Nicolás Burdisso: Moja milovaná čokoládová krabička

Na svete existuje veľmi veľa ľudí, ktorí tvrdia to isté ako ja a verte mi, že majú pravdu. Štadión Boca Juniors je jednoducho...iný.

Rovnako ako mnoho z Vás, bol som jedným z turistov, ktorý prišiel do Buenos Aires navštíviť štadión La Bombonera. Mal som 13 rokov. Doteraz si spomínam na moment, keď som po prvý raz uvidel ten štadión. Bola to ešte stará Bombonera, pred renováciou a bola celkom prázdna, ale ja som okamžite cítil ten mýtus o Boce Juniors. 

Vtedy som bol vôbec prvýkrát v hlavnom meste Argentíny.

Viete, narodil som sa v malom mestečku v provincii Córdoba, Altos de Chipión. Pre malé dieťa je to perfektné mesto. Žije tam 1500 obyvateľov, každý každého pozná a život v meste je obmedzený na kilometer štvorcový: všetko sa deje v okruhu desiatich blokov.

Vo vnútrozemí sú väčšinou rodiny fanúšikmi veľkých klubov oveľa viac, ako lokálnych. Moja rodina vždy fandila klubu Boca Juniors. Moje detstvo, čiže osemdesiate roky, boli pre Bocu veľmi drsné. Klub nevyhrával tituly a mal veľmi veľa problémov. Pamätám si na môj prvý dres Boca Juniors: bol to dres, ktorý obliekali hráči, ktorí vyhrali Supercopa 1989, prvý titul, ktorý som zažil. Veľmi som sa o neho staral. Bol to darček od môjho otca. Ten dres bol prvý z mnoha ďalších. Takisto som mal jeden z roku 1992, z roku 1994...

Chcel som byť stredným stredovým hráčom, číslom 5. Každé dieťa v Argentíne snívalo o tom, že bude ako Fernando Redondo, ale mne sa páčili ešte dvaja hráči Boca Juniors: Claudio Marangoni a Blas Giunta. Naozajstnou legendou bol El Diego - Maradona - takisto ďalší hráč, ktorého som obdivoval bol El Cabezón Ruggeri. Mojím skutočným idolom, mojím hrdinom číslo 1 bol Burdisso. Enio Burdisso.

Môj otec, Enio, bol futbalista. Tvrdý stredný obranca, ktorý odohral jednu sezónu v prvom tíme Instituto a potom prešiel viacerými klubmi. Najprv ako hráč, potom ako tréner. Stále som za ním chodil, vkradol som sa na lavičku a do šatne. Miloval som futbal. Každú jeho časť. Takisto som hral a na miestnych turnajoch sa mi darilo.

Detský život v meste v akom som žil, bol perfektný. Futbal je to jediné, čo tam musíte robiť. Neexistuje žiadne nebezpečenstvo, nič, čoho by ste sa museli obávať. Potom sa ale niečo stalo. Niečo, čo sa stáva v živote mnoha argentínskych detí. Keď máte 13, alebo 14 rokov, musíte sa rozhodnúť.

Budete sa usilovať o futbalovú kariéru? Ak áno, musíte odísť. Opustiť to perfektné mesto. Opustiť rodinu. Povedal som 14 rokov, pretože vtedy som odišiel ja. Porozprával som sa s mojím otcom. Urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby som dostal šancu. Naskytla sa mi možnosť ísť na skúšku do Newell's Old Boys. V 90. rokoch to znamenalo veľmi veľa. Cesta z domu tam trvala asi 4 hodiny, ale pripadalo mi to ako správne miesto.

V prvom roku bol pocit osamelosti neznesiteľný. Ste sám, žijete s ďalšími deťmi a v rovnakom momente rozmýšľate nad vecami, o ktoré prichádzate. Nad vecami, ktoré robia Vaši kamaráti, nad vecami, ktoré by malo normálne 14-ročné dieťa robiť. Jedna konkrétna myšlienka ma veľmi ničila: že už nikdy v živote nebudem žiť s mojimi rodičmi.

