Tento príbeh Vám povie všetko, čo potrebujete vedieť o mojej rodine. Majstrovstvá Sveta. 1998. Mal som 5 rokov. Môj brat Muriel mal 10.
Boli sme u našej tety na veľkej párty a pozerali sme semifinálový zápas Brazília proti Holandsku. Moja teta pripravila všetko to jedlo, tortu a podobne.
Zápas dospel až ku pokutovým kopom a môj otec so strýkom sa mohli doslova zblázniť od nervov. Nezvládali ten tlak. Nedokázali ani sedieť.
Keď Taffarel chytil výťazný pokutový kop, môj otec sa rozbehol z obyvačky do kuchyne a od radosti sa takmer zbláznil. A potom urobil čo?
,,Skočil,, tvárou priamo do torty. A potom sa rozbehol späť do obývačky a kričal: ,,Ideme do finále! Ideme do finále!"
Bola to tá najzábavnejšia vec, akú som ako malé dieťa videl.
Môj otec bol blázon, ale v dobrom.
O 20 rokov neskôr ide na Majstrovstvá Sveta jeho syn. A aby som bol úprimný, som pravdepodobne ako on, aj keď to nerád priznávam. Keď ma vidíte v drese Brazílie, alebo Liverpoolu, možno Vám pripadám ako celkom kľudný človek. Nebol som ale vždy taký. Ak by ste poslali skauta, aby o mne napísal report, ešte keď som bol dieťa, vyzeral by asi takto:
Alisson Becker: brankár, 7 rokov
Nízky. Zúrivý. Často vykrikuje.
Viem, že toto zrovna neznie ako brankár národného tímu Brazílie, ale je to pravda. Prešiel som si celkom dlhú cestu.
V skutočnosti, keď som prišiel do puberty, nebol som dokonca ani najlepším brankárom v našej rodine. Muriel bol takisto brankárom a naozaj vedel, ako ma nahnevať. Presne vedel, čo má urobiť, aby som stratil nervy. Myslím si, že všetci bratia majú tento talent. Nejakým spôsobom mi to ale pomohlo, aby som dokázal ovládať svoje emócie.
Muriel je tou najdôležitejšou osobou v mojom príbehu.
Kvôli nemu som vlastne skončil v bráne. Niektorí ľudia tvrdia, že som bol predurčený byť brankárom a možno je to pravda. Moja mama bola brankárka v školskom hádzanárskom tíme. Môj starý otec bol brankárom v amatérskom tíme môjho rodného mesta Novo Hamburgo. A môj otec bol brankárom vo firemnom tíme. Takže, možno to bolo súčasťou božieho plánu, ktovie?
Keď som mal 5 rokov, išli sme sa pozrieť s bratom, ako chytá náš otec. Videli sme ho, ako strašne si to užíva. Aby som bol úprimný, tiež bol na ihrisku veľký blázon - vždy sa hádzal útočníkom pod nohy...ale najprv tam išiel hlavou! Mal vážne divoký štýl. Obaja sme ho obdivovali a jeho štýl sme aj zdedili. Vidíte svojho otca ako robí dobre nejakú vec a poviete si: ,,Chcem byť ako on."
Skutočným dôvodom prečo som sa stal brankárom bol ale môj brat. Hrával som futbal s jeho kamarátmi a všetky boli starší a vyšší ako ja. Takže sa vyberali tímy...no, samozrejme, najmenší chlapec išiel do brány. O tom sa ani nediskutovalo, chápete?
Bolo to OK, pretože som bol v bráne rád. Lepšie povedané, miloval som to.
Samozrejme, vtedy bol futbal iba o zábave - potom ale prišli Majstrovstvá Sveta 2002 v Japonsku a Južnej Kórei. Na úsvit sme sa s bratom zobudili a pozerali sme zápasy. A keď to Brazília vyhrala...nikdy na ten pocit nezabudnem. Bolo to, akoby som mal zjavenie. Pomyslel som si...toto budem robiť. Budem hrať za Brazíliu. Pôjdem na Majstrovstvá Sveta. A vyhrám ich!
Začal som brať futbal vážnejšie. Stál som v bráne kedykoľvek, keď sme hrali futbal na uliciach v Novo Hamburgo. Keď sme sa presťahovali do rodinného domu, hrávali sme s bratom 1 vs. 1 s malou platsovou loptou. Otvorili sme dvere do obývačky a používali sme ich ako bránku. To bolo krviprelievanie! A toľko zábavy. Možno najlepšie časy v mojom živote.
V tých časoch som začal hrávať v mládežníckom tíme Internacionalu, v Porto Alegre. Je to jeden z veľkých brazílskych klubov, takže som niečo musel vedieť. Mal som ale jeden problém.
Bol som stále nízky.
Viete, fyzicky som dospel o niečo neskôr, takže všetci ostatní brankári v mojom veku boli vyšší a silnejší ako ja. Mali sme taký test dospievania, ktorý hodnotil hráčov od 1 do 5. A keď sa moji spoluhráči dostali do piateho štádia - ja som bol stále eštev druhom. To pre brankára nie je veľmi dobré, že? Musíte byť vysoký, musíte vyskočiť vysoko, musíte zabrániť gólu, že?
Inak povedané, nízky brankár nebol príliš dobrý.
Takže som skončil ako náhradník.
A Internacional priniesol ďalšieho brankára z Palmeirasu. A viete čo? Áno, áno...bol vyšší a silnejší ako ja. Aké prekvapenie...Povedal som si: ,,Výborne, teraz som až tretí v poradí. Ako do pekla mám hrať jedného dňa za Brazíliu?"
