Kevin De Bruyne: Nechajte ma hovoriť

Pomyslel som si...

No...

Nemyslel som si, že je zlý človek, naozaj. Bulvár sa o ňom ale vždy vyjadroval, že je arogantný. Takže som si pomyslel, že bude...ako to volajú angličania?

Trošku blbec (dickhead)?

Medzi mnou a Raheemom je silné puto, pretože sme do City prišli zhruba v rovnakom čase a popísalo sa o nás v médiách veľa negatívnych vecí. Písali o mne ako o tom ,,odmietnutom v Chelsea". O Raheemovi zase písali, že bol namyslený a odišiel z Liverpoolu kvôli peniazom. Písali, že sme komplikované osobnosti.

Samozrejme, keď si o sebe čítate podobné články, pomyslíte si, ja? Nie som komplikovaný. To je smiešne. Títo ľudia ma predsa vôbec nepoznajú! Úprimne, keď si ale niečo podobné prečítate o niekom inom, ovplyvní to Vaše premýšľanie. Jednoducho si nepomôžete.

Potom som prišiel do City a stretol Raheema, s ktorým sme po tréningu trochu debatovali a ja som si pomyslel: ,,Počkať, veď tento chlapík vyzerá byť v pohode! O čo tu ide?"

Popravde, nemám veľa blízkych priateľov - z futbalu alebo mimo neho. Trvá mi veľmi dlho, kým si ľudí pripustím k telu. Postupom času som sa s Raheemom zblížil, pretože naši synovia sa narodili v rovnakom období, takže sa spolu často hrávali. Raheema som naozaj spoznal a zistil som, aký rozumný a úprimný človek to je. Úplný opak toho, ako sa o ňom vyjadruje bulvár.

Takáto je pravda: Raheem je jeden z najmilších a najskromnejších ľudí, ktorých som spoznal vo futbale.

No...a jedného dňa som sa rozprával s Raheemom a ten mi hovorí niečo ako: ,,Počúvaj, predtým ako som ťa spoznal myslel som si, že budeš úplne iný. Myslel som si, že budeš odmeraný a hanblivý. Ale ty si vlastne celkom zábavný!"

Povedal som mu: ,,Mám suchý humor."

Odpovedal: ,,Veľmi suchý."

Hovorím: ,,Úprimne? Ja som si o tebe myslel, že budeš veľmi arogantný!"

Pozrel sa na mňa a prekvapene hovorí: ,,ČOOO??"

,,Aké čo? Ty si si o mne myslel, že budem čudák!"

Myslím si, že to výborné ponaučenie. Podľa mojich skúseností, futbalisti môžu byť veľmi odlišní od toho, čo čakáte, špeciálne, ak ich spoznáte o niečo viac.

Pre mňa to platí rovnako.

Chápem, prečo si o mne Raheem myslel, že budem komplikovaný. Od mojich 16 rokov ma sprevádza akýsi ,,oblak,,.

Poviem Vám jeden príbeh, ale prosím pochopte, že je pre mňa asi tou najťažšou vecou na svete, hovoriť o mne samom. Futbal? O ňom sa dokážem rozprávať hodiny. Ale hovoriť o osobných veciach je pre mňa veľmi ťažké.

Mám to jednoducho v sebe. Som si istý, že keď to niektorí ľudia čítajú, vedia o čom hovorím.

Už ako malý chlapec som bol veľmi tichý a hanblivý. Nemal som PlayStation. Nemal som príliš veľa blízkych kamarátov. Prejavoval som sa prostredníctvom futbalu a to mi vyhovovalo. Mimo ihriska som bol veľmi uzavretý. Nepovedal by som Vám ani jedno slovo. Na ihrisku som ale bol ako horľavá zmes. Viem, že sa všetci zabávali na tom videu, na ktorom kričím na Davida Silu: ,,Nechaj ma hovoriť!" Bol som tam pravdepodobne ale veľmi krotký, oproti časom, kedy som bol dieťa.