Motívy, kvôli ktorým hráte futbal sa často bijú s realitou. Bol som preradený do tretieho tímu Newell's, ktoré hralo lokálnu ligu, ale ja som ani tam vôbec nehrával. V treťom tíme! Pre veľa detí je to zlomový moment: Ste sám, trpíte, nemali by ste sa vrátiť domov?

Nie.

Rozhodne nie.

Nechcel som sa vzdať svojho sna tak ľahko. Dokonca ani vtedy, keď ma vyhodili z mužstva, pretože potrebovali znížiť stavy.

Bol som zmätený, ale rozhodol som sa stanoviť si niekoľko cieľov. V tom som bol vždy dobrý. Povedal som si: sú dve možnosti, ako sa môžeš dostať do prvej ligy. Prvá je pre prirodzene talentovaných hráčov, ktorí to dokážu v 17tich, 18tich alebo 19tich rokoch. Druhá je pomalšia. Ale je to cesta, ktorou sa vydám ja. Tá je o vytrvalosti, obetavosti, stálosti. Je o láske k futbalu. Cítil som, že druhá cesta mi to vráti, keď budem mat 22-23 rokov. Vedel som, že budem hrať v prvej lige, jednoducho som to vedel.

Potom ma oslovil jeden chlap, ktorý ma poznal s tým, že ma vezme na skúšku do Buenos Aires. Myslel som si, že pôjde o menší klub, ale na ceste do Buenos Aires povedal čarovné slovo: Boca. Môj klub!

Najprv som si myslel, že sa zbláznil: ,,Nie je to trochu priveľké sústo? Veď vyhrali ligu trikrát v rade!"

,,Hľadajú stredného obrancu. Všetko bude OK!"

A tak pokračoval v šoférovaní. Srdce mi zrazu začalo biť o niečo rýchlejšie.

Môj otec, och, poviem Vám jeho prvú reakciu: ,,Pozri, keď ťa zoberú, vymením svoje auto za nové!" Jediným problémom bolo, že nemal žiadne auto! Len si predstavte to sebavedomie a vieru, ktorú mal vo mňa. Žartoval, akoby sa tá skúška ani nemala uskutočniť. Ale bol to správny prístup, viete? Boca bol gigant a ja som musel zostať nohami na zemi.

Prvý tréning, ktorý som tam absolvoval nebol na La Bombonera. Akadémia práve prechádzala rekonštrukciou a my sme trénovali v Parque Sarmiento, v súkromnom parku. Myslím si, že som hral dobre až do chvíle, kedy prišlo k ozajstnej skúške - noví hráči proti hráčom Boca Juniors. A táto skúška bola hrozne...dobrá! Áno, dobrá! Prehrali sme 11:0, ale na moje prekvapenie mi bolo povedané, aby som sa ešte vrátil na druhú skúšku v Boca Juniors.

Viete prečo mi povedali, aby som sa vrátil? Je to vtipný príbeh, ktorý som sa dozvedel až o niekoľko rokov neskôr. ,,V ten deň ste boli všetci hrozní," povedal mi neskôr Jorge Griffa, šéftréner akadémie. Všimol si ale, že po každom inkasovanom góle som vzal loptu zo siete a plný hnevu som sa snažil povzbudiť svojich spoluhráčov. Prvýkrát. Druhýkrát. Tretíkrát. Aj keď sme prehrávali 11:0. ,,Na toho chlapca sa musíme pozrieť," povedal Griffa asistentovi. A tak som bol pozvaný ešte raz, ale tentoraz som hral s nimi, nie proti nim. A zrazu sa sen stal skutočnosťou. Po druhej skúške som bol pozvaný, aby som prišiel znovu a potom, konečne, mi povedali, aby som zostal.

Zrazu som žil v Boca Juniors, priamo vedľa La Bombonera. Vedľa postele som mal rodinné fotky a niečo, čo som napísal ja. ,,Hrať futbal je darom od Boha. Byť ďaleko od mojich rodičov je súčasťou hry." Chýbali mi každý deň, ale to je život futbalistu.