Mal som vážne obavy. Potom prišiel Nike Cup - veľký turnaj pre 14 a 15 ročné deti. Môj brat bol na tomto turnaji vyhlásený za najlepšieho brankára. Mal tú trofej doma a ja som sa na ňu díval a hovoril som si: ,,Takú istú trofej chcem aj ja!"
No...lenže ja som na tom turnaji nenastúpil do zápasu ani raz! A úprimne, myslel som si, že to zabalím. Vedel som všetko o legendách ako Iker Casillas a Gianluigi Buffon, ktorí debutovali, keď mali 17 rokov a ja som chcel byť ako oni. Dokedy som ale mohol čakať?
Podarí sa mi to niekedy? Zatiaľ to tak nevyzerá...
V klube stále rozmýšľali nad tým, či ešte vôbec vyrastiem, alebo budem navždy taký nízky. Myslím si, že boh na mňa dával pozor, pretože sa rozhodli, že ešte jeden rok počkajú a uvidia, či dospejem.
Moja technika sa zlepšovala veľmi rýchlo. A potom sa stalo niečo úžasné: konečne som začal rásť. Počas jedného roku som vyrástol zo 170 cm na 187 cm! Úroveň dospievania sa u mňa posunula na číslo 4. Z ničoho nič som mal aj postavu, aj techniku. Ľudia sa o mňa začali zaujímať - viac, ako by ma niekedy vôbec napadlo. V jeden deň, mal som asi 16 rokov, som bol na pláži s priateľmi v blízkosti domu mojich starých rodičov. Keď som sa pozrel na telefón, mal som 5 neprijatých hovorov od môjho starého otca. Úprimne, veľmi som sa obával, že čo sa stalo.
Pomyslel som si: ,,Bože môj, možno sa niečo stalo mojej rodine." Zavolal som v panike späť a hovorím: ,,Dedo, čo sa stalo?"
Povedal: ,,Synu, musíš prísť okamžite domov."
,,Prečo? Niekomu sa niečo stalo? Niekto zomrel?"
,,Nie, nie nie...dostal si nomináciu do reprezentácie do 17 rokov!"
Ja...viete, nemohol som tomu uveriť. Jednoducho to nešlo. Môj starý otec bol vždy veľký vtipálek, viete? Vedel som, že musím ísť domov a uistiť sa, či je to pravda. Potom mi volal môj strýko...a povedal to isté.
,,Ahoj, fešák. Gratulujem!"
Ja som tomu stále nemohol uveriť. Myslel som si, že si zo mňa uťahujú.
Bežal som 30 minút domov z pláže, aby som si na internete pozrel webstránku brazílskeho futbalového zväzu. Otvoril som stránku a tam bolo napísané: Alisson Becker. Naozaj ma nominovali!
Keď sa na to pozriem spätne, je to celkom zábavné, pretože tam bolo aj niekoľko mien, ktoré poznáte aj dnes.
Neymar a Coutinho.
Veci nabrali veľmi rýchly spád. V roku 2013 som absolvoval seniorský debut v drese Internacionalu. Mal som 20 rokov. O dva roky neskôr som absolvoval debut v brazílskom národnom drese. Ten zápas mi zmenil život. Niekedy zastanem a začnem premýšľať: ,,Wow, človeče. Som tu. V brazílskom národnom tíme. Idem na Majstrovstvá Sveta. Je to boží zázrak."
Za všetko, čo som dosiahol sa chcem poďakovať môjmu bratovi.
Viete, odkedy sme pôsobili na tom istom poste v tom istom klube, ľudia nás zvykli porovnávať. Hovorili: ,,Bude Alisson rovnako dobrý ako Muriel?" Niektorí povedali áno, niektorí povedali nie. Nikdy som sa nechcel porovnávať s mojím bratom...ale on mi dal niečo, na čo som sa zameral. Ako profesionál sa musím porovnávať s tými, čo sú nadomnou, chápete? Vždy som chcel byť lepší ako on, ale keďže je takisto veľmi súťaživý, nikdy so mnou nechcel prehrať. V tom období sme v Internacional trénovali veľmi tvrdo každý deň - a tým myslím každý deň - a nikto z nás nechcel byť horší, ako ten druhý. A verte mi, že to bola pre nás obrovská motivácia. Keď som bol unavený, povedali mi: ,,Ale no tak, zvládneš aj viac!" A ja som to zvládol.
A keď bol unavený on, povedal som mu: ,,Pohyb, starý pán! Pozri sa na mňa - ja som stále dieťa a aj tak ťa vždy porazím!"
Bolo to tak od čias, keď sme sa ako malí chlapci hrávali s tou plastovou loptou. Je to súperenie založené na obrovskej láske.
Niekedy je ľahké zabudnúť, aký som šťastný človek. Čo ale nikdy nezabudnem je to, kto mi dopomohol dostať sa až sem. Takže vždy keď si na seba oblečiem brazílsky dres, nehrám iba pre Brazíliu...hrám aj pre môjho brata. A úprimne, vždy keď si na seba obliekam ten dres, rozmýšľam nad tým, koľko tréningov sme odtrénovali spolu.
Takže Muriel, ak to čítaš, každý zákrok, ktorý urobím, je aj tvojím zákrokom. Môj úspech je tvojím úspechom - pretože sme súčasťou rovnakého príbehu. A za to budem vždy vďačný.
Originálny článok: playerstribune.com
