Musím začať tak trochu trápnym príbehom. Niekedy mám pocit, že pre okolitý svet sú futbalisti a my tréneri niečo ako Bohovia, alebo podobne. Ako kresťan verím iba v jedného Boha a ubezpečujem Vás, že ten Boh nemá absolútne nič spoločné s futbalom.
Pravdou je, že každý z nás robí chyby takmer neustále. Keď som bol ešte mladým trénerom, robil som ich veľa.
Toto je príbeh o jednej z nich.
Musíme sa vrátiť späť do roku 2011. Moja Borussia Dortmund hrala proti Bayernu Mníchov. Bol to veľký ligový zápas. V Mníchove sme nevyhrali viac ako 20 rokov. Častokrát čerpám inšpiráciu z filmov, takže keď chcem motivovať mojich hráčov, vždy si spomeniem na Rockyho Balbou. Podľa môjho názoru by mali púšťať filmy Rocky 1, 2, 3 a 4 v školách po celom svete. Malo by to byť ako učiť sa abecedu. Ak dopozeráte jeden z týchto filmov a nechcete vyliezť na vrchol tej najväčšej hory na svete, asi nie ste úplne v poriadku.
No...takže večer predtým, ako sme hrali proti Bayernu Mníchov som zhromaždil všetkých hráčov na hoteli, aby som k nim mohol prehovoriť. Všetci hráči sa posadili. Boli vypnuté svetlá. Povedal som im pravdu: ,,Naposledy, čo Dortmund vyhral v Mníchove zápas, väčšina z Vás ešte nosila plienky."
Potom som im na videu pustil niekoľko scén z Rockyho 4. Scéna s Ivanom Dragom. To je podľa mňa úplna klasika.
Drago beží na bežiacom páse a je pripojený k tým veľkým počítačovým monitorom a vedci študujú jeho telo. Pamätáte? Povedal som chlapcom: ,,Vidíte? Bayern Mníchov je Ivan Drago. Má všetko, čo potrebuje! Najlepšie technológie! Najlepšie stroje! Je nezastaviteľný!"
Potom vidíte Rockyho tréning na Sibíri v tom jeho malom zrube.
Rozseká borovicu a guľatinu nosí snehom až na samý vrchol hory.
Povedal som chlapcom: ,,Vidíte? Toto sme my. My sme Rocky. Sme menší, áno. Ale máme vášeň. Máme srdce šampióna. Dokážeme nemožné!“
Stále som pokračoval vo svojom prejave, ale v určitom bode som sa pozrel na svojich chlapcov a na ich reakciu. Očakával som, že budú ,,na špičkách“, pripravení vyškriabať sa na vrchol tej hory na Sibíri, že budú šialení.
Omyl! Každý tam iba sedel a pozerali na mňa, akoby práve zaspávali.
Nič. Absolútne žiadna reakcia.
Pozerali na mňa a akoby si hovorili: ,,O čom to do pekla tento šialenec hovorí?“
Potom som si uvedomil: ,,Počkať, počkať. Kedy natočili Rockyho 4? V roku 1980, alebo tak nejak? Kedy sa títo chlapci vôbec narodili?“
Spýtal som sa: ,,Moment chlapci. Zvdihnite prosím ruku tí, ktorí viete, kto je Rocky Balboa.“
Ruku zdvihli dvaja chlapci. Sebastian Kehl a Patrick Owomoyela.
Všetci ostatní boli ako: ,,Prepáčte tréner, nepoznáme ho.“
Môj celý prejav – nonsens! Toto bol najdôležitejší zápas sezóny. Môžno to bol najdôležitejší zápas niektorých hráčov v živote. A tréner tu vykrikuje niečo o Sovietskej technológii a o Sibíre už 10 minút! Hahahahaha! Veríte tomu?
Musel som začať môj prejav znovu a bez prípravy.
Vidíte? Toto je skutočný príbeh. Toto je to, čo sa v živote stáva. Sme ľudia. Niekedy sa sami strápnime. Tak to funguje. Myslíme si, že práve hovoríme ten najlepší prejav v histórii futbalu a v skutočnosti je to úplny nonsens. Ale ďalšie ráno vstaneme a ideme ďalej.
Viete, čo je vôbec tá najdivnejšia vec z tohto všetkého?