Mimochodom, ohľadom môjho cieľu, že začnem hrať vrcholový futbal, keď budem mať 22-23 rokov, som sa celkom zmýlil...zmluvu v Boca Juniors som podpísal, keď som mal 16 rokov a svoj debut v prvom tíme som absolvoval ako 18 ročný! A bolo to preto, lebo som zmenil svoju mentalitu.

V Newell's to bolo skôr o futbalovej škole. Naučia Vás tam, ako sa správne postaviť pri preberaní lopty, ako máte založiť útok a podobne.

Boca bol iná.

V Boca Juniors musíte byť praktický. Musíte hrať tak, aby to bolo na prospech tímu. Nebol to môj štýl hry, až pokiaľ som si nepovedal: ,,OK. Chcú aby som hral takto. Tak tak aj budem hrať." Ten spôsob hry som si osvojil. A aby som bol úprimný, hral som tak po celú svoju kariéru.

Vo futbale sa nedejú veci len tak z ničoho nič. Je to proces. A môjmu procesu sa darilo.

,,Burdisso. Okamžite zavolaj sekretárovi klubu."

To bol odkaz, ktorý som si našiel na dverách mojej izby v Boce ihneď potom, ako som sa vrátil z prípravného zápasu Argentíny do 20 rokov. Bez dlhého rozmýšľania som mu zavolal. Oznámil mi, aby som sa na druhý deň hlásil na tréningu prvého tímu.

Keď som prišiel - spolu s ďalšími dvoma nováčikmi - Boca zvíťazila v lige po šiestich rokoch. Ten tlak bol obrovský. Aj napriek tomu za nami prišiel tréner Carlos Bianchi takmer okamžite potom, ako nás videl sedieť v rohu šatne a prihovoril sa nám. Pýtal sa na moju rodinu. Pýtal sa na môj štýl. Zaželal mi veľa šťastia.

Na druhý deň som išiel do najbližšieho novinového stánku a kúpil si všetky možné noviny. Bolo tam moje meno. Naozaj som bol hráčom Boca Juniors.

Keď som bol prvýkrát povolaný na lavičku prvého tímu, pamätám si, ako som prišiel do svojej izby a spomínal na štyri roky mimo domova. Vedel som, že sa to blíži. O dva týždne neskôr bol môj otec spolu s mamou na tribúne štadióna a ja som si myslel, že pôjdem opäť na lavičku. Zrazu sa však otvorili dvere a v nich stál tréner Carlos Bianchi: ,,Nicolás, nastupuješ od začiatku."

Takmer okamžite som pocítil teplo vo svojom tele. V tom istom momente som ale cítil, že toto je moja šanca. Život mi ponúkol jedinečnú príležitosť. Bolo na mne, či sa jej chopím.

Byť hráčom Boca Juniors je neopísateľný pocit. La Bombonera je jedinečný štadión. Vzbudzuje strach. Pokiaľ si na to nezvyknete, hrať tam nie je jednoduché.

Ako obrancovi, ktorý rád na ihrisku rozpráva sa mi ešte nikdy nestalo, že by som nepočul spoluhráča, ktorý hrá vedľa mňa. Môžete kľudne kričať, ale aj tak Vás nikto nebude počuť.

Je tam naozaj až taký hluk!

Ako hráč Boca Juniors si na to zvyknete. Ako hosťujúci hráč...to už je iný príbeh. Preto vzbudzuje La Bombonera strach. Je to naozaj zastrašujúce. Verte mi, niektorí to nahlas nikdy nepovedia, ale je to tak.

Ten štadión je nad Vami. Nie je okolo Vás. Odtiaľ vzniklo aj jeho meno. Je to akoby ste boli vo veľkej čokoládovej krabičke.

