá prichádzajúceho auta. Bol to šéf klubu! ,,Ospravedlňujem sa, mysleli sme si, že si zmeškal vlak. A blá, blá, blá." Vzal ma do hotela, kde bol ubytovaný celý tím. Dostal som oblečenie a tenisky. Pozrel som sa na seba do zrkadla: ,,Môj božééééééé." Bol som ten najšťastnejší chlapec na svete. Potom som zavolal mame: ,,Mami, mami, tomu neuveríš, títo ľudia nám servírujú jedlo! Sedíme tu a jeme s troma druhmi príboru!"

Začala plakať.

Na svoj prvý deň na Sicílii nikdy v živote nezabudnem. Zrovna som prišiel a nejaké dieťa so svojím otcom na mňa ukazovalo prstom a spýtalo sa ma, či sa so mnou môže odfotiť. ,,Čo? Neodohral som ani jeden zápas a títo ľudia už vedia kto som?"

Spýtal som sa ho, prečo sa chce so mnou odfotiť. Dieťa povedalo: ,,Lebo som nikdy v živote nevidel černocha."

Wow...

Vitajte na Sicílii.

Keď ma videli moji spoluhráči, boli takisto prekvapení. Bol som jediný černoch v tíme. Bolo veľmi veľa vecí, ktorým ľudia ohľadom černochov nerozumeli. Bola to skôr ignorancia ako rasizmus. V skutočnosti boli Sicílčania veľmi veľkorysí. Iba som išiel po ulici a pozývali ma k sebe domov na večeru. Hovorili mi, že som jedným z nich.

Horšie to bolo, keď sme hrali vonku. Ľudia robili opičie zvuky, hádzali po mne banány. Bolo to veľmi ťažké. Ja som ale z Les Ulis. Som tvrdý. Ešte viac ma to nakoplo.

Po roku som prestúpil do druholigového tímu Monza a sezónu potom do Nice, ktoré bolo takisto v druhej lige. V tom čase som bol útočník, ale zranil sa nám ľavý obranca a náš tréner Sandro Salvioni na poslal na ľavý kraj obrany namiesto neho. Bol som nahnevaný. Povedal som mu: ,,Toto nemôžete urobiť. Ja som útočník!" Jediným problémom bolo, že som tam hral naozaj dobre. Jedného dňa za mnou Salvioni prišiel a povedal mi: ,,Pat, vieš prečo hráš na tejto pozícii tak dobre? Pretože ju neznášaš!"

Mal pravdu. Útočil som ako blázon, pretože som chcel všetkým ukázať, že som útočník. Preniesol som svoj hnev do mojej hry. Počas druhej sezóny som sa dostal do Zostavy roka a postúpili sme do najvyššej súťaže. Prestúpil som do AS Monaco, do jedného z najväčších klubov vo Francúzsku. Dostal som svoju prvú väčšiu výplatu.

Kúpil som mojej mame dom.

Stále som ale musel čeliť viacerým výzvam. Ľudia hovoria o tom, ako sme sa s AS Monaco dostali do finále Ligy Majstrov v roku 2004. Tá najšialenejšia vec v Monacu sa stala potom, ako som nastúpil na zápas francúzskej dvadsaťjednotky. Hráč súpera mi skočil na chodidlo a vážne ho poškodil. V nemocnici som trénerovi Monaca, Didierovi Deschampsovi, povedal: ,,Je to až príliš bolestivé. Nemôžem hrať. Ledva chodím!"

Môj tím ma potreboval, takže doktori robili všetko preto, aby utlmili bolesť. Nič nepomáhalo. Potom niekto z realizačného tímu povedal: ,,Prečo to jednoducho neurobíte po starom?"

Všetci sa čudovali: ,,Ako to myslíš?"

Povedal: ,,Jednoducho mu do kopačky dajte kura."

Znelo to šialene, ale poznáte ma, som otvorený všetkému. Tak som išiel k miestnemu mäsiarovi. ,,Čo si praješ," spýtal sa mäsiar.

,,Potrebujem kúsok kuraťa. Ale veľmi malý."

Odpovedal: ,,Malý? Ako veľmi malý?"

Hovorím: ,,Tak malý, aby som si ho mohol dať do kopačky."

Len sa zasmial. A tak som prišiel domov s kuracím mäsom. Objednal som si nové kopačky: jednu veľkosť 42,5 a druhú 44. Kopol som do lopty. Och. To bolelo. OK. Bolí to, ale dá sa to zvládnuť. Nakoniec som hral zápasy s kuracím mäsom v kopačke 4 mesiace! Nepoužíval som ho počas tréningov - moja mama by mi nikdy neodpustila, keby som plytval jedlom - pred každým zápasom som ale navštívil môjho mäsiara.

