Federico Bernardeschi: Biela čiara

Väčšina tej bielej farby, ktorú sme videli, bola z kopca, ktorú vykopali a spracovali muži z nášho mesta. Môj otec, tak ako veľa ďalších ľudí, bol zamestnaný vo firme, ktorá pracovala s mramorom. Pracoval dlhé hodiny. Naozaj, veľmi dlhé hodiny. Vstával o piatej hodine ráno a domov prišiel o šiestej večer.

Okolo nás bolo toľko bielej farby, toľko mramoru, že sa mi o ňom dokonca aj snívalo. Mal som v hlave jeden obrázok, asi keď som mal šesť rokov. Nie som si istý, či to mám volať obrázok, bolo to skôr krátke video. Väčšinou to bolo keď som zaspal, alebo keď som na dlhšiu chvíľu zavrel oči.

Videl som dlhý, tmavý tunel. Spočiatku som nevidel svetlo na konci tunela. Viem Vám iba povedať, že som bol v tuneli. Potom som uvidel bielu čiaru. Možno to bol mramor, možno nie, ale bolo to jedno. Pointou bolo, že mi tá biela čiara ukázal cestu z tunela. Ukázala mi cestu, ktorou som chcel ísť.

Keď som bol mladý, nerozumel som pointe toho sna - nedávalo mi to žiadny zmysel. Nikam som nepotreboval ísť.

Miloval som svoj život. Mal som svoju rodinu. Mal som futbal. To bolo všetko čo som potreboval, odkedy ma môj otec ako trojročného vzal do obrovského hračkárstva v centre mesta. Vkročil som dovnútra a okamžite som sa rozbehol za futbalovou loptou. Vzal som ju do rúk a povedal som mu, že odchádzame. Chcel, aby som sa pozrel aj na iné hračky, ale ja som v tom mal jasno.

A pretože som vedel čo chcem, nedopustil som, aby mi niečo stálo v ceste. Taký mám charakter. Alebo inak - taký je náš charakter. Pokiaľ pochádzate z Carrary, ste tak tvrdý, ako mramor - kľudne sa spýtajte Gigiho Buffona. Mramor.

Taká je aj moja rodina. Moja mama pracovala ako sestrička v nemocnici v blízkosti nášho domova. Bola prísna, ale milujúca. Dokázala ,,prepnút,, z vážnej ženy, na profesionálnu sestričku, až po milujúcu matku behom sekundy. Medzi ňou a mojím otcom bola dokonalá rovnováha. Otec ma stále tlačil, aby som robil veci lepšie, aby som robil stále viac a viac. A keď ste dieťa, tak sa Vám niekedy zdá, že je na Vás nahnevaný. Keď som bol starší tak som chápal, že chcel odomňa viac preto, lebo vo mňa veril - vedel, že to dieťa, ktoré sa nechcelo hrať s inou hračkou ako s futbalovou loptou, je naozaj celkom dobré.

A ja som bol dobrý. Moje mesto bolo ale malé a nebolo tu niečo také, ako dobrý mládežnícky tím. Takže sme ako rodina urobili rozhodnutie: v ôsmych rokoch som išiel hrať futbal do Ponzana, do jedného z mládežníckych tímov Empoli, ktoré bolo vzdialené niečo viac ako 100 kilometrov od môjho domova. Moja mama ma vyzdvihla zo školy o 15:15 - 45 minút predtým, ako hodina normálne skončila. Potom mi dala misku s teplými cestovinami - tými najlepšími! A potom sme išli na juh pozdĺž Ligúrskeho mora v našom šedom aute - Opel Vectra. Po asi 40 minútach sme prišli do Pisy a odtiaľ sme išli na východ smerom k Empoli. Odtiaľ to bola zhruba ešte pol hodina, kým sme dorazili. Zvykol som prísť na tréning o niečo neskôr. Kopačky som si obul už v aute a ihneď potom, ako mama zastavila, som šprintoval na ihrisko a pripojil sa k tréningu. O dve hodiny skončil tréning a vydali sme sa rovnakou cestou naspäť. V posteli som nebol skôr ako o 22:30 alebo 23:00. Vstával som o 8:00 - a znovu to isté.