V Európe som stretol veľa spoluhráčov, ktorí sa zaujímali o Bocu a La Bomboneru. Prvý deň v Interi Miláno za mnou prišiel Edgar Davids a povedal mi, že by veľmi rád hral za Bocu. Daniele De Rossi je veľkým fanúšikom Boca Juniors a jeho veľkým snom je odohrať na La Bombonera jeden zápas. Tomás Rincón, Salvatore Sirigu, obidvaja snívajú o tom, že raz oblečú dres Boca Juniors. A vtedy si uvedomíte, že ste klubovým ambasádorom, ambasádorom La Bombonera.

Ako hráč som prvýkrát uvidel La Bomboneru počas tréningu. Vidíte spiaceho giganta, ktorý čaká. Potom som tam odohral svoj prvý zápas za rezervný tím, so skutočnými fanúšikmi a neviete si ani predstaviť, aké je to čarovný pocit.

Pripravujete sa na rituál La Bombonery, kedy počas cesty autobusom po susedstve La Boca, so všetkými tými domčekami, kde zvykli žiť rodiny talianskych emigrantov, ľudia hrajú na bubnoch a spievajú.

Jeden z najvýnimočnejších momentov je, kedy vchádzate zo šatne na ihrisko. Z tunela je vidieť schodisko. Nie je to však obyčajné schodisko. Schody sú veľmi malé a strašne strmé. Musíte sa po nich doslova vyštverať, ale sám. Jeden po druhom. Nie je tam miesto ani pre dvoch ľudí. Keď stojíte pred schodiskom, vidíte iba dve veci: modrú oblohu a vlajku, s ktorou máva fanúšik, aby dal všetkým vedieť, že už prichádzajú hráči. Spev a skákanie fanúšikov sa stupňuje okamžite, ako vstúpite do tejto arény, do Kolosea...na miesto, kde sa chystá boj.

Volám to portál. V jednom momente stojíte v tuneli a o minútu neskôr ste na úplne inom mieste. Tajomstvá mýtov o Boca Juniors sú tam, v tej pasáži.

Fanúšikovia spievajú rovnakú pesničku, ktorú spievajú už sto rokov hlasnejšie a hlasnejšie, keď vchádzate na ihrisko. Cítite tie vibrácie, cítite ako sa hýbu steny.

La Bombonera je ako bijúce srdce. Všetko je veľmi špeciálne.

Nikde inde som nič podobné nezažil. Je to neuveriteľné. Jedinečné. V Európe nikdy nebude podobný štadión. Je ťažké to vysvetliť. Sme od seba dva, tri metre a navzájom sa nepočujeme. V tom momente je to viac o fanúšikoch, ako o samotných hráčoch.

A tým najväčším zápasom pre hráča Boca Juniors je zápas proti River Plate. Bol to vôbec môj prvý zápas, kedy som na seba obliekol dres Boca Juniors, aj keď ešte ako hráč akadémie: River Plate, vonku. Remizovali sme 1:1. Noc predtým som nevedel spať a ten zápas som si premietal v hlave ešte niekoľko mesiacov potom.

Ale o niekoľko rokov neskôr, keď sme sa stretli s River Plate v Copa Libertadores, v roku 2000 a 2004, bola moja úzkosť úplne iná. Ako hráč sa naučíte ignorovať tlak. Každý z nás hral s hráčmi, ktorí boli lepší ako my, ale do veľkého futbalu sa nikdy nedostali. Pokiaľ sa nenaučíte spôsob, ako ignorovať tlak, nikdy sa nedostanete na najvyššiu úroveň.

Niekedy je tlak dobrý. Ale pred najdôležitejšími zápasmi nemôžete rozmýšľať nad dôsledkami, musíte to izolovať. Počas zápasu ide všetko akciu po akcii. Pokiaľ Vás niekto predribloval, neznamená to, že sa mu to podarí znovu. Považujte to za varovanie a začnite znovu. Pokiaľ rozmýšľate nad tým, čo sa stane, keď prehráte, alebo čo sa stane, pokiaľ nezvíťazíte, ste mŕtvy.