Keď ste dieťa...no, neuvedomujete si, že by to ľudia mohli prijať zle. Naučil som sa to určite zložitou cestou, to je pravda...

Keď som mal 14 rokov, urobil som rozhodnutie, ktoré zmenilo môj život. Mal som možnosť odísť do akadémie v Genku, takže som sa sám presunul z jednej časti Belgicka na druhú. Bolo to asi 2 hodiny od domova, ale ja som rodičom povedal, že tam chcem ísť.

Problém bol ten, že už doma som bol veľmi hanblivý. V Genku som bol nováčik z opačnej strany Belgicka a navyše som hovoril zábavným dialektom. Bol som pochipteľne osamelý. Nemal som vtedy veľmi spoločenský život, pretože jediným voľným dňom bola nedeľa a to bola jediná možnosť ísť domov a vidieť svoju rodinu. Takže moje prvé dva roky v akadémii boli asi najosamelejšie roky v mojom živote.

Možno si niektorí ľudia povedia, že som bol blázon...prečo by si takéto niečo robil, keď si mal 14 rokov?

Jedinou odpoveďou je, že vždy, keď som hral futbal, všetky problémy zmizli preč. Čokoľvek som cítil, akékoľvek pocity som mal, všetko zmizlo. Keď hrám futbal, všetko je dobré. Pokiaľ to chcete nazývať posadnutosťou, tak kľudne môžete.

Jednoducho, to je môj život.

Prvý rok som žil na ubytovni, kde som mal malú izbu s posteľou, pracovným stolom a umývadlom. Ďalší rok som žil u pestúnskej rodiny, ktorú platil klub pre mladých hráčov. Spolu s ďalšími dvoma hráčmi sme sa ku nim nasťahovali a to mi pomohlo, aby som žil normálnejší život.

Väčšinu času som stále trávil sám, ale všetko bolo OK. Uplynul rok a darilo sa mi aj v škole, aj vo futbale. Žiadne problémy, konflikty.

Na konci školského roku som si zbalil veci a rozlúčil sa so svojou pestúnskou rodinou.

Povedali mi: ,,Vidíme sa po prázdninách. Uži si leto!"

Okamžite po príchode domov som videl plakať moju mamu. Pomyslel som si, že asi niekto zomrel, alebo sa stalo niečo vážne.

,,Čo sa deje?"

Moja mama potom povedala slová, ktoré ovplyvnili môj život.

Povedala: ,,Nechcú, aby si sa vrátil späť!"

Odpovedal som: ,,O čom to hovoríš?"

A ona: ,,Pestúnska rodina nechce, aby sa ku nim vrátil."

,,Čo? Prečo?"

Povedala: ,,Kvôli tomu, aký si. Povedali, že si až príliš tichý. Nedokážu s tebou komunikovať. Povedali, že máš komplikovanú povahu."

Bol som naozaj v šoku. Bolo to veľmi osobné. Tá rodina mi do očí nikdy nič nepovedala. Nemali sme žiadne problémy. Väčšinu času som bol vo svojej izbe. Nikoho som neobťažoval. Rozlúčili sa so mnou, akoby bolo všetko v poriadku. A potom informovali klub, že už ma ďalej vo svojom dome nechcú.

Pre moju kariéru to bol zrazu veľký problém, pretože som nebol žiadna veľká hviezda a z ničoho nič som bol pre klub problémom. Informovali mojich rodičov, že pre mňa nebudú platiť žiadnu ďalšiu pestúnsku rodinu. Mal som sa opäť vrátiť do ubytovne - a nie zrovna do peknej. Bolo to skôr ako polepšovňa.

Pamätám si, ako mama plakala a ja som si iba vzal loptu. Zobral som ju a išiel som na dvor, na ktorom som sa ako dieťa hrával.

Jedna vec ale vo mne rezonovala: ,,Kvôli tomu, aký si."

Tieto slová sa premietali v mojej hlave stále dookola.