Úprimne, nie som si istý, či sme ten zápas vyhrali alebo prehrali. Som si celkom istý, že som hovoril tento prejav v roku 2011 predtým, ako sme Bayern porazili 3:1 – takto by to bol asi lepší príbeh! Ale nie som si 100% istý.
Toto je jedna z vecí, ktorú o futbale veľa ľudí nechápe.
Výsledok? Na ten zabudnete. Všetky tie výsledky sa Vám v hlave pomiešajú.
Ale tí chlapci, tie chvíle, ktoré som prežil, tie malé príbehy...na to nikdy nezabudnem.
Som poctený, že som vyhral cenu FIFA pre najlepšieho trénera za rok 2019. Úprimne ale nerád stojím na pódiu s trofejou sám. Všetko, čo som vo futbale dosiahol je vďaka ľudom, ktorí sú okolo mňa. Nie iba hráči, ale moja rodina, moji synovia, jednoducho všetci tí, ktorí pri mne stoja od začiatku, keď som bol veľmi, ale veľmi obyčajná osoba.
Úprimne, keby prišiel niekto z budúcnosti za mnou, keď som mal 20 rokov a povedal mi čo všetko dosiahnem, neveril by som mu. Keby za mnou priletel sám Michael J. Fox a povedal mi čo sa stane, povedal by som mu, že je to nemožné.
Keď som mal 20 rokov zažil som niečo, čo úplne zmenilo môj život. Stále som sa cítil ako dieťa, ale stal som sa otcom. Nebolo to úplne ideálne načasované, aby som bol úprimný. Hral som futbal na amatérskej úrovni a chodil som na univerzitu. Aby som zaplatil školné, pracoval som v sklade, kde ukladali filmy, ktoré práve išli do kín. Pre mladých ľudí: nebavíme sa tu o DVD-čkach! Boli to neskoré 80. roky, kedy bolo všetko na ,,filme“. Nákladné autá prišli o 6:00 ráno aby naložili nové filmy a my sme nakladali a vykladali tie obrovské kovové kanistre. Boli naozaj ťažké.
Denne som spával iba 5 hodín, ráno som išiel do skladu a potom počas dňa do školy. Večer som išiel na tréning a potom som sa rýchlo ponáhľal domov, aby som strávil aspoň nejaký čas s mojím synom. Boli to pre mňa ťažké časy. Naučili ma ale, o čom je skutočný život.
V mladom veku som musel veľmi rýchlo dospieť. Všetci moji kamaráti ma volali večer do baru a každá jedna kosť v mojom tele tam chcela ísť. Samozrejme som tam ale ísť nemohol, pretože som už nežil iba sám pre seba. Malé dieťa nezaujíja, že si unavený a chceš prespať polovicu dňa.
Keď máte obavy o budúcnosť a o toho malého človeka, ktoré ste priviedli na svet verte mi, že to sú ozajstné obavy. Sú to vážne starosti. Čokoľvek sa stane na futbalovom ihrisku je v porovnaní s tým maličkosť.
Niekedy sa ma ľudia pýtajú, prečo sa stále usmievam. Dokonca aj po prehratom zápase sa z času na čas usmievam. Keď sa narodil môj syn pochopil som, že futbal nie je vecou života a smrti. Nezachraňujeme životy. Futbal nie je niečo, čo by malo šíriť smútok a nenávisť. Futbal by mal byť o inšpirácii a radosti, zvlášť pre deti.
Vidím, čo dokáže tá malá lopta urobiť pre život mojich hráčov. Príbehy hráčov ako Mo Salah, Sadio Mané, Roberto Firmino a ďalších sú neuveriteľné. Ťažkosti, ktoré som prežil ako malý chlapec v Nemecku sú nič v porovnaní s tým, čo museli prežiť títo chlapci. Prežili obrovské množstvo okamihov kedy sa mohli vzdať, ale odmietli to.
Nie sú to Bohovia. Jednoducho sa nikdy nevzdali svojho sna.
Myslím si, že 98% futbalu je o tom, že sa musíte vysporiadavať so zlyhaniami a aj napriek tomu musíte nájsť v sebe úsmev a radosť pre futbal na ďalší deň.