Absolvoval som to takto štyrikrát do týždňa nasledujúcich niekoľko rokov.

Bolo to náročné. Ale stálo to za to. Pretože potom ako som opustil Empoli, išiel som do Fiorentiny - do klubu z Florencie, ktorý bol o niečo ďalej na východ ako Empoli, ale išlo sa tam rovnakou cestou, po ktorej sme spolu s mamou jazdievali. A ona so mnou zostala na každom kroku mojej cesty.

Najmä v tom najťažšom bode.

Keď som mal 16 rokov, bol som veľmi blízko tomu, aby som sa dostal do prvého mužstva Fiorentiny. Podával som najlepšie výkony v mojom živote. Počas jednej bežnej fyzickej prehliadky však lekársky tím zistil, že niečo nie je v poriadku. Takže som o niekoľko dní neskôr navštívil spolu s mojou mamou lekára. Absolvoval som nejaké testy. Röntgen. A o niekoľko minút prišiel lekár s výsledkami.

,,Federico, vyzerá to, že je tu problém."

Pomyslel som si: ,,Mám 16 rokov. Mám životnú formu. Nemôže tu byť žiadny problém."

,,Máš zväčšené srdce. Nie sme si istí, ako zlé to je. Existuje možnosť, že nebudeš môcť pokračovať vo svojej futbalovej kariére."

,,Existuje možnosť? Nie...neexistuje žiadna možnosť!"

Nedokázal som tomu uveriť. Odmietal som ho počúvať. Moja mama sa ma snažila ukľudniť.

,,Musíme to pozorne sledovať počas niekoľkých nasledujúcich týždňov," povedal lekár. ,,A medzitým nebudeš môcť hrať futbal šesť mesiacov."

Vedel som, že to bolo dôležité obdobie pre rozvoj mojej kariéry. Nemohol som si dovolit vynechať toľko času. Moja mama to vedela tiež. Bol to hrozný, ale naozaj hrozný deň.

Býval som vo Florencii sám, mal som 16 rokov, a nemohol som robiť nič. Moji rodičia pracovali v Carrare, takže ma navštívili, kedy mohli...ale aj napriek tomu...snažil som sa niečo robiť...ale aj napriek tomu to bolo najťažších 6 mesiacov môjho života.

Čas plynul. Nespočetné množstvo prehliadok, špecializovaných návštev a stretnutí...nakoniec pomocou špeciálnych diét a liekov som tento problém prekonal.

Z nejakého dôvodou, keď už bolo všetko v poriadku, spomenul som si na ten obrázok, ktorý som zvykol vídavať. Viete, ten s tým tunelom. Uvedomil som si, že to svetlo, tá biela čiara, ten mramor - alebo čokoľvek to bolo - som bol ja, na mojej ceste. Tunel bolo to neznámo, tie prekážky, tie bitky, ktoré musím prekonať. Vídaval som ten obrázok niekoľko rokov, ale trvalo mi to dlho, aby som zistil, čo to naozaj znamená a prečo som to videl v mojich snoch.

Pokiaľ si prejdete niečím podobným, mysím si, že je nemožné, aby Vás to nejakým spôsobom nezmenilo. Stále viac som si uvedomoval tú krehkosť mojej cesty - aké šťastie som mal, že som mohol byť v pozícii, v akej som bol.

Takže svoje míľniky, ako debut v Serii A v roku 2014 a moju nomináciu do talianskej reprezentácie v roku 2016, som si cenil oveľa viac, ako by som si ich cenil, ak by som bol mladší. Tieto veci sa udiali vďaka mojej rodine a vďaka ľuďom, ktorí boli pri mne.