,,Dobré ráno, Patrice. Ako vždy?"

Kuracie mäso mi umožnilo hrať tak dobre, že som v januári 2006 podpísal zmluvu v Manchestri United! Možno si spomínate, že som debutoval na ihrisku Manchestru City. Veľké derby. Zápas mal výkop o 12:45, čo bolo pre mňa ako Francúza nezvyčajné. Nie som príliš ,,raňajkový typ", takže som nevedel čo mám zjesť, aby som bol pripravený na zápas. Dal som si cestoviny a fazuľu. Prišlo mi strašne zle. Zvracal som. Odišiel som na izbu a nevedel som, čo mám robiť.

Mám povedať Fergusonovi, že nemôžem hrať, pretože mi je zle?

Nie Patrice, to nemôžeš urobiť. Musíš hrať.

Počas cesty autobusom na štadión sa mi krútila hlava. Svietilo slnko a bolo naozaj horúco. V Manchestri! No tak...vyskočil som do hlavičky s Trevorom Sinclairom. BOOOOOM! Lakeť priamo v mojej tvári. Všade krv. Nevedel som, čo mám robiť. Poznáte tie animované filmy, v ktorých sa pri postavičke objaví bublina, v ktorej je napísané, čo si myslí? V mojej bubline bolo napísané: ,,Môj bože, títo chlapci sú takí rýchli, takí silní. V Monte Carle bolo tak nádherne..."

Po prvom polčase sme prehrávali 2:0. Ferguson bol zúrivý. ,,A TY, Patrice," kričal na mňa. ,,Na dnes stačilo! Ideš dole a pozeraj sa, pretože sa najprv musíš naučiť hrať anglický futbal!" Vyzul som si kopačky, vyžmýkal z dresu krv. Prehrali sme 3:1. Bol som naozaj na dne.

O niekoľko mesiacov neskôr vyšla nominácia Francúzska na Majstrovstvá Sveta 2006. Moji spoluhráči Louis Saha a Mikaël Silvestre v nej boli, ja však nie. Vtedy som nebol na dne - bol som neuveriteľne nahnevaný. Strávil som celé leto v posilňovni a pozeral sa na svojich spoluhráčov z Francúzska...ako sa dostali do finále. Áno, do FINÁLE! Predstavte si to! Viem, že som tam mal byť! Chcel som rozkopať všetko okolo seba. Myslím to vážne! Správal som sa ako blázon. Viac opakovaní, väčšie váhy. Viac bolesti. Nešiel som ani na dovolenku.

Nechápal som, čo to znamená hrať za United. Bol som predsa ten výborný hráč, ale United je väčší ako čokoľvek iné. Môžete hrať pohár proti súperovi z piatej ligy, ale na štadión príde 76 000 ľudí. V Monacu sme hrali pred 6 000 ľuďmi. Bolo tam také ticho, že ste počuli z tribúny zvoniť telefón. Nežartujem!

Keď som sa vrátil na prípravu do Manchestru, bol som rýchlejší a silnejší ako kedykoľvek predtým. A po príprave...pfff...bol som nezastaviteľný. Preto som povedal, že ten zápas proti City bol môj najväčší okamih v United. Potreboval som skúsenosti. Potreboval som cítiť, že som nikto.

To ma prinútilo sa zamyslieť: ,,Musíš makať tak tvrdo, ako ešte nikdy predtým."

Cítim, že som v United našiel sám seba. Dovoľte, aby som to vysvetlil. Ak by ste prišli pred zápasom do našej šatne, povedali by ste si, že toto nie je možné. Tancovali sme a spievali. Bol som dídžej a hral som rock, rap a R&B. Potom prišiel Ferguson a povedal: ,,Čo do čerta je toto za hudbu?" Zahral som mu trochu Sinatru. To miesto bola jedna veľká párty. Keď bol ale čas zápasu a Ferguson zvýšil hlas, bolo to, akoby ste prepli vypínač. Hudba prestala hrať a z nás sa stali bojovníci, ktorí boli pripravení zomrieť jeden za druhého. Tá zmena bola neuveriteľná.

To bol charakter a profesionalizmus, aký vládol v United. Zabávali sme sa, ale keď bol čas ísť do práce, pracovali sme. A to bola moja DNA, vždy na 100%. Vďaka tomu som sa tak prepojil s klubom. V určitom bode som venoval toľko času United, že to malo dopad aj na moju rodinu. Vtedy som si pomyslel: ,,Wow, možno to už zašlo ďaleko."

Viete aký banner so sebou nosia fanúšikovia United?

UNITED

DETI

ŽENA

Presne v tom poradí!