Kopal som si loptu o stenu hodiny a z ničoho nič, som si nahlas povedal: ,,Všetko bude OK. Za dva mesiace budem v prvom tíme. Za žiadnu cenu sa domov nevrátim s neúspechom. Za žiadnu cenu!"

Po prázdninách som sa vrátil do Genku a posunuli ma do rezervného tímu. Bol som nikto, naozaj. Ale trénoval som ako...pffffff. Mal som v sebe toľko ohňa. Bolo to šialené.

Na moment, kedy sa všetko zmenilo, si pamätám úplne presne. Hrali sme v piatok večer. Bol som na lavičke náhradníkov. Keď som nastúpil v druhom polčase, stalo sa niečo bláznivé.

Jeden gól.

Nechcú, aby si sa vrátil späť.

Druhý gól.

Si príliš tichý.

Tretí gól.

Si príliš komplikovaný.

Štvrtý gól.

Nechcú, aby si sa vrátil späť.

Piaty gól.

Kvôli tomu, aký si.

Za jeden polčas som dal 5 gólov!

Po tomto zápase ste u každého v klube musel zbadať zmenu. Dostal som sa do prvého tímu za dva mesiace. Myslel som si, že som dosiahol svoj cieľ za pár dní. A potom, samozrejme, klub oznámil mojim rodičom, že sú ochotní opäť platiť pestúnsku rodinu.

Je zábavné sledovať zmenu u niektorých ľudí vo futbale potom, ako sa Vám začne dariť.

Jedného dňa sa moji pestúnski rodičia objavili u nás v klube. Pestúnska mama prišla ku mne, akoby všetko, čo sa stalo, bolo jedno veľké nedorozumenie. Povedala niečo v zmysle: ,,My sme chceli, aby si sa vrátil. Iba sme chceli, aby si býval na ubytovni počas týždňa a u nás môžeš bývať cez víkendy!"

Možno by som to mal brať ako žart, ale vtedy mi to vtipné veľmi nepripadalo. Naozaj mi veľmi ublížili. Povedal som jej: ,,Nie. Vyhodili ste ma ako odpadky. Teraz sa mi darí a zrazu ma chcete naspäť?"

Koniec koncov, asi som jej mal poďakovať. Táto skúsenosť odštartovala moju kariéru. Nanešťastie, tento ,,oblak" ma prenasledoval ešte veľmi dlho. Keď som bol ako mladík v Genku, dokonca aj keď som podpisoval zmluvu v Chelsea, ste si o mne mohli prečítať články v belgických novinách o tom, akú mám komplikovanú povahu a vždy spomenuli historku s mojou pestúnskou rodinou.

Je pravda, že občas vybuchnem, hlavne na ihrisku. Držím veci v sebe a zrazu BOOOOM - prestanem sa ovládať. Väčšinou som o 5 sekúnd opäť kľudný. Cítim sa ale trochu nepochopený. Všetko, čo som kedy vo futbale urobil vychádza iba z jednej jedinej veci - jednoducho chcem hrať.

Keď som bol v Chelsea, v bulváre sa popísalo veľmi veľa o mojom vzťahu s José Mourinhom. Pravdou však je, že som sa s ním rozprával iba dvakrát. Plán bol, že som mal ísť na hosťovanie. V roku 2012 som išiel do Werderu Brémy a mal som úžasnú sezónu. Keď som sa v lete vrátil do Chelsea, malo o mňa záujem niekoľko nemeckých klubov. Klopp chcel, aby som prišiel do Borussie Dortmund, ktorá vtedy hrala futbal, aký si užívam. Tak som si pomyslel, že ma Chelsea asi pustí.

Mourinho mi ale napísal: ,,Zostávaš. Chcem, aby si bol súčasťou tohto tímu."

Tak som si pomyslel: ,,Super, som v jeho plánoch."

Keď som prišiel na prípravu, začalo to dobre. V dvoch zo štyroch zápasov som nastúpil v základnej zostave a myslím si, že som hral dobre. Nie výborne, ale celkom dobre. Po štvrtom zápase sa to stalo. Zostal som na lavičke a už som poriadnu šancu ani nedostal. A nedostal som ani vysvetlenie. Z nejakého dôvodu som bol nepotrebný.