Spomedzi všetkých ľudí, s ktorými som sa stretol vo Fiorentine, by som poukázal na dvoch.

Prvým je Paulo Sousa, v tom čase náš tréner, ktorý si ma posadil a dal mi niekoľko rád. Povedal mi, že som bol neuveriteľný talent a že môj charakter ešte prekonal moje schopnosti. Povedal mi ale, že aby som sa stal šampiónom, musím do seba investovať. Všetko, čo robíte, na ihrisku alebo mimo neho, musí byť zamerané na víťazenie - tak sa naozaj dobrí hráči dostanú tam, kam chcú.

Nikdy na to nezabudnem.

Druhým bol náš kapitán Davide Astori, s ktorým som sa naozaj zblížil.

Bol jedným z tých ľudí, ktorí sa narodili preto, aby boli lídrami, viete? Každý deň na tréningu nám ukázal cestu. Keď som bol starší, zvykol si ma zavolať pred tréningom bokom, prihrávali sme si loptu a on mi dal vždy niekoľko rád. Na cestách sme zvykli spolu po večeroch hrávať hry alebo pozerať staré filmy. Mal vynikajúceho ducha, bol milujúci a milý. Keď som sa stal pravidelným členom základnej zostavy, obrátil som sa na neho pri poklese formy, alebo počas zlých časov. Kedykoľvek som dal gól, dostal som od nášho fotografa emailom fotografie, aby som si ich mohol dať na moje sociálne siete. A na každej fotke bol prvým hráčom, ktorý ma prišiel objať, Davide Astori.

Môj priateľ, náš kapitán.

Ako viete, zomrel počas spánku v marci roku 2018.

Mal 30 rokov. Tridsať!

Bol už mužom, ale aj napriek tomu bol niekoho synom.

Davide zomrel kvôli zástave srdca. A rovnako často, ako sa snažím nemyslieť na moje srdcové problémy, Davideho smrť je veľmi jasná pripomienka: čas je krátky a my, ktorí žijeme, sme tí šťastní. Vždy.

Myslel som na Davideho veľmi veľa krát, počas môjho prestupu do Juventusu v lete 2017. Pozeral som si staré videá mojich gólov a videl som Davideho, ako zo stredového kruhu beží za mnou so zdvihnutými rukami. Rozrpával som sa s ním predtým, ako som odišiel. Chápal ma. Ale nebolo to ľahké.

Niekoľko týždňov po jeho smrti som si dal vytetovať jeho číslo vedľa modlitby Ave Maria na moju ruku.

Teraz, nech idem kamkoľvek, je stále so mnou, navždy ma bude ochraňovať.

Som veriaci. Vždy som bol. A jednou z vecí, ktorej verím je, že týmto životom iba prechádzame za niečím veľkým. Verím tomu. Naozaj. Existuje lepšie, svätejšie miesto, pre ktoré sme určení. A keď sa tam niekedy dostanem, prvou osobou, ktorú vyhľadám, bude Davide.

Môj priateľ, náš kapitán.

Všetky veci, ktoré som Vám teraz povedal, sú mojou súčasťou a sú súčasťou toho, kým sa chcem stať.

Som nesmierne hrdý na to, že som v Juventuse. Samotný klub a mesto sú úplne odlišné od všetkým, v ktorých som doteraz žil. Všetko klišé, ktoré Vám povie každý nový hráč Juventusu o víťazení a kultúre - to všetko je pravda! Od trénerov, cez fyzioterapeutov až po ľudí v kuchyni...všetci chcú víťaziť. Tak to je. Je to posadnutosť. A u mňa je to už takisto rovnaké.

Keď vidím dres Juventusu dnes, spomeniem si na tunel. Spomeniem si na mramor. Tá čierna...tá biela...všetko je to tam. Dostalo ma to až sem!

A čokoľvek ešte príde, som na to pripravený.

Originálny článok: theplayerstribune.com