Je to zábavné. Ale vážne, presne toto potrebujete, pokiaľ chcete uspieť v klube ako je United. Hrať za tento klub so sebou nesie veľkú zodpovednosť. Napríklad, jednou z prvých vecí, ktoré som urobil po príchode do United bolo, že som si kúpil niekoľko DVD-čiek a učil som sa históriu klubu. Keď niekam idete, je veľmi dôležité poznať históriu klubu, pretože vy ste ten, kto v nej bude pokračovať.

Odchod z United v roku 2014 bolo najťažšie rozhodnutie, aké som kedy musel urobiť. Viac Vám o tom poviem niekedy inokedy, ale môžem Vám teraz povedať, že v tom klube som plánoval ukončiť kariéru.

Keďže som sa rozhodol odísť, bol som šťastný, že som prestúpil práve do Juventusu. Po mojich 18 mesiacoch v Juventuse mi pripadalo pôsobenie v United ako dovolenka. Toľko sme behali. Keď sme si udržali čisté konto, bolo nám povedané, že súper zahrával až príliš veľa rohových kopov. Viedli sme v lige o 15 bodov, ale prehrali sme v Turíne a tréningové ihrisko na druhý deň vyzeralo, akoby na ňom niekto zomrel. Pamätám si, ako na jednom z tréningov zvracal Claudio Marchisio a musel prestať trénovať. Keď tréning skončil a všetci išli dole z ihriska, zavolal si ho tréner a hovorí mu: ,,Nie, nie, ty musíš dokončiť to, čo si začal." Bolo mu strašne zle, ale dokončil to.

To bol Juventus.

Ale United, ľudia. United je iný. United je jednoducho...ja.

Po odchode z Juventusu mi chýbala tá víťazná kultúra. Dnes mám 38 rokov a cítim, že je čas skončiť.

Mojím jediným cieľom je byť čo najlepším možným človekom, akým dokážem byť.

Možno by som to nemal hovoriť, ale v Senegale som otvoril dva domovy, kde má viac ako 400 detí zabezpečenú dobrú stravu a školu. To je najväčší úspech v mojej kariére. Budem pokračovať v nahrávaní mojich videí ,,milujem túto hru", pretože chcem moje šťastie zdieľať s Vami. Nedokážem opísať aký som šťastný, keď mi niekto povie: ,,Ó Patrice, stratil som otca, ale sledovanie jedného z Vašich videí ma rozosmialo."

No, a to ma privádza k pande. Na niektorých videách som s pandou, alebo som dokonca za ňu prezlečený. Tancujem a spievam a ešte neviem čo všetko a potom poviem: ,,Buď ako panda! Ja som čierny, biely, Aziat a som tučný. Povedz rasizmu NIE!"

Je to silný odkaz. Dúfam, že vďaka pande si ľudia uvedomia, že sme všetci rovnakí a že by sme sa všetci mali snažiť urobiť svet lepším miestom. Nesúďte ľudí podľa váhy, farby pleti, vlasov alebo očí. Všetci sme ľudia, všetci sme bratia a sestry. Sme jedna veľká rodina.

Panda mi pripomína prejav, ktorý nám dal Ferguson pred finále Ligy Majstrov proti Chelsea v Moskve v roku 2008. Boli sme v šatni, keď zrazu prišiel šéf. Ako obvykle, prestala hrať hudba. Počuli by ste padnúť špendlík. Potom Ferguson povedal: ,,Ja už som zvíťazil."

Pozreli sme sa jeden na druhého.

Pokračoval: ,,Ja som už zvíťazil. Vôbec nepotrebujeme hrať tento zápas."

Pozerali sme sa na seba: ,,O čom to hovorí? Veď zápas sa ešte ani nezačal."

Potom sa Ferguson otočil na mňa a hovorí: ,,Pozrite sa na Patrica," povedal. ,,Má 24 bratov a sestier. Predstavte si, čo všetko musela jeho mama urobiť, aby mali na stole jedlo..."

Potom sa otočil na Wayna Rooneyho.

,,Pozrite sa na Wayna. Vyrastal v jednej z najtvrdších častí Liverpoolu..."

Potom sa otočil na Park Ji-sunga.

,,Pozrite sa na Jiho, ktorý sem prišiel až z Južnej Kórey."

Ako šéf hovoril o našich príbehoch, uvedomili sme si, že naráža na priateľstvo. Neboli sme iba futbalový tím - boli sme ľudia z rôznych kútov sveta, z rôznych kultúr, rás a náboženstiev. A teraz sme tu, spoločne v šatni v Moskve a ideme bojovať pre spoločný cieľ. Vďaka futbalu sa z nás stali bratia.

,,TOTO je moje víťazstvo!" povedal Ferguson.

Všetci sme mali zimomriavky. Potom sme išli von a vyhrali Ligu Majstrov.

To je Manchester United.

Preto milujem túto hru!

Originálny článok: theplayerstribune.com