A samozrejme, aj ja som urobil niekoľko chýb. Bol som veľmi naivný, čo sa týka spôsobu zvládnuť to, že ste futbalista Premier League. Čo si asi väčšina fanúšikov neuvedomuje je to, že keď ste pre klub nepotrebný, znamená to, akoby ste takmer ani neexistovali. Nedostáva sa Vám takmer žiadnej pozornosti dokonca ani na tréningu.

Ak by sa mi niečo podobné stalo dnes, nemal by som s tým žiadny problém. Dnes už viem ako mám trénovať a ako sa o seba postarať. Keď máte ale 21 rokov, nemáte vôbec poňatia, ako na to. Keď som dostal šancu hrať, v pohári proti Swindon Town, nebol som v dobrej forme. A to pre mňa znamenalo v tom čase asi koniec.

José si ma v decembri zavolal do kancelárie a to bola pre mňa pravdepodobne druhá najväčšia chvíľa v živote, ktorá mi zmenila život. Mal pred sebou nejaké papiere a hovorí: ,,Jedna asistencia. Nula gólov."

Chvíľu mi trvalo, aby som pochopil, o čom rozpráva.

Potom začal hovoriť štatistiky ďalších ofenzívnych stredopoliarov - Williana, Oscara, Matu, Schürrleho.

Bolo to v štýle - päť gólov, desať asistencií, atď.

José chvíľu čakal, kým niečo poviem a nakoniec som mu povedal: ,,Ale...niektorí z tých hráčov odohrali 15, 20 zápasov. Ja som odohral 3. Takže tam asi bude trochu rozdiel, nie?"

Bolo to veľmi zvláštne. Trochu sme sa rozprávali o tom, že by som mohol odísť na hosťovanie. A Mata bol v tom čase rovnako nepotrebný, ako ja, takže José povedal: ,,Vieš, keď odíde Mata, budeš mojou piatou voľbou, namiesto šiestej."

Bol som celkom úprimný a povedal som mu: ,,Mám pocit, že klub veľmi nechce, aby som tu bol. Chcem pravidelne hrávať. Radšej by som bol, ak by ste predali mňa."

Myslím si, že José bol trochu prekvapený, ale aby som mu nekrivdil, myslím si, že absolútne rozumel tomu, že potrebujem pravidelne hrávať. Skončilo to nakoniec tak, že klub predal mňa a nemal s tým absolútne žiadny problém. Chelsea zinkasovala takmer dvojnásobok sumy, za akú ma kúpila a ja som sa dostal do oveľa lepšej situácie vo Wolfsburgu.

Tým sa všetko zmenilo. Ale nie iba kvôli futbalu. Bolo to aj kvôli tomu, že som mal pri sebe moju (budúcu) ženu. Pomohla mi dospieť tak, že to snáď ani nikdy nevyslovím nahlas - nepoviem to dokonca ani jej. Je to tak trápny príbeh, že sa ho bojím vôbec povedať. Keďže som Vám ale sľúbil úprimnosť, tak ho teda poviem. A je aj celkom zábavný.

Začal sa tweetom. V tom čase som mal iba niekoľko tisíc sledovateľov, pretože som bol stále na hosťovaní vo Werdere Brémy. Tak som tweetol niečo o zápase a toto pekné dievča dalo tomu tweetu ,,like". V tom čase som bol single a môj kamarát si to všimol. A tak mi hovorí: ,,Vyzerá ako milé dievča, nie? Mal by si jej napísať!"

Bez váhania som mu povedal: ,,Nie, nie, nie. Prestaň. Ľudia ma nemajú radi. Nechápu ma. Určite mi ani neodpíše."

Vzal do ruky môj telefón a začal písať správu. Ukázal mi ju a hovorí: ,,No tak, môžem ju odoslať?"