Je na Vás ako sa k tomu postavíte. Tá motivácia, nie tlak, Vás donúti urobiť niečo, čo ste dovtedy neurobili. Dá Vám niečo, čo ste dovtedy nedostali. Prinúti Vás hrať tak, ako ste dovtedy nikdy nehrali.

Nezabúdajte, že som Vám povedal, že toto je milostný príbeh. Je to pravda. Veľa ľudí nevie, že La Bombonera je takisto miesto, kde som stretol Maríu Belén, moju ženu. Priamo tam, na chodbe...tam som ju videl prvýkrát. O futbale nevedela vôbec nič a takisto absolútne netušila, že som futbalista. Stále si presne pamätám to miesto, akoby som mal v sebe GPS, kde sme sa prvýkrát stretli. Je celkom zábavné, že sa to stalo vďaka interview.

Viete, v šatni sme mali veľmi silné osobnosti. Starší hráči nemali radi, keď mladší hráči robili rozhovory. ,,Ahá, takže ty už rozdávaš rozhovory, áno?" zvykli hovoriť. Bola to ako lekcia držať sa pri zemi, aby ste najprv ,,hovorili,, na ihrisku a potom MOŽNO s novinármi. Boca je obrovský klub a niektorí mladí hráči si myslia, že už všetko dokázali a pritom ešte len začali. Takže starší hráči nás stále držali ,,v pozore".

Po návrate z Interkontinentáleho pohára v Japonsku, kde sme zdolali Real Madrid, som dostal pozvánku do Boca Radio Show. Zdráhal som sa. Pozvánka zahŕňala návštevu štúdia, ktoré bolo v apartmánovej budove a takisto večeru. All you can eat. ,,Môžete so sebou priniesť aj Vašich kamarátov z akadémie." Tak som vzal so sebou 5 svojich kamarátov a tá večera bola neuveriteľná. Nikdy nezabudnem na meno novinára, ktorý ma tam pozval: Emerson Voltaire.

A o niekoľko týždňov neskôr, po zápase s Cobreloa, som ho uvidel. Obyčajne by som sa pri ňom nezastavil. Pamätáte, čo som Vám hovoril o rozhovoroch, že?

Ale toho chlapa som poznal - on ma predsa pozval na večeru.

Vedľa neho bola skupina štedntov z univerzity, ktorí potrebovali niečo pre svoje štúdium. María Belén, ktorá študovala sociálnu komunikáciu boli s nimi aj napriek tomu, že ju zápas vôbec nezaujímal. Futbal ju vôbec nezaujímal. Na štadióne bola prvýkrát. Čakala na chodbe. Jeden zo študentov sa ma spýtal, či by som mu nemohol odpovedať na niekoľko otázok. Uvidel som ju, takže som sa pri nich pristavil.

Takto sme sa stretli. Pokiaľ sa nad tým zamyslíte, všetko to bolo iba kvôli tomu, že som prijal pozvanie na interview do jedného malého rádia a na all-you-can-eat.

A teraz si vlastne uvedomujem, že je to vôbec po prvýkrát, kedy niekomu rozprávam tento príbeh. Preto môžem povedať, že Boca, môj dres, mi dal vlastne všetko, po čom som túžil.

Na mieste, o ktorom som sníval, sa prepojili všetky body môjho osobného a profesionálneho života. Ten chlapec, ktorý mal dres zo Supercopa. Ten chlapec, ktorý bol uchvátený prvou návštevou La Bombonera. Tínedžer, ktorý opustil všetko, aby si splnil svoj sen. Profesionálna kariéra, tituly, spoluhráči, rozhovory v šatniach. Tie zápasy Superclásica v Copa Libertadores. A takisto moja žena, moje deti - Angelina, Facundo, Emilia - tá nádherná rodina, ktorú mám. Pre mňa je to všetko tam, na tom tajomnom, magickom mieste.

To schodisko v tuneli nesymbolizuje iba moju kariéru, ale takisto aj môj život. Chodím po tom schodisku každý deň. A milujem to.

Originálny článok nájdete na: theplayerstribune.com