Zo svojich chýb sa učím od samého začiatku. Nikdy nezabudnem na tú prvú. Stal som sa trénerom v Mainze v roku 2001, kde som predtým pôsobil 10 rokov ako hráč. Problémom bolo, že všetci hráči boli moji kamaráti. Cez noc som sa stal ich šéfom. Stále ma volali ,,Kloppo“.
Keď som mal na druhý deň oznámiť zostavu na zápas pomyslel som si, že bude najlepšie, keď to jednotlivým hráčom poviem osobne.
Popravde, bol to veľmi zlý plán, pretože sme na hoteli mali iba dvojlôžkové izby.
Tak si to predstavte. Prišiel som do prvej izby a posadil som sa vedľa dvoch hráčov, pričom jednému z nich som povedal, že hrá zajtra od začiatku.
Potom som sa otočil k tomu druhému a povedal som mu: ,,Bohužiaľ, ty zajtra nebudeš hrať od začiatku.“
Zistil som, že môj plán bol naozaj hlúpy presne v momente, keď som tomu druhému hráčovi povedal, že nenastúpi. ,,Ale...Kloppo...prečo?“
Poväčšine na to nie je žiadna odpoveď. Jediná správna odpoveď je: ,,Môžem postaviť iba 11 hráčov.“
Bohužiaľ som to isté musel urobiť ešte 8 krát – 18 hráčov v 9 dvojlôžkových izbách. Dvaja hráči sediaci na posteli: ,,Ty hráš, ty nie.“
Zakaždým: ,,Ale...Kloppo...prečo?“
Hahahahaha! Bolo to neznesiteľné!
Toto bolo moje prvé z veľmi veľa ďalších šliapnutí do ho*na ako trénera. Čo urobíte? Zoberiete vreckovku, utriete ho a snažíte sa z toho poučiť.
Pokiaľ mi stále neveríte, skúste si predstaviť toto: Aj môj najväčší trénerský triumf sa zrodil z pohromy!
Prehrať 3:0 na ihrisku Barcelony v Lige Majstrov minulú sezónu bol ten najhorší možný výsledok. Keď sme sa pripravovali na druhý zápas, môj príhovor bol veľmi priamočiary. Tentoraz som nehovoril o Rockym. Väčšinu času som hovoril o taktike. Takisto som im ale povedal pravdu: ,,Musíme hrať bez dvoch svetových útočníkov. Všetci vonku hovoria, že je to nemožné. A buďme úprimný, je to pravdepodobne nemožné. Ale ste tu vy. A vďaka Vám máme šancu!“
Naozaj som tomu veril. Nebolo to kvôli ich futbalovým schopnostiam. Bolo to vďaka tomu, akými boli osobnosťami a vďaka tomu, čo všetko v živote prekonali.
Dodal som ešte jednu vec: ,,Keď neuspejeme, tak neuspejme tým najkrajším možným spôsobom.“
Samozrejme, že je pre mňa jednoduché povedal tie slová. Som iba chlapík, ktorý vykrikuje spoza čiary. Je oveľa ťažšie pre hráčov, aby to tak na ihrisku naozaj urobili. Ale vďaka tým chlapcom a vďaka tým 54 000 ľuďom na Anfield Road sme to dokázali.
Na futbale je krásne to, že nič neurobíte sám. Nič, verte mi.
Nanešťastie, ten najúžasnejší moment v histórii Ligy Majstrov...som nevidel. Možno je to dobrá metafora pre život trénera, neviem. Ale z toho geniálneho momentu, ktorý predviedol Trent Alexander-Arnold som nevidel absolútne nič.
Videl som ako lopta opustila ihrisko na rohový kop.
Videl som, ako za ňou beží Trent a berie ju do rúk. Videl som, ako za ním išiel Shaqiri.
Potom som sa ale otočil, pretože sme pripravovali striedanie. Hovoril som niečo asistentovi a...mám zimomriavky vždy, keď na to pomyslím...zrazu som počul ten krik.
Otočil som sa na ihrisko a videl som loptu, ako letí do siete.
Otočil som sa naspäť na lavičku na Bena Woodburna a ten mi hovorí: ,,Čo sa stalo?“
,,Nemám poňatie!“
To, čo sa dialo na Anfielde...totálne šialenstvo! Takmer som nepočul môjho asistenta, ktorý na mňa kričal: ,,Tak čo, ideme teda striedať?“
Hahahahaha! Nikdy nezabudnem na to, ako mi to hovoril. To vo mne zostane navždy.