Dodnes neviem prečo, ale z nejakého dôvodu som mu povedal, nech tú správu odošle.

To snáď hovorí o všetkom nie? Mal som byť veľký futbalista a nemal som odvahu ani na to, aby som napísal správu mojej budúcej manželke! Neodvážil som sa to urobiť!

Našťastie tú správu poslal môj kamarát namiesto mňa a ona odpísala! Spoznávali sme sa cez správy niekoľko mesiacov. Je pre mňa oveľa ľahšie, keď niekoho spoznám, takže potom to už bolo dobré. Naozaj zmenila môj život. Úprimne? Neviem si predstaviť, čo by som bez nej robil.

Ľudia zvyknú hovoriť o zlatokopkách a naozaj ma to hnevá. Pretože moja žena je najdôležitejšou osobou v mojom živote. Obetovala všetko, aby sa v 19tich rokoch presťahovala so mnou a pomohla mi dosiahnuť môj sen. Sme na tejto ceste spolu. Svojím spôsobom je pre mňa vzorom. Pomáha mi, aby som sa viac otvoril ľudom a to, ako to všetko zvláda, je neuveriteľné.

V roku 2015, cez prestupové obdobie sme zistili, že čaká naše prvé dieťa. Manchester City, PSG a Bayern Mníchov mali záujem o moje služby. Boli to veľmi stresujúce chvíle. Práve sme si zakladali rodinu a nevedeli sme, či sa prestup podarí a kde budeme žiť.

Osobne som chcel prestúpiť do Manchestru City. Písal mi Vinnie Kompany o celom tom novom projekte a bol presvedčený, že sa mi bude páčiť. Mal som z klubu naozaj dobrý pocit. Nechcel som ale znevažovať Wolfsburg, pretože som to tam mal naozaj rád. Tak som sa rozhodol, že budem ticho a počkám. Pre mňa, veľmi jednoduché.

Každý jeden deň, počas nasledujúcich troch týždňov mi môj agent hovoril: ,,Je to tu. Počkaj, nie je. Je to tu. Počkaj, opäť nie je."

Stres naozaj vplýval na moju manželku. Jedného dňa sme sa ráno zobudili a bol naozaj veľmi chorá. Nevedeli sme, čo máme robiť. Obávali sme sa, že by sa niečo mohlo stať nášmu dieťatku.

Mala obrovské bolesti a krvácanie. Nevedeli sme čo sa deje, tak sme sa ponáhľali do nemocnice. Mali sme strach, že sme možno prišli o dieťa. Bol to bezpochyby najhorší okamih v mojom živote. Jednoducho iba bezmocne sedíte. Jednu chvíľu myslíte na prestup. A potom, z ničoho nič, je Váš svet hore nohami.

Vďaka Bohu, s naším synom bolo všetko v poriadku.

Neviem, čo by som bez neho v živote robil. Všetko dobré, čo ma vo futbale stretlo je neporovnateľné s mojou ženou a deťmi.

Toto bol tretí najdôležitejší moment v mojom živote, pretože som si uvedomil, že futbal nie je všetko. Myslím si, že počas prvých 23 rokov môjho života som bol až veľmi pohltený futbalom. Keď som ale spoznal moju ženu a narodil sa nám náš prvý syn, zrazu som v tom všetkom nebol sám. Keď sme sa stali rodinou a ja som prestúpil do City, všetko sa zrazu zlepšilo.

A špeciálne, keď do City v druhej sezóne prišiel Pep.

Pep a ja máme podobnú mentalitu. Aby som bol presný, čo sa týka futbalu, vnímaho možno ešte o niečo intenivnejšie ako ja. Je tak...tak vystresovaný - vždy. Pod akokoľvek veľkým tlakom sme my ako hráči, myslím si, že on je ešte pod dvojnásobne vyšším. Nezaujímajú ho iba víťazstvá. Chce vidieť dokonalosť.

Na prvom stretnutí s Pepom mi povedal: ,,Kevin, počúvaj. Úplne jednoducho môžeš byť medzi 5 najlepšími hráčmi sveta. Top 5. Úplne jednoducho."

Bol som v šoku. Keď mi to ale Pep povedal s takou vierou v jeho hlase, úplne to zmenilo moju mentalitu. Bol to od neho podľa mňa geniálny ťah. Cítil som, že ho nesmiem sklamať.

Futbal je väčšinou o negatívnych veciach a o strachu. S Pepom je ale o obrovskej pozitivite. Dáva si takmer nemožné ciele. Je to taktický génius. O tom niet žiadnych pochýb. Čo je ale ľudia zvonku nevidia je to, že sám seba dostáva pod obrovský tlak, pretože chce dosiahnuť dokonalosť.

Sezóna pre mňa nebola jednoduchá. Zranenia a zápasy, ktoré som kvôli nim zmeškal - bolo to pre mňa psychicky veľmi ťažké. Sledovať zápas môjho tímu z tribúny je pre mňa horšie ako mučenie. Myslím to vážne.

Vlastne, moja žena tvrdí, že so mnou niečo nie je v poriadku. Sme spolu 7 rokov a ešte nikdy ma nevidela plakať. Neplačem dokonca ani na pohreboch. Na začiatku tejto sezóny som si ale v zápase s Fulhamom poranil koleno a poškodil som si väz. Doktori mi povedali, že budem musieť nosiť ortézu. Je to ako nočná mora, pretože bez pomoci si neviete obliecť ani spodné prádlo. Bolo to ale veľmi zle načasované, pretože deň predtým moja žena porodila nášho druhého syna.

Prišla dokonca z pôrodnice domov, keď som jej volal cez FaceTime, aby som jej povedal novinky.

Hovorím: ,,Ako sa má malý? Čo je nové?"

Odpovedala: ,,Všetko je v poriadku. Ty PLAČEŠ?"

Mal som v oku jednu malú slzu, priznám sa.

Odpovedal som: ,,No, mám zlé správy. Opäť moje koleno. Budem musieť chvíľu nosiť ortézu. Tým pádom sa budeš musieť asi starať o tri deti."

A potom som sa doslova zrútil v slzách. Nedokázal som si pomôcť. Neviem, či to bolo kvôli narodeniu nášho syna, alebo kvôli tomu, že opäť vynechám niekoľko zápasov, alebo kvôli obidvom veciam. Ale bol som na FaceTime, na tej hlúpej prednej kamere, vyzerajúc smiešne a navyše som iba nariekal.

Moja žena tomu nemohla uveriť.

Hovorí: ,,Ty si neplakal ani na našej svadbe! Neplakal si, ani keď sa narodili naše deti! Jeden sa dokonca narodil VČERA!"

Myslím si, že to hovorí za všetko.

Svadby, pohreby, narodenie dieťaťa? To je nič. Som ako skala.

Keď mi ale vezmete futbal? Zabudnite. To nevydržím.

Koniec koncov, projekt v City je o niečom väčšom, ako iba o víťazení. Ide o určitý spôsob hry a celkovú filozofiu. Preto každé ráno vstávame, preto sme v našej práci posadnutí detailami, preto sa snažíme posúvať za hranice.

Hrať jednoducho je vlastne tá najťažšia vec na svete. Ale keď to ide? To je pre mňa tá najväčšia radosť, akú v živote môžem mať.

Takže či už dosiahneme nemožné, alebo nie- myslím si, že spôsob, akým sme sa o to snažili, musí oceniť každý, kto miluje futbal. Keď hráme v City najlepšie ako vieme...je to ako...Aké je to slovo? Viete, keď meditujete?

Nirvána.

Je to pre mňa ako nirvána.

Myslím si, že som trochu komplikovaný človek, pretože sa najlepšie dokážem vyjadriť prostredníctvom futbalu. Ale toto je môj príbeh.

Ďakujem, že som Vám ho mohol povedať.

Ďakujem, že ste ma nechali hovoriť.

Originálny článok: playerstribune.com