Dokážete si to predstaviť? 18 rokov ako tréner, milióny hodín odpozeraných zápasov a ja som nevidel tú najšikovnejšiu vec, ktorá sa kedy udiala na futbalovom ihrisku. Video s Divockovým gólom som potom videl asi 500 000 krát. Na vlastné oči, priamo na ihrisku som ale videl iba to, ako letí lopta do siete.
Keď som po zápase sedel v tej mojej malej miestnosti, nedal som si ani glg piva. Nepotreboval som ho. Sedel som tam potichu s fľašou vody v ruke a usmieval som sa. Ten pocit nedokážem opísať slovami. Keď som prišiel domov, celá rodina ma čakala vo veľkej párty nálade. Bol som ale tak emocionálne vyčerpaný, že som si okamžite ľahol do postele. Moja myseľ a moje telo boli úplne prázdne.
Mal som najlepší spánok v mojom živote.
Najlepšie na tom bolo to prebudenie sa na druhý deň: ,,Ono je to stále pravda. Naozaj sa to stalo."
Pre mňa je futbal jediná vec, ktorá je viac inšpirujúca ako film. Ráno sa zobudíte a ono to všetko bola pravda. Knokautovali ste Draga. Naozaj sa to stalo.
Rozmýšľal som nad tým od tohto júna, keď sme vzali víťaznú trofej Ligy Majstrov do ulíc Liverpoolu. Nepoznám slová, ktoré by opísali tú emóciu. Išli sme autobusom a kedykoľvek sme si už pomysleli, že slávnosť skončila, že na uliciach už nemôžu byť ďalší ľudia, tak sme zašli za roh a tam naozaj boli ešte ďalší ľudia. Neuveriteľné. Ak by sme mohli zhromaždiť všetky tie emócie, radosť a všetku lásku a vypustiť ich do vzduchu, svet by bol lepším miestom.
Nedokázal som emóciou z toho dňa dostať von z mojej hlavy. Futbal mi dal v mojom živote všetko. Ja chem ale urobiť niečo viac, aby som to svetu vrátil. Ľahko sa mi to hovorí, jasné. Ako ale vlastne urobíte niečo odlišné? Niečo iné?
Za posledný rok ma naozaj inšpirovali hráči ako Juan Mata, Mats Hummels, Megan Rapinoe a ďalší, ktorí sa pripjili ku Common Goal. Ak ich prácu nepoznáte tak vedzte, že je úžasná. Viac ako 120 hráčov venuje 1% zo svojho platu pre neziskovú organizáciu, ktorá podporuje futbal po celom svete. Doteraz už pomohli podporiť mládežnícke futbalové programy v Južnej Afrike, Zimbabwe, Kambodži, Indii, Kolumbii, Veľkej Británii, Nemecku a v mnohých ďalších krajinách.
Nemyslite si, že je to iba pre najbohatších futbalistov sveta. Napríklad celá základná zostava ženskej kanadskej reprezentácie sa pripojila takisto. Pripojili sa futbalisti z Japonska, Austrálie, Škótska, Kene, Anglicka, Ghany, atď. Ako Vás toto môže neinšpirovať? O tom je futbal.
Chcem byť súčasťou tohto projektu. Takže venujem 1% môjho ročného príjmu Common Goal-u a dúfam, že sa ku mne pripoja ďalší ľudia z futbalového prostredia.
Buďme úprimní. Sme veľmi bohatí. Je našou zodpovednosťou vrátiť niečo deťom na celom svete, aby dostali šancu na dôstojný život.
Nesmieme zabudnúť na to aké to je, keď sme aj my mali ozajstné problémy. Tá bublina, v ktorej žijeme, nie je reálny svet. Mrzí ma to, ale hocičo, čo sa stane na futbalovom ihrisku, nie je reálny problém. Táto krásna hra by mala mať väčší zmysel ako iba príjmy a trofeje, nie?
Predstavte si, čo by sme mohli dosiahnuť, keby sme všetci spolu venovali 1% z nášho príjmu pre pozitívnu zmenu na tomto svete. Možno som naivný. Možno som iba staromódny snílek.
Pre koho je ale táto hra?
Všetci veľmi dobre vieme, že je pre snílkov.
Originálny článok: theplayerstribune.com
